Rozlúčkový adrenalín na Zélandu

Keď sme včera sedeli v Danny Doolans (najlepší pub, červené írske pivo, live hudobníci každý deň, vynikajúci cesnakový opečený chlebík so syrom a poloha priamo na nábreží...), zdalo sa že je medzi nami blázon iba jeden. Sky jump z najvyššej veže južnej pologule sa zdal priveľké sústo pre našu BUBO skupinku. Malo odhodlania? Strach? Prísne pohľady manželiek? Puberťácky nezáujem? Vyzeralo to na deň strávený prehliadkou historických budov 19teho storočia, Viktoriánsku architektúru a Aucklandské múzeum. Ráno sa však všetko obrátilo. Už len majestátne sa týčiaca veža nad našimi hlavami, keď sme sa stretli pri hoteli si vyslúžila sympatie a k takej stavbe s údajne má pristupovať s úctou a láskou. Fascinujúca je už samotná pozorovacia plošina, umiestnená vo výške niečo cez 180 metrov od zeme. Presklené podlahy (38 milimetrové sklo je pevnejšie ako betónová dlážka) a iritujúci červený terčík na zemi hlboko pod nami, kam sa treba trafiť pri zoskoku. Najprv sa adrenalínom nechali strhnutí len chlapi (každý sme hrdina!), potom najmladšia zo žien dokázala, že to nie je iba chlapská záležitosť a po eufórii z pádov (ide de facto o mestský ľanový basejump) sa pridali aj všetky ženy do 60 rokov. Veru tak, utvorili sme rekord, skočili všetci až na najváženejšiu dámu v skupine. (7 zoskokov!) A to je rekord. Budova Aucklandskej univerzity, jej vežové hodiny, Harbour bridge, Viktóriin vŕšok s pevnosťou v Devonporte nám už prišli po takomto zážitku akési všedné :) Ešte ideme na večernú vyhliadku a potom nás čaká ďalší adrenalín Bungy ride! Ideme zistiť ako sa cíti kamienok vystrelený z praku. Rozlúčka s Novým Zélandom ako sa patrí. Noc je mladá, späť môžeme v lietadle. Navyše, preletom cez dátumovú hranicu a tým, že sa nám tu dnes v noci posúva čas, do našich životov pribudne 25 hodín života navyše a zadarmo!!! To musíme využiť.