So začiatkom monzúnov sa v Nepále začína aj obdobie sadenia ryže. Keď sme prechádzali dedinkami, videli sme ženy sklonené v ryžových políčkach a chceli sme si to vyskúšať. Majiteľka nášho hotela v Pokhare nás teda vzala k svojim známym na pole. Samozrejme, že boli radi, pomocná ruka sa vždy zíde. Spočiatku sme sa ešte tešili aj my, lebo sme nevedeli, aká veľká drina nás tam čaká. Muži mali na starosti oranie poľa stredovekými technikami. Za byvola im zapriahli drevenú konštrukciu, ktorou prerývali hrudy zeme až kým z nich nevzniklo jemné blato. Ženy boli poverené sadením. Tak sme sa teda vyzuli a vhupli na políčko, po kolená do blata. Inštrukcie sme nedostali žiadne, len nám dali do ruky trs trávy a museli sme odkukať, čo s ním. Po stebielkach sme vkladali do blata sadeničky, ktoré si rodina už vopred dopestovala. Museli sme dávať pozor na rozostupy, teda, aby bol medzi jednotlivými steblami asi 30 cm priestor. Tiež bolo dôležité korienok vsadiť hlboko do blata, aby nevypadol. Slnko pieklo ako bláznivé, a my sme sadili dlhé hodiny. V blate, v predklone, nohy dohryzené od pijavíc. Ku koncu už som ani nepremýšľala nad ryžou, ale nad tým, ako ma z toho blata vytiahnu, keď tam odpadnem. Nikdy som si nemyslela, že sadenie ryže je až takto náročné. Napriek toľkej ťažkej práci si rodina veľa nezarobí. Kilo ryže predajú asi za 50 centov. Domček mali neskutočne malý a veľmi ošarpaný. Ale aj keď mali málo, radi sa s nami podelili a po práci nás pohostili čajom a kukuricou. Odvtedy, keď jem ryžu, už to nie je len nejaká podradná príloha. Zrazu si túto surovinu prekvapivo vážim a dokonca mi oveľa viac chutí. Keď si najbližšie naservírujete ryžu vy, tak vedzte, že možno práve tie vaše zrnká zasadilo BUBO.
Katarína Líšková ml.
04.Dec, 16:28 2019
