Do Nepálu sa stále teším. Hrozné cesty, ale super ľudia a nádherná príroda. Tú si poriadne užívame v najstaršom národnom parku Chitwan na južných hraniciach krajiny. Doobeda sa išlo na slonie/jeepie safari. Tentokrát mali väčšie šťastie tí, ktorí si zvolili kolesá. Boli od nosorožca necelé tri metre. Zo slonieho chrbta okrem mnohých stôp a stáda jeleňov toho moc nevideli. Nevadí, deň ešte nekončí. Po výdatnom obede nás čaká plavba po rieke a prechádzka džungľou. Cieľ je nájsť aspoň jedného nosorožca, bez toho by návšteva Chitwanu nebola kompletná. Prvý bod programu je ale plavba po rieke “plnej krokodílov”- ako ju ja rád prezentujem. Postávame pri brehu a pozeráme na loďky, ktorými sa máme plaviť. Z jedného kusu vydlabané dlhé kanoe nepôsobí práve najistejšie. Ja už som to absolvoval x krát, takže viem, že je to bezpečné. No pre človeka, ktorý to vidí prvý krát, nevie najlepšie plávať a nebodaj má strach z krokodílov, to musí byť veľmi adrenalínový zážitok. Hlavne keď pomaly zisťuje, že do jedného kanoe sa nás aj s rangermi, “kapitánom” a dvoma Taliankami vojde všetkých dvadsať. Mnohí neveriacky krútia hlavami, niektorým už prestáva byť do smiechu. Keď sme už všetci usadení na malých drevených stoličkách, odrážame sa palicou od brehu. Hlavne žiadne prudké pohyby hovorím. Prekvapivo máme po ponore ešte minimálne sedem cm rezervu od vodnej hladiny. Raz sme šli skoro zarovno s hladinou, tak, že nám voda občas čľupla do člna. Užívame si pokoj a nádhernú prírodu okolo. Hneď na začiatok nezostáva rieka plná krokodílov nič dlžná svojej povesti. Už po pár metroch vidíme tri gaviály slniť sa na brehu, len pár metrov od nás. Gaviály, alebo po nepálsky ghariály, sú ohrozené a prísne chránené. Dorastajú až do dĺžky 6 metrov, a podľa miestnych nie sú nebezpečné. Tie nebezpečné vidíme hneď nato. Marsh muggery, podobné aligátorom, sú menšie, no kúpať by ste sa s nimi asi nechceli. Zriedka dorastú do piatich metrov, a v priemere majú tak do troch. Približne taký kúsok sa ochladzoval s otvorenou papuľou na brehu. Ďalšiemu vidíme len hlavu trčiacu z hladiny, asi tri metre od nás. Ľudia pomaly nedýchajú a bolo by zaujímavé vidieť ich reakciu, keby sa náhodou rozhodol vydať sa naším smerom. S najväčšou pravdepodobnosťou by nemal ľudožrútske úmysly, ale ktovie ako by obstála stabilita kanoe pri záchvate paniky zopár jedincov. Našťastie sa nič také nestalo, a živí a zdraví sme o pol hodinu dorazili k brehu. Bilancia: dokopy šestnásť krokodílov, bezpečných aj nebezpečných. To je zatiaľ môj jednoznačný rekord! Krokodíly nesklamali, teraz už len nájsť toho nosorožca. Zatiaľ sa mi nestalo, že by sme ho nestretli, no nie sme v zoo, takže to nebude len tak. Chodíme po stopách po džungli a lúkach, od jedného jazera k druhému. Všade len stáda jeleňov. Už sme ich aj prestali rátať. Vidíme dokonca aj párik šakalov, to je aj pre mňa novinka. No po nosorožcovi ani slychu. Po asi hodine a pol som už aj ja pomaly prestával mať nádej, keď tu zrazu ranger prudko zastal a zdvihol ruku. “Všetci ticho, pár metrov pred nami za kríkom je veľká samica!” Všetci stíchli, vytiahli mobily a foťáky, podišli trochu viac na lúku, a tam bola. Asi 15 metrov od nás stála, pozerala a ňuchala naším smerom. Som si istý, že väčšine osadenstva prebehla hlavou myšlienka “čo ak sa na nás rozbehne?” Našťastie sa tak nestalo, dáma minútku zapózovala, tak akurát, aby si všetci stihli pofotiť, a odobrala sa do lesa. Na záver ešte symbolické preplávanie cez rieku plnú krokodílov na druhý breh, a môžeme ísť spokojní naspäť do civilizácie. Ďalší deň nás čaká náročný prechod do Indie, takže aktívny oddych v prírode padol každému vhod.
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
