Balut, nechutná filipínska pochúťka

Na Filipínach som strávil zopár týždňov. Tamojšia kuchyňa nie je ničím zaujímavá, alebo diametrálne odlišná od klasickej kuchyne juhovýchodnej Ázie. Ryža, ryža, zelenina, ovocie a pre fajnového Európana nie veľmi vábne upravené kuracie a bravčové. Ak ste už mali skúsenosť s prípravou mäsa v Ázii, tak viete, že sa s tým neprplú. Nasekajú to aj s kosťami a všetkými kolagénovými doplnkami, potom to uvaria alebo opečú. Ak by to náhodou mäso odkostili, tak by ho pravdepodobne dokončili nechutne suché, čo je problém, lebo nemajú slovenskú plnotučnú horčicu na kompenzáciu. 

Potom sú tu morské príšerky, ktoré veľmi radi vysmážajú. Sépie, ryby, ale napríklad aj kraba. Malý, asi 5-10 centimetrový krab, smažený v oleji "tak jak je", s nohami, aj so všetkým. Chutí jak čipsy. Dokonca nemá ani krabo-rybaciu arómu. Jeden z tých lepších krabov, čo som jedol. Stále nič, z čoho by mi nadrapovalo žalúdok. 

A potom je tu balut. Vajce z kačice divej, ktoré sa varí na pare. Trik je v tom, že vajce už má zopár týždňov a vnútri je už celkom rozpoznateľný zárodok. Horšie baluty už majú aj perie. Tie vraj už nejedia ani Filipínci. Najlepší je vraj 15 dňový, a keď má 20 dní, začína byť chrumkavý, lebo už je cítiť zobák. 

Slávna pochúťka, z ktorej sa bežne ľuďom dvíha žalúdok a zaprisahávajú sa, že by to nikdy nezjedli. Som jeden z nich. Balut som tu nehľadal. Vedel som, že keď k tomu príde, nejaký dobrák mi ho bude ponúkať a ja nebudem vedieť, čo urobím. A tak aj bolo. Ocitli sme sa s kamošmi na trhu v St. Bernard. Pokukávali sme, čo tam majú. Veľa bravčového; svine sa tam točili a krájali v každom druhom stánku, morské plody na paličke…a v tom príde kamarát, že nám ukáže, kde predávajú balut. Je to tu. 

Nebol to ani stánok. Len chlapík na ulici s termoboxom. A vedľa drevená lavička, kam sme si sadli. Kamarát, Nór, ktorý nás sem priviedol, hovorí, že už jedol balut 3x a tento je celkom dobrý. Pýtam sa predavača, koľko dní majú jeho vajcia. “Pätnásť,” odpovie. To je dobre, snáď neklame, pomyslím si. Ďalší kamarát neváha. Kým ja sa pýtam debilné otázky, on už rozbíja vajce a pije z neho šťavu. Olúpe vajce a odkusne si. Začína ma napínať. Hovorí, že to nie je zlé a vlastne je to celkom chutné. Chutí ako vajce. Kto by to bol povedal. 

V tom sa otočí na mňa. Som na rade. Sám od seba to nespravím, takže ak už, tak teraz, keď tu mám srdečnú podporu a prajné publikum. Normálne sa vajce dochucuje soľou, octom alebo sójovou omáčkou. Poznám sa. Nemôžem sa na to pozerať, a už vôbec nie dochucovať, lebo sa povraciam predčasne. Taktika je dať to celé do úst a čím skôr prehltnúť. Samozrejme, v celku vajce neprehltnem, takže treba kúsať. Chutí ako vajce. Nie je to nechutné a konzistencia je tiež ok. Nič strašné sa v mojich ústach nedeje. Akurát moja hlava tomu neverí a stále mám pred očami, ako to vyzerá. Výsledok? Poriadne ma napína, zatiaľ čo mám plné ústa kačice. 

Po prehltnutí som na seba hrdý, že som to dal. Utriem si slzy, poviem “nikdy viac”, a ponúkam ďalší balut kamoške, ktorá túto pochúťku ešte nevyskúšala.