Cesta východnou Afrikou - zážitky

Sedím si s vyloženými nohami, kúšu ma komáre a hreje ma pocit, že mi v batohu dozrieva jack fruit a zrelý bude akurát doma, keď priletím zo Zanzibaru. Na stole stoji kokosový orech, neotvorený. S tými vyloženými nohami mi prebiehajú hlavou rôzne myšlienky, ale hlavne detaily z posledných necelých dvoch mesiacov. Táto cesta začala v Bujumbure, hlavnom meste Burundi. Detail, ktorý sa mi vynára v súvislosti s Burundi, je obrovské množstvo ľudí na letisku. Čo tam robia, keď prilieta iba jedno lietadlo, z ktorého vystúpi nanajvýš 150 ľudí...a tu ich je tak tisícka? Ak ste bežný Burunďan a niekto z Vašej blízkosti sa vracia domov z cesty, Vašou „povinnosťou“ je ho prísť pozdraviť. Nie domov, ale na letisko, na stanicu, alebo kdekoľvek, kde sa prvýkrát objaví. A nie je to „povinnosť“ iba rodinných príslušníkov, ale aj kamarátov a susedov. A je samozrejme, že prinesiete kvety. Stretnutia a zvítania sú neuveriteľne úprimné a živelné... Detail z Rwandy je spojený s gorilami. Stopári, ktorí s týmito našimi príbuznými trávia veľkú časť dňa, sa naučili ich reč. Je to presne opačne ako u Koko (gorila hovoriaca posunkovou rečou). Keď prídu turisti, stopári začnú komunikovať a Vy máte pocit, že sú s nimi niekoľko rokov, gorily ich „poslúchajú“, reagujú. Keď sa mladý, 120 kilový, čiernochrbtý samec chcel s nami "hrať", stopár ho zahriakol a mladík poslúchol. Ako si vytvoriť takúto pozíciu u goríl? Silou to nebude... Detail z Ugandy. Školský výlet. Vidíte ich po ceste neúrekom. Školské výlety sú v Afrike celkovo veľmi bežné a mládež spoznáva krajinu. Vo východnej Afrike každé dieťa musí aspoň raz za život ísť na safari do parku alebo rezervácie a spoznať pôvodnú divočinu. Mne utkvelo stretnutie v Jinji, pri prameni Nílu. Školáci vo veku cca 12-14 rokov sa motali všade po nábreží pri loďkách. Nebolo sa kde hnúť. Mal som pocit, že každý jeden sa ma spýtal, odkiaľ som, ako sa volám a podobné základné otázky. Potom príde učiteľ a požiada ma o fotografiu s nimi, že ju dá na nástenku. Takto sa stanete slávny, aspoň uprostred komunity kdesi na Ugandskom vidieku. Detail z Kene. Milujem dopravu v Nairobi. Úžasný chaos, vrava, ale na druhú stranu minimum trúbenia, málo búračiek. Všetci sa tu síce tlačia, ignorujú všetky dopravné predpisy, ale premávka je podľa možností plynulá. Semafóry sú na uliciach asi iba preto, že sa patrí ich mať, ak ste hlavné mesto. Nikto Vás tu za prejazd na červenú nebude naháňať, znela odpoveď jedného taxikára. Kruhové objazdy sú zjavne bez pravidiel, kto vojde, musí vyjsť. To sa zdá ako jediné pravidlo, ktoré sa tu uplatňuje. A prúdy? Je ich toľko, koľko si momentálna situácia vyžaduje a koľko sa na šírku cesty zmestí. Úžasný chaos. Detail v Tanzánii, respektíve na Zanzibare. Pánko v rokoch, ktorý predáva kokosové orechy na trhu v Darajani. Pokaždé keď som na tržnici, prechádzam okolo. Je to už niekoľko rokov. Vždy sa na seba usmejeme, spýta sa ma ako sa dnes mam a ja na oplátku zisťujem, ako sa ma jeho rodina a dom a dám si jeden kokos. Teraz je ramadán a na ulici sa nepatri jesť, piť a fajčiť. To je najmenší rešpekt, ktorý možete vyjadriť tým, ktorí sa postia celý deň od východu do západu slnka. Starký mi dnes ale povedal, aby som si zaňho sadol a kokos vypil, že som „mzungu“ (beloch) a keďže sa nepostím, stačí, keď sa schovám. Povedal som mu, že je najmenej pre mňa urobiť to, že nebudem piť na verejnosti a kokos si odnesiem domov a vypijem po západe slnka. Starký sa len usmial a dal mi ten orech zadarmo. Slnko už zapadlo a kokos je neotvorený. Príde na rad po večeri. Celý náš život sa skladá z detailov, kde nám iní hrajú v našich životoch a my zasa na oplátku hráme v tých ich a prispievame do mozaiky detailov. Neuveriteľne jednoduché a pritom tak zložité. Kto to dáva dokopy? Režisér týchto detailov je neskutočný...