Počuli ste už o ostrove Unguja? Ostrov, ako mnoho iných a pritom tak odlišný. Áno, hovorím o africkom Karibiku zvanom Zanzibar. Toto súostrovie sa skladá z viac ako z 36-tich ostrovov, pričom najväčšie sú práve ostrovy Unguja a Pemba, kam my s BUBO pravidelne chodievame. My sa s klientmi nachádzame na ostrove Unguja, kde okrem regenerácie tela i ducha pri krásnych tyrkysových plážach s bielo žltým pieskom objavujeme aj historické zákutia z nie príliš radostných dejín - z obdobia, kedy sa obchod s otrokmi považoval za každodennú rutinu. Taktiež máme možnosť nahliadnuť aj do posledného kúska dažďového pralesa, ktorý na ostrove pretrval, nakoľko v 17. storočí ostrov pod patronátom Ománskeho sultanátu čelil vízii koreninových plantáží. Táto vízia sa stala skutočnosťou a takmer 95% ostrova bola vylesnená a nahradená stromami rôznych korenín. Výhodou, resp. šťastím je, že klimatické podmienky ostrova umožnili novej flóre dokonalý rozkvet a ostrov teda vôbec netrpí nedostatkom vegetácie. Opak je pravdou. V súčasnosti je Zanzibar známy práve vďaka svojim koreninám, pričom najväčšiu popularitu majú klinčeky, ktoré sú zároveň tretím najväčším exportným produktom Tanzánie. My sme sa s Bubo klientmi rozhodli vybrať na celodenný výlet práve do dažďového pralesa Jozani, ktorý je zároveň jediným národným parkom na ostrove s rozlohou 50km2. Okrem toho, že predstavuje poslednú stopu obrazu dávnej minulosti Unguji, je taktiež domovom endemického druhy opičky Procolobus kirkii, resp. Guerezy červenej, zanzibarskej. Prechádzka lesom bola pre každého veľmi napínavá, keďže všetci sme sa započúvali do šuchotu a piskotu okolitej fauny a nadšene sme nasledovali nášho lesného sprievodcu Abdula a našu lokálnu partnerku Sarah, ktorá nám prezradila, že aj keď o tom lese vie všetko, čo sa faktov týka, tak správnu cestu by stratila do 10-tich minút :D. Neprešlo ani 5 minút a už nám Abdul hovorí, aby sme nachystali fotoaparáty, lebo sme našli opice, ktoré sme hľadali. Kebyže len zopár, ale celú rodinku!!! Celý strom bol plný opíc a čo viac, podľa Abdula a Sarah mali dobrú náladu, lebo len málokedy videli, že by boli také prítulne a dovolili sa s ľuďmi fotiť z tak bezprostrednej blízkosti. My s Bubo ale vieme loviť zážitky a sme v správnom čase na správnom mieste :). Ako nám Sarah prezradila, Guereza zanzibarská bola donedávna na úhyne, pretože miestni farmári ju zabíjali kvôli tomu, že im ničila na farmách a záhradách úrodu. Podľa nového ustanovenia sa vláda dohodla s farmármi a miestnymi obyvateľmi, že v prípade akejkoľvek škody spôsobenej opicami, majú tieto nafotiť, nahlásiť a vláda im pošle za to odškodné, čo je podľa mňa veľmi férové a zároveň to zachráni pokles týchto endemických jedincov, ktorých počet sa odhaduje na cca 2000 - 2500. Pravdou je, že v posledných rokoch, od zavedenia tohto postupu, sa ich počet už len zvyšuje a veríme, že to tak bude pokračovať. Klop klop. Ako náš deň pokračuje, končíme prehliadku dažďového pralesa prechádzkou cez mangrovy, kde si vysvetlíme, aký je rozdiel medzi viacerými druhmi mangrovníkov a ako sa tieto odolné stromy rozmnožujú a zbavujú nadbytočnej soli. Ešte predtým, ako pôjdeme do prístavu v Stone Town sa zastavíme na 15 minút v motýľom centre, kde máme možnosť pozrieť si ako vyzerá cyklus motýľov a ako vyzerá "zlatá" kukla. Smerujeme do prístavu, kde si dáme obed a stretávame sa s dlhoročným kamarátom Sarah, Yusufom, ktorý na nás čakal s pripravenou bárkou. Všetci sme naskákali a 20 minútová plavba na Prison Island sa mohla začať. Ani sme sa nenazdali a už sme vystupovali na malom ostrove dlhom 800 a širokom 200 metrov, ktorý je pomenovaný podľa väznice, ktorá sa tu nachádza, no našťastie tu žiadny väzeň nikdy nesedel. Bola postavená pre rebelujúcich otrokov, no pokiaľ ju dokončili, otroctvo bolo zrušené. Paradoxne tí, ktorí obchod s otrokmi najviac rozvíjali, patrili medzi tých, ktorí ho zrušili medzi prvými. Boli to Briti. Využitie väznice sa uplatnilo najmä ako karanténa pre chorých ľudí trpiacich žltou horúčkou a inými infekčným chorobami. V súčasnosti je tento ostrovček turistickou destináciou a domovom korytnačej rezervácie. Žijú tu korytnačky obrovské aldabranské, ktoré sem boli dovezené začiatkom 20. storočia ako dar od Seychelskej vlády a prešli viacerými fázami. Počas tohto obdobia ich počet rapídne narastal, no v polovici 20. storočia ich začali ľudia kradnúť s cieľom predať ich ako domáce zvieratko alebo ako jedlo. V súčasnosti na ne dohliada zanzibarská vláda za pomoci organizácie svetovej ochrany zvierat (World Animal Protection). My sme mali možnosť tieto majestátne tvory nakŕmiť a podporiť ďalšiu existenciu tejto malej rezervácie, keďže tento druh korytnačky je označený ako ohrozený a bez pomoci ľudí by bol onedlho označený ako vyhubený. Sarah, naša miestna partnerka, je osoba, ktorá je nesmierne dynamickej povahy, čo mi povedala hneď aj celá skupina bubákov, ktorí si ju nesmierne obľúbili a s radosťou si s ňou spravili fotografie kde sa len dalo. Na záver dňa si vychutnávame západ slnka priamo na loďke späť smerom do starej časti Stone Town a ukončíme deň jeho krátkou prechádzkou cez úzke uličky s povestnými zanzibarskými dverami. Vieš rozoznať tie arabské od indických alebo typických swahilských? Človek by ani neveril, čo všetko sa dá zažiť za jeden deň, ale áno, my sme lovci zážitkov a my vieme, ako ich uloviť. Tak neváhajte a poďte ich loviť spolu s nami a zažiť typický deň Bubo klienta! :) Takže Unguja, asante sana, ďakujeme veľmi pekne.
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
