Expedícia Kamčatka – je tento zájazd pre mňa?

Keďže sme dvojka, ktorej vylihovanie na pláži stále nič nehovorí a preferujeme skôr netradičné dovolenky, našu pozornosť upútala ponuku expedičných zájazdov. Z ich pomysleného súboja vyšla Kamčatka pri predstave nezabudnuteľného pobytu v lone nedotknutej drsnej ruskej prírody ako jasný víťaz. Menší pokles euforického nadšenia nastal len vo chvíli, keď nám v kancelárii oznámili, že tento zájazd sa pre nedostatočný záujem ešte nerealizoval. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a prvá desaťčlenná buboexpedičná partia vyznávačov bezprostredného pobytu v prírode bola 15.07.2012 o 06:30 SEČ vyexpedovaná do neskrotnej kamčatskej divočiny. Po krátko medzištátnom lete Viedeň - Moskva nás čakal jeden z najdlhších vnútroštátnych letov, ktorý si každý užíval po svojom. Podaktorí zaspali už na štartovacej dráhe, iní sa kochali pohľadom na krásu nedozierneho ruského územia z vtáčej perspektívy a zvyšok sa s tupým pohľadom zapichnutým do blba snažil vyrovnať so skutočnosťou, že v lietadle nie sú telky . Po pristáti nás na letisku v Jelizove čakal sprievodca Martin (inak špecialista na fínske dejiny, ale k tomu sa ešte dostanem). Vyzdvihli sme si batožinu a vydali sa do skromnej ubytovničky neďaleko Petropavlovsku-Kamčatskeho. Zvyšok dňa sme využili na ochutnávku ruských špecialít v podobe boršču, pelmeňov a vodky, poletovú relaxáciu v „hotelovom“ termálnom bazéniku a bližšie vzájomné zoznámenie sa. Po príjemne strávenom dni sa každý pobral vychutnať si prvú a nadlho i poslednú noc strávenú v ako-tak pohodlnej posteli, pretože nasledujúcich pár noci sme mali naplánované stráviť v stane. Ráno sme sa zoznámili s ďalšími členmi našej expedície – terénnym autobusom zn. URAL, ktorému síce tiekol olej z motora, ale inak parádne autko, jeho šoférom, horským vodcom Viťom, kuchárom Maximom, jeho pomocníčkou a poďho v ústrety Národnému parku Paratunka. Asfaltovú cestu čoskoro vystriedala prašná štrková cesta ako stvorená pre náš tereňák. Prvú stanovú dedinku sme si založili strategicky pri potôčiku. Pomaličky sa zvečerievalo a my sme sa mierne skrehnutí pod rúškom hmly, za nie príliš priaznivého mrholiaceho počasia snažili postaviť ubytovaniaschopné príbytky. Naši svižnejší a zručnejší ruskí priatelia medzičasom postavili dva veľké stany slúžiace ako kuchyňa a spoločensko-jedálenska miestnosť, kde sme sa po celkom dobre vykonanej práci uchýlili. Tu pri pariacich sa hrnčekoch s čajom a predstave chladnej noci strávenej v stane zrazu zaznela otázka na zamyslenie: „Je tento zájazd pre mňa?“ Po chvíľke ticha však vďaka chutnej večeri, dostatočnému množstvu vodky a začiatočníckemu elánu namiesto paniky zavládlo v stane všeobecné pobavenie. Aj keď počasie ráno nevyzeralo o nič lepšie, všeobecné pobavenie pretrvávalo a veselo sme naskákali do autobusu. Po približne 45 minútovom stúpaní a zdolávaní krkolomného terénu, ktorým Ural prešiel, ako nôž maslom nikdy nedokáže, sme sa ocitli v slnkom zaliatej krajine. Ďalej už po vlastných sme pozvoľna stúpali k sopke Mutnovskij. Chodník, ktorý viedol skalnatým údolím, lemovali malé sírou do žlto-zelena sfarbené krátery s pobublávajúcim bahnom alebo vriacou vodou. Do nosa sa nám tlačil štipľavý sírny zápach, ktorému sme sa snažili ubrániť šatkami. Posledných pár metrov výstupu sme v sypkom sopečnom teréne zvládli pomocou lana a pred našimi očami sa v aktívnom kráteri spustilo prírodné divadlo. Vietor preháňal stúpajúce výpary, vďaka čomu sa striedavo skrývali a odkrývali iné časti krátera a my sme mali pocit, akoby sme každou sekundou stáli na inej sopke. Nebo bolo blankytne modré a okolité svahy krášlili celoročné ľadovcové útvary. Z nemého úžasu nás vytrhla až blížiaca sa skupina Moskvičov, ako miestni nazývali ľudí z Moskvy, ktorej sme museli uvoľniť priestor, pretože na úzky okraj krátera sa zmestila maximálne naša skupina. Pri návrate zo sopky Mutnovskij sme sa rozdelili na dve skupinky – akčnejší dobrovoľníci išli pešo do Malého údolia gejzírov. Tí menej akční sa k nemu nechali doviesť URALom. Akční mali zážitok z turistiky a gejzírov, menej akční z cesty Uralom a rampy, ktorú sa vodičovi podarilo strhnúť pri vstupe do areálu teplárenského závodu . Ďalšie dni si počasie zachovalo slnečný štandard, čo prispelo parádnym výhľadom najskôr zo sopky Gorelij a po cca 6 hodinovom výstupe aj zo sopky Avačinskij. Po piatich dňoch strávených viac (či) menej náročnou turistikou sme sa mihli petropavlovskou civilizáciou. Poobzerali sme si mesto, najedli sa v reštaurácií, osviežili si hygienické návyky a vyrazili na sever do Národného parku Kľučevskaja. Cestou-necestou nám robili spoločnosť prítulné hmyzie tvory prilietajúce vo vlnách krvihladných a krvismädných komárov, neskutočne doterných miniatúrnych bielych mušiek a výdatných severských ovad, ktoré sa v žiadnom prípade neštítili ukázať nám, kto je tu doma. Asfaltovú cestu čoskoro vystriedala prašná štrková cesta. Štrkovú cestu vystriedala lesná cesta. Po lesnej ceste nasledovali vyjazdené koľaje v hustom brezovom lese, miestami kvalitne rozbahnené. No a keď si šofér pred polorozvodneným korytom rieky spravil pauzu, neverím, tomu, že si väčšina z nás nemyslela, že do väčšej r... sa už určite nedá dostať. Všetko však dobre dopadlo. Kuchár si po ceste v kľude nazbieral kozáky na večeru, napílili a naložili sme drevo na URAL, pretože v tábore, kam sme smerovali, žiadne nebolo a dokonca sme opáčili aj pravé nefalšované kamčatské čučoriedky. No aká idylka. Náš posledný náročnejší výstup smeroval na sopku Ploskij Tolbačik. Jej vrchol sme v období zúriaceho kamčatského leta dosiahli pri teplote 0oC, snehových prehánkach a opäť otázke: „Je tento zájazd pre mňa?“ Ale aspoň sme si uvedomili, že Vianoce sú za dverami a možno by bolo dobré začať uvažovať nad darčekami. Nasledujúci deň sme sa prešli v sopečným prachom zdevastovanom mŕtvom lese a vyšli na poslednú sopku. Z tejto sme mali nádherný výhľadom na lunochodmi skúšanú mesačnú krajinu kontrastujúcu s modrým nebom s plávajúcimi bielymi obláčikmi a zasneženými vrcholkami sopiek v pozadí. Od takej nádhery sa len veľmi ťažko trhal pohľad a osobne sa mi zo všetkým výhľadov páčil najviac. Našu kamčatskú výpravu zavŕšil pohodový splav rieky Bystraja. Počasie nám už nenadelilo toľko slnečných lúčov ako v predchádzajúcich dňoch a aj ďalšie tri dni skoro vkuse pršalo. Obalili sme sa teda do pršiplášťov, záchranných viest a ruského neoprénu pozostávajúceho z čižiem až po rozkrok (tie bez dierok boli na nezaplatenie) a naložili sa do člnov. Chvíle na vode i v tábore sme si za spolupráce ruských priateľov spestrili čulým rybolovom. Neverili sme vlastným očiam, ale v niektorých miestach sa ryby vyhadzovali vysoko do vzduchu, akoby sa samé sa ponúkali na pekáč. V priebehu 10 minút sa aj úplný laik, ktorý videl udicu akurát tak na obrázku, mohol vychvaľoval úctyhodným úlovkom trepotajúcim sa v rukách. Pri predstave slovenského rybára vysedávajúceho celé hodiny s prázdnou udicou mi úprimná ľútosť zovrela srdce. Nechytiť tu počas troch dní ani jednu rybu sa dalo pokojne považovať za umenie. No priznajme si, aj taký umelec sa našiel, ... a ešte stratil aj dva háčiky. Jediné, čo ho ospravedlňuje, je že sa vyznal vo fínskych dejinách; obzvlášť zažiaril v momente, keď na mimochodom nadhodené „meno“ fínskeho generála z obdobia tzv. zimnej vojny: Makamuhomahomäkký, nadšene skríkol: „Áno, to je presne on!“. Vzápätí sa síce spamätal, ale už bolo neskoro. Ale späť k nášmu splavu. Z vlastnoručne nachytaných rýb nám kuchár pripravil vynikajúcu typickú ruskú polievku Uchu a rôzne iné gurmánske špecialitky v podobe steačikov a prvotriedneho čerstvého lososieho bio kaviáru. A nielen z rybárčenia a Maximovej kuchyne sme mali zážitok. Hneď v prvý večer splavu sme mali dokonca také šťastie (šťastie?), že sme videli tri skutočné, živé medvede. A nemyslite si, nebolo to, ako keď sa u nás zvyknú vídať biele myšky. Naozaj, len pár metrov od nášho táboriska (opäť sa pýtam: „Šťastie?“) sme videli bezstarostne sa poflakujúceho mladého medveďa a na druhom brehu rieky sa promenádovala medvedica s mláďatkom. A zatiaľ čo naši ruskí priatelia s rešpektom cúvali, my sme boli z približujúceho sa medveďa úplne hotoví a snažili sa urobiť čo najlepšie fotky. Poslednú noc sme strávili v hoteli, čo bolo v nadväznosti na nastávajúci let celkom fajn, najmä pri pomyslení na spolucestujúcich a fakt, že sme sa zasa päť dní nesprchovali. Večer sme sa ešte raz celá skupina stretla v hotelovej hale pri výbornom kaviáre, spomienkach a posledných stakančokoch vodky. A dúfam, že sa na mňa spolupútnici nenahnevajú, keď za všetkých zhodnotím, že tento zájazd naozaj bol pre nás . Možnosť aspoň chvíľu pozorovať medveďa v prirodzenom prostredí, plaviť sa priezračnou riekou plnou rýb, zdolávať sopky, na vlastnej koži cítiť procesy dejúce sa nevedno ako hlboko pod zemským povrchom a stretnúť nových priateľov v nás zanechala taký hlboký dojem, že ešte týždeň po návrate domov sme mestom blúdili ako úbohé prázdne ľudské schránky bez duší – tie, nevediac sa odtrhnúť od nezabudnuteľnej krásy zostali na výnimočnej Kamčatke.