Keramická továreň v mestečku Lagoa

Lagoa je približne 15-tisícové mestečko v susedstve Ponta Delgada, ktoré láka vulkanickými plážami, prírodnými bazénmi, malým vulkanologickým múzeom, ala aj tradíciou. Nájdete tu totiž aj historickú keramickú dielničku, ktorá bola založená ešte v roku 1862 Bernardinom da Silvom. Pán Silva novovzniknutú spoločnosť pomenoval Cerãmica Vieira Tá zostala v rukách jeho rodiny po dobu piatich generácií až do dnešných dní, pričom sa stala symbolom obce aj celého ostrova São Miguel.

Venujú sa tu remeselnému spracovaniu azorského riadu a dlaždíc s výraznými dekoráciami, väčšinou modrej farby (tzv. azulejos). Remeselný výrobný proces sa pritom od založenia továrne zachováva takmer rovnaký, stále sa väčšina tovaru spracováva ručne a pomocou hrnčiarskeho kruhu. Dekorácie a dizajny sú ale ponechané na umeleckom uvážení remeselníkov.

Každý návštevník Lagoy, ktorý sa tu zastaví, si môže celý výrobný proces bezplatne pozrieť - továrnička bola totiž čiastočne prerobená na múzeum a nachádza sa tu dokonca aj obchod, kde si môžete zakúpiť lokálne výrobky, ktoré sú známe ako „Lagoa China“. Hneď po príchode každý návštevník prechádza  dvorom, na ktorom sú vystavené rôzne druhy hliny, z ktorej sa riad a dlaždice vyrábajú.

Spočiatku sa využívala striktne iba hlina privezená v guľôčkach z ostrova Santa Maria, neskôr ju začali dovážať napríklad aj z Madeiry či Veľkej Británie. Hlinu následne obmäkčili vodou a miesila sa nohami v nádržiach zvaných „barreiro“. Tu sa tiež pomocou sita filtrovali nečistoty a zmes prechádzala do ďalších nádrží, kde sa k nej pridal „tocaz“ (hobliny, ktoré zostali z hrnčiarskych kruhov).

Proces potom pokračoval fázou sušenia. Aby si boli remeselníci istí, že má hlina správnu konzistenciu, a že sa zo zmesi odstránila takmer všetka voda, hádzali ju následne na tehlové steny nádvoria. Pokiaľ ostala prilepená na stene, vedeli, že môžu v procese pokračovať. Hlina potom prechádzala do „laminátora“, kde sa jej textúra zdokonaľovala, až kým sa nedosiahla tvárna a homogénna hmota.

Keď bola hlina pripravená, remeselníci z nej vytvarovali guľôčky v správnom množstve pre daný typ keramiky. Tieto guľôčky potom umiestnili na hrnčiarsky kruh a začali tvoriť. Pomocou ryhovaného noža museli ručne dotiahnuť výsledný tvar do dokonalosti, vysušiť výrobok na slnku a potom vypáliť v peci.

To trvalo v starodávnych peciach na drevo približne osem dní. Po vypálení sa keramika glazovala, opakovane sušila a nakoniec sa odovzdala do rúk umelcov, ktorí ju ručne maľovali na rotujúcich diskoch. Potom už ostávalo iba obdivovať výsledok.

V roku 1888 Cerãmica Vieira získala za svoje výnimočné výrobky bronzovú medailu na Portugalskej priemyselnej výstave v Lisabone. Odvtedy spoločnosť dosiahla medzinárodné uznanie a stala sa obľúbenou zastávkou pre turistov a skutočnou pýchou celého ostrova.