Čo môžeš urobiť dnes, odlož radšej na zajtra. Aj tak by sa dalo stručne charakterizovať heslo ostrova Moorea vo Francúzskej Polynézii. Klasicky sa tu nikto neponáhľa a keď vám povedia, že to bude hneď, to znamená, že to bude zajtra. A ak vám povedia, že to bude zajtra, vo voľnom preklade to znamená, že to nebude nikdy :) vládne tu taká zmeska polynézskej uvoľnenosti a francúzskej “nonšalantnosti”. Úradník v banke ma dokonalo zastrihnuté fúziky. Staviame sa do rady, lebo zmenáreň na letisku bola ešte zavretá. V banke sa nikto nepretrhne a aj keď my dorazíme na rad, tak ten sympatický úradníček nám oznámi, že on ide na obed, že veď si môžeme zameniť peniaze zajtra :) ešteže existujú bankomaty. Na ostrove Moorea sú až 4 :) a tak si môžeme vychutnať domáce špeciality za lokálne peniaze aj my :) Rybka mahi-mahi so strúhanými domácimi sladkými zemiakmi, ktoré síce nevyzerajú vábne na prvý pohľad, ale chuťovo sú mňamka. Natenko nakrájané ako špajdličky a len tak zľahka opečené. Ako predkrm malé chobotničky v jemne uvarenej mrkve s olivovo-avokádovým dipom. Pre mňa zvláštna kombinácia: ta mrkva s chobotnicou, ale nechám sa presvedčiť a robím naozaj dobre. Domáci jednoducho vedia, čo je sezónne a dobré. Proste delikatesa. A hneď po obede zatúžime poslať domov z tohoto exotického ostrova pohľadnice. Veď kedy sa najbližšie dostaneme do Francúzskej Polynézie? A tak aj zarytí priaznivci novodobých technických vymožeností a rôznych aplikácii, húfne nakupujú pohľadnice.. a..známky.. To je večný boj. Po krátkom pátraní nachádzame poštu. Je otvorená do 15:00. Máme ešte pol hodinku do “záverečnej”. Nakuknem dnu. Na svetelnej tabuli svieti poradové číslo 69. Vravím si “dobré číslo” :) a odtrhnem si svoje: 96.. uff, ešte lepšie.. sadnem si teda vo vnútri na čakacie miesto. Pošta je tak preplnená domácimi čakajúcimi, že mám pocit, že je tu snáď celé mesto. V klimatizovanej miestnosti len tak posedávajú. Občas niečo zašramotia, zasmejú sa, alebo si len tak špárajú v nose.. je 14:55. Za takmer pol hodinu poštový úradník nevybavil ani jedného klienta. Všetci sedia úplne v kľude. Neverím vlastným očiam. Nervózne sa priblížim k okienku a teda pýtam sa úradníka, že či majú známky a že či zatvára o 5 min. “Oui” je jednoduchá odpoveď na všetko. “A čo všetci tí ľudia, čo tu ešte sedia nevybavení?” “Oui, prídu zajtra..” doširoka sa na mňa usmeje a všetci ostatní sa na mňa pozerajú v štýle, že aké to mám priblblé otázky. “Uff, a nedalo by sa nejako dopracovať k 20 známkam?” Kladiem si skôr rečnícku otázku pre seba. “Oui,” opäť zašteboce veselý úradník a nechá toho polhodinu nevyvábeného klienta stáť a ide dozadu po blok so známkami. Ten klient je pani neurčitého veku s kvetinovým vencom okolo celej hlavy, ale usmieva sa na mňa, tak jej to vraciam. Trochu vyčítavo, že som ju predbehla, ale ona vyzerá, že je total v pohode. A v tom sa zo zadu dovalí poštový úradník s blokom známok a akoby v tej istej sekunde sa za mnou dovalí polka skupiny: “jeeej, aké krásne známky.. môžeme si vybrať? Ja chcem také a ja zas onaké..” a zahatáme celú poštu. Cítim sa total previnilo voči všetkým ostatným, ktorí čakajú na pošte, ale nikomu nevyzerá, že by to prekážalo.. trvá nám to presne tých 5 minút, kým si každý vyberie podľa chuti. Poštový úradník povie len “Oui”, skasne naše peniaze a zatvára prepážku. Ľudia sa pomaly dvíhajú, že idú asi domov a dokonca aj pani, ktorú sme tak trochu predbehli si zbiera nevybavené papiere spred poštového okienka. Ospravedlňujem sa jej, že teda my sme inak slušne vychovaní a nepredbiehame sa. Ona sa len usmeje, zoberie do rúk moju známkovú kolekciu a pochváli mi ju: “magnifique!!” Vyzerá to, že jej vôbec nevadí, že zajtra znovu príde na poštu stráviť deň. Tomu hovorím “magnifique!!” 

Zobraziť viac príspevkov z krajiny Francúzska Polynézia

Ďalšie dovolenky do krajiny:

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test