Život na ostrove Moorea Ostrov Moorea vo Francúzskej Polynézii

Čo môžeš urobiť dnes, odlož radšej na zajtra. Aj tak by sa dalo stručne charakterizovať heslo ostrova Moorea vo Francúzskej Polynézii. Klasicky sa tu nikto neponáhľa a keď vám povedia, že to bude hneď, to znamená, že to bude zajtra. A ak vám povedia, že to bude zajtra, vo voľnom preklade to znamená, že to nebude nikdy :) vládne tu taká zmeska polynézskej uvoľnenosti a francúzskej “nonšalantnosti”. Úradník v banke ma dokonalo zastrihnuté fúziky. Staviame sa do rady, lebo zmenáreň na letisku bola ešte zavretá. V banke sa nikto nepretrhne a aj keď my dorazíme na rad, tak ten sympatický úradníček nám oznámi, že on ide na obed, že veď si môžeme zameniť peniaze zajtra :) ešteže existujú bankomaty. Na ostrove Moorea sú až 4 :) a tak si môžeme vychutnať domáce špeciality za lokálne peniaze aj my :) Rybka mahi-mahi so strúhanými domácimi sladkými zemiakmi, ktoré síce nevyzerajú vábne na prvý pohľad, ale chuťovo sú mňamka. Natenko nakrájané ako špajdličky a len tak zľahka opečené. Ako predkrm malé chobotničky v jemne uvarenej mrkve s olivovo-avokádovým dipom. Pre mňa zvláštna kombinácia: ta mrkva s chobotnicou, ale nechám sa presvedčiť a robím naozaj dobre. Domáci jednoducho vedia, čo je sezónne a dobré. Proste delikatesa. A hneď po obede zatúžime poslať domov z tohoto exotického ostrova pohľadnice. Veď kedy sa najbližšie dostaneme do Francúzskej Polynézie? A tak aj zarytí priaznivci novodobých technických vymožeností a rôznych aplikácii, húfne nakupujú pohľadnice.. a..známky.. To je večný boj. Po krátkom pátraní nachádzame poštu. Je otvorená do 15:00. Máme ešte pol hodinku do “záverečnej”. Nakuknem dnu. Na svetelnej tabuli svieti poradové číslo 69. Vravím si “dobré číslo” :) a odtrhnem si svoje: 96.. uff, ešte lepšie.. sadnem si teda vo vnútri na čakacie miesto. Pošta je tak preplnená domácimi čakajúcimi, že mám pocit, že je tu snáď celé mesto. V klimatizovanej miestnosti len tak posedávajú. Občas niečo zašramotia, zasmejú sa, alebo si len tak špárajú v nose.. je 14:55. Za takmer pol hodinu poštový úradník nevybavil ani jedného klienta. Všetci sedia úplne v kľude. Neverím vlastným očiam. Nervózne sa priblížim k okienku a teda pýtam sa úradníka, že či majú známky a že či zatvára o 5 min. “Oui” je jednoduchá odpoveď na všetko. “A čo všetci tí ľudia, čo tu ešte sedia nevybavení?” “Oui, prídu zajtra..” doširoka sa na mňa usmeje a všetci ostatní sa na mňa pozerajú v štýle, že aké to mám priblblé otázky. “Uff, a nedalo by sa nejako dopracovať k 20 známkam?” Kladiem si skôr rečnícku otázku pre seba. “Oui,” opäť zašteboce veselý úradník a nechá toho polhodinu nevyvábeného klienta stáť a ide dozadu po blok so známkami. Ten klient je pani neurčitého veku s kvetinovým vencom okolo celej hlavy, ale usmieva sa na mňa, tak jej to vraciam. Trochu vyčítavo, že som ju predbehla, ale ona vyzerá, že je total v pohode. A v tom sa zo zadu dovalí poštový úradník s blokom známok a akoby v tej istej sekunde sa za mnou dovalí polka skupiny: “jeeej, aké krásne známky.. môžeme si vybrať? Ja chcem také a ja zas onaké..” a zahatáme celú poštu. Cítim sa total previnilo voči všetkým ostatným, ktorí čakajú na pošte, ale nikomu nevyzerá, že by to prekážalo.. trvá nám to presne tých 5 minút, kým si každý vyberie podľa chuti. Poštový úradník povie len “Oui”, skasne naše peniaze a zatvára prepážku. Ľudia sa pomaly dvíhajú, že idú asi domov a dokonca aj pani, ktorú sme tak trochu predbehli si zbiera nevybavené papiere spred poštového okienka. Ospravedlňujem sa jej, že teda my sme inak slušne vychovaní a nepredbiehame sa. Ona sa len usmeje, zoberie do rúk moju známkovú kolekciu a pochváli mi ju: “magnifique!!” Vyzerá to, že jej vôbec nevadí, že zajtra znovu príde na poštu stráviť deň. Tomu hovorím “magnifique!!”