Kmeň Huli Kultúra a život ľudí Huli Wigmen v priamom prenose

Huli sú nomádsky kmeň pochádzajúci z Južnej Vysočiny na Papue Novej Guiney. Sústreďujú sa v regióne Tari, Margaraima a Komi, kde žijú už viac než 1000 rokov. Spomedzi všetkých kmeňov patria Huli medzi najexotickejšie. Keď sa povie Papua Nová Guinea (PNG), tak mnohým ľuďom prejdú zimomriavky po chrbte, pretože si hneď predstavia chladnokrvných ľudožrútov a lovcov lebiek. Tieto časy kanibalizmu však už pominuli v 50-tych až 60-tych rokoch 20. storočia. V súčasnosti sú tu už len lovci zážitkov, ktorí túto krajinu pokladajú za najväčší cestovateľský skalp vôbec a my patríme medzi nich. Keďže PNG má viac než 850 jazykov, čo je 12% všetkých svetových jazykov, niet pochýb o tom, že patrí medzi najexotickejšie krajiny na svete. My v BUBO ju považujeme za absolútne najexotickejšiu zo všetkých krajín. Nachádzame sa v provincii Hela v meste Tari, ktoré je jedným z mála miest v PNG, kde sa dajú vidieť ľudia, ktorí stále nosia tradičné oblečenie. Sú to ľudia Huli, pre ktorých je táto oblasť domovom už desiatky tisíc rokov a predovšetkým muži Huli sú neuveriteľným pútačom turistov. My sme tu práve kvôli ním a celý dnešný deň strávime v ich spoločnosti, aby sme sa dozvedeli čo najviac o ich kultúre a dennodennom živote, ktorý je neuveriteľne rozmanitý. O ľuďoch z Tari sa hovorí, že sú úplne iní ako ľudia z ostatných 21 provincií PNG. Je to najmä kvôli tomu, že ony sa neprispôsobili danému systému a svoje spory riešia stále tradičnou metódou, tj. bojom. Ak im niekto ukradne prasa, znásilní ženu alebo okupuje pôdu, tak vznikne kmeňová bitka, pri ktorej ten silnejší vyhráva. Kedysi to bol boj mačiet a lukov, no dnes už títo ľudia majú strelné zbrane a väčšinou to riešia jednoducho, zabitím. Ako nám povedal Tony, miestny sprievodca z Tari, ktorý dopĺňa nášho lokálneho sprievodcu, je to najmä preto, že spory sa otvárajú aj po mnohých rokoch kľudu medzi rodinami. Napr. ak v kmeňovom boji z roku 1960 zabili starého otca, tak jeho syn bude svojmu synovi (vnukovi zabitého) neustále pripomínať, že táto rodina mu zabila starého otca. On, ako mladý bojovník, po mnohých rokoch od smutnej udalosti, pôjde zabiť členov vraždiacej rodiny, aby sa pomstil. Takto sa to tu traduje už odjakživa a zmena je akosi v nedohľadne. Treba to však rešpektovať, je to systém, ktorý majú zaužívaný. Našťastie to je všetko len o kmeňoch a biely človek z toho nemusí mať žiadne obavy, pretože jeho sa to absolútne netýka. Naša prvá zastávka bola návšteva tzv. "Fortune Tellers", teda veštcov, ktorí žijú na opustenej usadlosti neďaleko mestečka. Po prekročení dverí, do ktorých sa musíme zohnúť až takmer po kolená, sa ocitáme na malej čistinke, kde nás vítajú domáci bez úsmevu (to je ich bežná reakcia, aj keď sme vrúcne vítaní). Ako prvé nám ukážu svoje posvätné kamene, ktoré majú od svojich prapredkov a hovoria nám, ako im misionári šíriaci kresťanstvo vyhodili ich ideológiu z hláv. Je to veľmi smutné, nakoľko im tvrdili, že kameň nemá v sebe nič posvätné a svoju vieru musia obrátiť v Boha. Toto násilné ovplyvňovanie a neľudské zasahovanie do dlhoročnej kultúry domorodého obyvateľstva narobilo veľké trhliny a chaos v ich viere v posvätné kamene, ktorým pripisujú veľkú nadprirodzenú silu, nakoľko sú presvedčení, že im prileteli z neba. Veria, že sú darom vesmíru, hoci v skutočnosti sú to lávové kamene, ktoré vychrlila sopka. Po krátkej debate sa presunieme k miestu, kde dvaja bratia - veštci predpovedajú budúcnosť. Sme v malej záhradke, v strede ktorej je generačná svätyňa ich predkov. Jediné čo vidíme, je len malá strieška, pod ktorou je 8 buniek a z každej vytŕča jedna lebka, hlava starého otca. Vysvetľujú nám, že ak chcú zistiť odpoveď na niektoré otázky, či už o zdraví, živote, pôde atď., tak sa prostredníctvom mŕtveho predka dozvedia odpoveď. My to s BUBO skupinkou sledujeme so zadržaným dychom a nechápeme, čo sa práve deje. Jeden z veštcov začne vyťahovať pozostatky jedného z predkov, položí ich na prírodne zhotovený stolík vedľa svätyne a malíčkami oboch rúk začne nadvihovať drevá, na ktorých tieto pozostatky ležia. Začne odriekavať a po chvíli nám hovorí, že ak cíti v malíčkoch bolesť, tak odpoveď je NIE a keď necíti nič, odpoveď je ÁNO. Na záver nám ukážu ešte svoj príbytok a pri otázke, kde sú ich ženy, nám vysvetlia, že oni so ženami nebývajú vôbec. Tie majú druhý dom. Celkovo tradičná kultúra ľudí z PNG striktne oddeľuje tieto dve pohlavia. Miestni taktiež veria, že ak má žena menštruáciu, tak je špinavá a ženy nemôžu vtedy pre mužov nič variť a tobôž nie spolu jesť v jednej miestnosti. Vylúčené. Veštcom ďakujeme za možnosť návštevy a pokračujeme ďalej. Ideme pozrieť miestne vdovy, ktoré smútia za svojím manželom, otcom, bratom. V podstate ide len o jednu vdovu, ktorá je obklopená blízkou rodinou, ale všetkým týmto ženám hovoria vdovy. Dozvedáme sa, že tieto vdovy sú ešte len 3 dni v smútku, pretože manžel zomrel pred 3-mi dňami. Tieto ženy začali ročný smútok, počas ktorého budú trúchliť. V tomto období sa zdržujú len na určitom mieste, kúsok mimo dedinky, kde nesmú variť, upratovať a vykonávať žiadne iné práce. Všetko im zabezpečia ľudia z ich dediny. Po roku, kedy im skončí smútok, sa môžu opätovne zaradiť do bežného života tamojších ľudí. Prezradili nám, že v minulosti, keď niekto zomrel, jeho telo nechali položené na približne meter a pol vysokej strieške, ktorá bola mierne naklonená. Strieška bola naklonená z toho dôvodu, že keď sa telo rozkladalo, tak tekutiny mohli dobre odtekať. V celej dedine bol ukrutný zápach, no im to nevadilo. Po určitom čase, keď bola z tela už len kostra, vzali lebku, túto umiestnili do svätyne, ktorú nám už ukázali veštci. Dnes už takýto spôsob obradov nedodržiavajú a telá mŕtvych pochovávajú do zeme ako my. Lúčime sa s vdovami a je čas ísť zistiť, prečo sú muži Huli takí špecifickí. Ideme pozrieť tzv. Bachelor's boys, ktorí si nechávajú narásť dlhé vlasy. Tradičná kultúra Huliov je vysoko rozvinutá a prekvapivo dodržiavaná, či už v obliekaní, ako aj v osobnom zdobení. Títo ľudia nosia ozdobné tkané parochne z ich vlastných vlasov. Preto sa im hovorí Wigmen - parochňoví muži. Tieto vlasy si pestujú pod dohľadom Majstra Wigmana, ktorý počas 1 roka a 2 mesiacov prísne dohliada na ich rast. Pre chlapcov to je povinná záležitosť a za vstup musia ich rodičia zaplatiť peniazmi Kina alebo jednou svinkou. Počas týchto mesiacov žijú s ostatnými chlapcami - mužmi v izolovanom prostredí oddelenom od zbytku ich komunity. Počas opatrovníctva a učenia od majstra vykonávajú rituály, ktoré majú zabezpečiť kvalitný rast vlasov, musia dodržiavať predpísanú "diétu", nemôžu sedieť pod určitými stromami atď. Na všetko dohliada majster Wigman, ktorý v prípade, ak by chlapec niečo porušil, alebo by sa počas tohto obdobia pozrel miestnej dievčine do očí, je oprávnený ho vyhodiť z učenia. Tento majster je doslova zážitok, pretože je celý pomaľovaný ako tí ľudia, o ktorých z dokumentov vieme, že vyzerali ako ľudožrúti. Tieto parochne sú pre Huli Wigmen pýchou a počas života si ich môžu urobiť koľkokrát chcú, no len pokým sa neoženia. Potom už podľa tradície nesmú. Dizajn parochne musí byť symbolický pre ich kmeň. Na zdobenie týchto parochní používajú najmä perie z krásnych vtákov Rajka, ktorých je v PNG 42 druhov. Tieto perá sú pestrofarebné a dodávajú parochni majestátnosť. Taktiež používajú perie z kazuárov, pričom tmavé perie je z dospelých jedincov a svetlo hnedé od mláďat. Zároveň si na svojich záhradkách pestujú tzv. kvietky trvalky, ktoré používajú ako doplnok k periam. Využívajú aj kožušinku z vačkovca Kus-Kus, aby si do parochne mohli pridať aj chochol. Úžasná je táto kultúra a tradícia. Sme viac než nadšení, že ešte stále pretrváva a šťastní, že nové technológie, ktoré sa šíria ako mor, sem ešte neprenikli. My s úctou ďakujeme domorodcom, že sme mohli vstúpiť do ich súkromia, vidieť nádheru tohto zabehnutého rituálu, ako aj zoznámiť sa s miestnymi chlapcami, ktorí sa starajú o svoje vlasy. Čaká nás ďalší zážitok a to maľovanie a tanec samotných wigmenov. Všetko sa odohráva na záhradke nášho ubytovania v Lakwanda lodge, ktoré je vo vlastníctve ľudí Huli. Máme možnosť vidieť, ako sa pripravujú na tzv. tanec "singsing", ktorý sa koná vždy pri nejakej ceremónii alebo oslave. Pre miestnych wigmenov je však touto oslavou naša návšteva, pretože sme tento rok len 4. skupina turistov, ktorá sem zavítala. Pre nich to je nenormálna česť ukázať nám to, ako žijú. Sledujeme, ako si dôkladne natierajú tváre červenou a oranžovou farbou z okra. Dopĺňajú to bielou ílovitou hlinou a čiernou farbou z čierneho uhlia. Z bežných ľudí sa tak stanú bojovníci, z ktorých ide strach. Veru, nechceli by sme ich stretnúť niekde v džungli v 30. rokoch 20. storočia, keď do Vysočiny prvýkrát dorazili bieli ľudia. Po zhruba 30 minútach líčenia sa zrazu postavili, zoradili formáciu a začali tance. WOW! Vidieť toto na vlastné oči, je zážitok extrémneho levelu. Celý ich "mundúr" pozostáva zo samotnej parochne, opasku z trstiny, ktorý má vpredu tašku Bilum, vyrobenú z vysušených vnútorných vlásočníc kôr stromov. Je to zároveň ochrana penisu. Na krytie zadku používajú trs listov, ktorý si pripevnia zozadu opaska a má symbolizovať chvost vtáka Rajka. Po tomto úžasnom vystúpení nám ešte miestne mladé dievčatá ukážu tanec, ktorý tancujú starým materiam a mamám, keď dostanú prvýkrát menštruáciu. Je to tanec, kedy im staré mamy povolia vydaj. Bez tejto ceremónie by to vôbec nešlo. Po tanci nám ešte prezradia, že ak počas tanca preletí okolo "zlý vták" (čiernej alebo inej tmavej farby), tak to znamená nešťastné manželstvo a keď preletí farebná Rajka alebo iný papagáj, tak budú mať dobrého manžela a nikdy sa nerozídu. Tieto tradície ľudí Huli nás fascinujú čím ďalej, tým viac. Huli ľudia sú najväčšia etnická skupina v Južnej Vysočine v PNG s populáciou viac než 90000. Žijú v teritóriu rozsiahlom až 2500km2. Huliovia nežijú v dedinkách husto osídlených, ale v rozptýlených usadlostiach nepoškvrnených a intenzívne obrábaných údoliach. Záhrady majú ohraničené priekopami a bahennými stenami vysokými až 3 metre. Je pre nich zvyčajné, že ženy tu robia väčšinu prác, zatiaľ čo muži sa sústreďujú na zobrazovanie svojej pompéznosti, na lov, plánovanie vojny - bojov, ale predovšetkým na rast svojich vlasov. My sme v BUBO priekopníkmi v lovení zážitkov a preto sa dostaneme na miesta, o ktorých mnoho ľudí len sníva alebo považuje za neabsolvovateľné, alebo ani nevie. My objavujeme a odhaľujeme úžasnú skutočnosť a sme vďační, že ľudia Huli nás prijali ako svojich a bola to česť pre nich ukázať nám kúsok z ich života a kultúry. Pravdou však je, že pre nás je česť byť aspoň na jeden deň súčasťou ich života. Nám po celom dni zážitkov zapadá 10 minút po šiestej večer slnko a sme pripravení na dlhé debaty o zážitkoch dnešného dňa, ktoré ukončíme veľmi jednoduchou večerou a oddychom na ďalší deň.