Motýlí rekordéri: fascinujúca migrácia z Kanady až po Mexiko

Babôčka smradľavá, alebo ako ju svet pozná – monarch butterfly, patrí medzi najznámejších cestovateľov v živočíšnej ríši. Každý rok kolónie tohto sýto oranžového motýľa podnikajú obdivuhodnú migráciu dlhú tisíce kilometrov. Z územia Kanady a severu USA až do horských lesov v Mexiku, najmä v štáte Michoacán, kedy prekonajú vzdialenosť okolo 4000 km.

Čím je však táto cesta taká zaujímavá? Veď aj mnohé iné druhy každoročne v húfoch cestujú do iných končín. Monarchovia však podnikajú let, na ktorým si lámu hlavy vedci už mnoho rokov. Nielenže ide o obrovskú vzdialenosť, motýle si to zakaždým namieria do rovnakej lokality so švajčiarskou presnosťou. Ide o oblasti o rozlohe pár desiatok kilometrov. Tu na jeseň doslova zaparkujú a pokryjú konáre lesa hustým okrídleným osadenstvom mnohopočetných kolónií. Telo na telo v nadmorskej výške vyhovujúcej zimnej hibernácii prežijú niekoľko nasledujúcich mesiacov. Vďaka vlhkosti tejto oblasti ich telá nevyschnú a vďaka teplotám, ktoré neklesajú pod bod mrazu sa nemusia obávať zamrznutia.

Na jar sa motýle zobudia a prichádza čas na rozmnoženie. Zaujímavé je, že migráciu neabsolvuje ten istý jedinec tam aj späť. Cesta je rozdelená medzi viac generácií. Motýle, ktoré sa vyliahnu na jar, preletia časť trasy, rozmnožia sa a uhynú. Ich potomkovia pokračujú ďalej. Keď dosiahnu územia Kanady a severu USA a koncom leta sa narodí takzvaná „supergenerácia“, až tá opakuje let svojich prarodičov smerom do Mexika. Len táto vyvolená generácia dokáže prežiť viac než niekoľko týždňov, ba dokonca zimu a začať kolobeh migrácie odznova.

Životný cyklus babôčky je klasický, ale fascinujúci: vajíčko, húsenica, kukla a dospelý motýľ. Húsenice sa živia takmer výlučne rastlinami z rodu mliečnik (milkweed), ktoré obsahujú toxické látky. Tie sa ukladajú v tele motýľa a robia ho nechutným pre predátorov – ide o príklad prirodzenej chemickej obrany.

Vedecký výskum migrácie monarchov odhalil množstvo pozoruhodných faktov. Motýle sa orientujú pomocou kombinácie slnečného kompasu a vnútorných biologických hodín. V mozgu majú špecifické neurálne mechanizmy, ktoré im pomáhajú určovať smer letu podľa polohy slnka. Genetické štúdie navyše naznačujú, že schopnosť migrovať je čiastočne dedičná a vyvíjala sa tisíce rokov.

Napriek svojej odolnosti čelia motýle viacerým hrozbám – strate biotopov, klimatickým zmenám aj používaniu pesticídov. Ich migrácia je preto nielen prírodným divom, ale aj citlivým indikátorom zdravia ekosystémov Severnej Ameriky. Práve preto sú dnes predmetom intenzívneho výskumu a ochranárskych programov, ktoré sa snažia zabezpečiť, aby sa tento jedinečný motýlí príbeh opakoval aj v budúcnosti.