Na brehu Bajkalského jazera

Transsibírska magistrála nás po 86 hodinách priviezla do „Paríža Sibíru“. Že neviete o akom meste je reč? No predsa o ruskom, sibírskom meste menom Irkutsk. Pre nás to bol cieľ, hoci vlak pokračuje ďalej. Irkutsk patrí medzi sibírske perly a od prvých momentov je to skutočne cítiť. Železničná stanica pripomína palác a po raňajkách sa vyberieme na druhú stranu rieky Angara, aby sme objavili ako žije toto zaujímavé mesto. Založili ho kozáci na čele s Pochabovom ešte v 17.storočí a tak aj my začíname prehliadku pri jeho soche. Hneď naproti sledujeme ako sa do seba vlieva Angara a Irkut a spoločne budú tiecť stovky kilometrov až do rieky Jenisej. Socha Pochabova sa díva na krásny kostol postavený v sibírskom baroku. Tento ojedinelý stavebný soch nájdeme tu na Sibíri a niekoľkých kostoloch, no práve Irkutsk medzi všetkými vyniká, pretože práve tu mal vzniknúť. Navštívili sme padlých hrdinov a dokonca aj sochu admirála Kolčaka. Aj jeho príbeh sa s Irkutkom prepletá a sú v ňom zapletení aj československí legionári, ktorí po prvej svetovej vojne obsadili takmer celú oblasť Transsibírskej magistrály. Stretávajú sa tu veľmi zaujímavé príbehy. V kláštore sme pozreli hrobku svätého Inocenca, ktorý sem priniesol kresťanstvo, no povedali sme si aj o mužovi menom Šelechov, ktorý svojho času pripojil Aljašku k Rusku. Aj jeho hrobku sme videli a dokonca aj hrobku prvej ženy, ktorá prišla na Sibír. Dejiny Irkutska písali dekabristi, ktorých v 19.storočí vyhnal cár na Sibír a v Irkutsku sa tak zišla intelektuálna smotánka a mesto vedelo konkurovať Petrohradu. Len bolo vzdialené takmer 6000 kilometrov a tak sa o ňom nehovorilo. So sochou babra a pohľadom na ľadoborec Angara sme sa s Irkutskom rozlúčili a pobrali sa k brehom Bajkalského jazera. Práve toto miesto patrí medzi vrcholy našej cesty. Mestečko Listvyanka nás privítalo krásnym, tradičným a štýlovým hotelom, no nezostali sme v ňom dlho, pretože nás to ťahalo von k jazeru. Prešli sme sa mestečkom, nazreli na miestne trhovisko a ochutnávali sme údeného omuľa, najväčšiu špecialitu Bajkalu. Vedeli ste, že v ňom žijú sladkovodné tulene? Volajú sa nerpy a v miestnom nerpinariu sme dokonca boli aj na ich vystúpení. Krásne a málo známe zvieratá. Dodnes ich v jazere žije takmer 100 tisíc a okrem nich aj ďalšie vzácne endemity. Túlať sa miestnym trhovisko je náporom na fotoaparát a chuťové bunky. Údené ryby tak krásne voňaj, že ich človek kúpi aj keby nechcel. Bajkal je nádherný. Vzadu kopce, kde leží exotické Burjatsko a pred nami čistá hladina. Jeho voda je tak čistá, že by sa z Bajkalu dalo piť. Okrem toho má niekoľko vzácnych primátov. Je to najhlbšie jazero sveta so svojimi 1637 metrami. Hovorí sa, že je najstarším jazerom sveta a cez zimu dokonca zamŕza a dá sa po ňom prechádzať autami. Na pláži sa slní niekoľko desiatok ľudí. Nás Listvyanka privítala nádherným počasím a slnečné lúče premenili mestečko na jednu veľkú promenádu. Na druhý deň sme obdivovali tradičnú sibírsku architektúru v skanzene Taltsy, rozpovedali si príbeh o Šamanovej skale, nazreli do múzea Bajkalu, kde sme sa na jazero pozreli do najmenších detailov, pretože sme na jeho obyvateľov hľadeli dokonca cez mikroskop a napokon sme sa túlali Irkutskom a kupovali zásoby do vlaku, ktorý nás odvezie do Mongolska. To bude zážitkov!