Posledná večera v Miláne a Leonardo da Vinci

Po tom čo Leonardo Da Vinci odmietol tesať Ducciov blok a ostatní sochári sa zľakli, získal zákazku mladý Michelangelo. Ťa socha je vskutku nádherná, obrovská a dokonalá. Musím povedať že originál je znateľne krajší než kópia pred Palazzo Vecchio na Plaza de la Senoria. Originál je úžasné umiestnený a nasvietený prirodzeným svetlom, veď tu časť akadémie stavali iba kvôli nemu. Michelangelove fresky v Sixtínskej kaplnke Vás naopak neohúria. Sú vysoko, malé a tmavé, boli Vás krk, tlačia sa na Vás stovky ľudí a strážnici vypiskujú na píšťalkách a kričia nefotiť. Sixtínsku kaplnku treba vidieť, ale Rafaelove fresky vo vedľajších miestnostiach pôsobia impresívnejšie. Nehovorím, že to dielo nie je geniálne. Všetci vieme ako si Michelangelo pri práci ničil oči, ako ho bolel chrbát, ako tvrdo pracoval. V knihách však máme tieto maľby oveľa bližšie, krajšie... Zážitok „naživo“ je opačný než pri Davidovi. Teraz v piatok som videl ďalšie dielo, ktoré bojuje so stvorením Adama (to je ten boží prst približujúci sa k svalnatej a zároveň elegantnej ruke Adamovej) o najreprodukovanejšie dielo na svete. Slávu mu v posledných rokoch opäť získal Dan Brown. Áno ide o nástennú maľbu (nie je to freska) Posledná večera od vynálezcu, génia, Leonarda z florentskej dedinky Vinci. Leonardo neustále skúšal čosi nové, revitalizoval staré praktiky, vymýšľal nové a nie vždy to vyšlo. Napriek množstvu problémov a potrebe pravidelných reštaurácii jeho diel, tieto sú úžasné. Posledná večera má nadchla. Počet ľudí je obmedzený na 25 a tak sa vo veľkej sále (jedáleň- refektár) konventu Santa Mária delle Grazie v Miláne netlačíte. Obraz je dobre nasvietený, je veľký – cez celú stenu – a Vy máte dostatok času. Cítil som sa podobne ako pri Davidovi. Jemná, dokonalá nádhera. Množstvo tých príbehov, ktoré okolo diel oboch velikánov kolujú iba dotvára dojem. Obaja napriek zákazu pitvali. Vždy sa snažili ísť viac do hĺbky, hľadali, riskovali, okrem výplaty im išlo o sebavyjadrenie, o to aby po nich ostalo niečo večne na čo budú môcť byť hrdí. Vždy má fascinovalo, keď v spoločnosti (či firme/ rodine..) vznikne takéto ohromné tvorivé prostredie. Musí do seba zaklapnúť viac veci, aby sa ľudia nesústredili iba na hromadenie veci a aby mali šancu čosi vytvoriť. Tak tomu bolo koncom 15. storočia vo Florencii, tak tomu je teraz v Apple a verím, že aj u nás v BUBO. My v BUBO sme mravčeky oproti tým velikánom, ale snažíme sa vytesať a vymaľovať zážitky v dušiach našich klientov. Ja sa roky snažím vytvoriť u nás prostredie podporujúce kreativitu, talent a tvrdú prácu. Takých ako ja je tu na Slovensku viac. Podarí sa nám zapáliť ohník v celom našom štáte? Prečo niekde čosi vznikne a inde ľuďom stačí premrhať život malichernosťami? Čo nám tu v SR chyba, aby sme začali myslieť na vyšší cieľ? Veľké diela rozkalibrujú Vaše myšlienky. Dokonalá krása dokáže zresetovať myseľ a núti klásť otázky. Myslím si, že život nie je o počte nádychov. Úžasný zmysluplný život je o počte zážitkov, ktoré Vám dych vyrazia.