ved my ti to napiseme

...par dni sme sa neozvali...dnes sme v Agre, vysoko nad styridsat stupnov, sedime pri pive, pada mi hlava od unavy, ale zberam sa zo slovami, ze musim ist napisat prispevok na BUBO... Z ust mojich spolusuputniciek zneju zazaracne slova..."ved mi ti to napiseme" Vysledkom je je jedna poezia a jedna ohromujuca spoved, nech sa paci, citajte! Priamo z prvej ruky. Miska: Chitwan I. Prechod cez rieku po lávke Druhý breh... je tam? Žeby začiatok? Malé sloníča ešte strapaté V kruhu cudzích zvedavých očí Ešte nemá reťaze Chitwan II. Zo širokých pliec vytrvalých Pozeráme sa do čarovného neznáma Nádej Obavy Radosť Je svet ľahší z výšky? Chitwan III. Vietor a slnko máme spoločné Keď sa nám núkajú Takisto ako smiech Dni Minúty Okamihy nášho sveta... Chitwan IV. Príbytok mladej ženy Pozerá ako keby vedela… Pramatka nás všetkých V hodvábe odetá V skromnej kuchyni Pripravuje sa na koniec dňa… Chitwan V. Očista... očista? Zo slonieho chrbta nadol A zas nahor... Kolobeh ako ho (ne)poznáme.... India I. Rozbité cesty v nás Iné oči Aj únava môže byť Domovom... India II. Po stopách našich Blízkych Až k rieke Odovzdať svetielko Spojeným svetom... India III. Deja vu... V každej vôni a kroku V ľuďoch Len tak byť Chvíľku Alebo aj večnosť.... India IV. Prepojenie dní Obrazov Bezčasie Oslobodenie... India V. Stavba lásky... Kráčať ňou v horúčave dní Pre teba Pre nás... India VI. Krajina Keď sa stratíš Budeš Bolieť... Zuzka: Už od prvého dňa je tento výlet ako vytrhnutie z reality, respektíve nie z reality pretože aj toto považujem za realitu čo tu žijeme či v Nepále a súčasne v Indii vďaka Bubo a úžasnému sprievodcovi Peťovi… Tento príspevok mám začať príchodom do Chitwanu. Takže okrem toho že nás privítalo neskutočne krásne prostredie a rozprávkové ubytovanie, niekto sme vnútorne neriešili nejakú malaria, pretože toto prostredie vás jednoducho zhltne svojou výnimočnosťou, ľahkosťou a pokojom v duši. Bolo nádherné vidieť naživo množstvo slonov, najmä bolo veselé vidieť čerstvo narodené slonie mláďatko Pre mňa osobne vidieť správanie mláďať v prírode je ako sledovať aj ľudského novorodenca. Nádherne sa plietli nožičky a podlamovali aj tomuto sloniemu stvoreniu, bolo nádherné sledovať na ňom ako objavuje svet a svoje jednotlivé časti tela. A zároveň bolo veľkým zážitkom pre mňa vnímať lásku medzi matkou a dieťaťom v slonej rodine. Urobili sme si nádhernú prechádzku prírodou v Chitwane a strávili krásny večer pri západe slnka. Neviem prečo, možno je to až nevďačné ale aj západ slnka mi pride krajší z tejto krajiny ako z domova, a možno je to aj pre to, že doma sa nevieme vytrhnúť z každodenných problémov a povinností a keď si dopraje človek takýto nádherný výlet napríklad aj cez Bubo tak vás to každého vytrhne z každodenného života prvým okamihom vystúpenia z lietadla. Mne osobne ešte pomohlo že v Nepále nie je signal na telephone, takže vás nikto nemôže kontaktovať a toto osobne považujem za úžasnú terapiu, kedy sa človek môže stretnúť aspoň na chvíľu sám so sebou a precítiť a upratať si vlastnú hlavu. Koľkí z nás dokážu doma stráviť aspoň deň tak, že proste vypnú mobil a sú sami so sebou a doprajú si aspoň malú radosť len pre seba. Tu v Nepále vám proste nič iné neostáva a to mi pride to najúžasnejšie čo môžeme pre svoj život aspoň na chvíľu urobiť. Sama som terapeut, konkrétne arteterapeut. Ide o expresívnu terapiu ako napríklad aj pri dramatoterapii alebo muzikoterapii. Osobne tieto terapie aj keď sú podporné pokladám za veľmi silné a výpovedné pretože človek nevie ako a vyjdú z jeho podvedomia jeho problem, bolesti, túžby a uvedomenie. A pohľadom terapeuta a umelca považujem takéto odtrhnutie z nášho každodenného života za jednu z najsilnejších terapií akú si môže človek pre seba dopriať. Vidím tu okolo seba zrazu šťastných ľudí aj keď na tvárach im vidím vo vráskach a v pohľadoch ich odžitú vlastnú bolesť. No tu v Nepále človek nerieši nič iné zrazu len aké to bude asi voziť sa a slonoch alebo kúpať sa s nimi. A keďže nás deväť ľudí, ktorí sme sa tu zišli na tomto nádhernom zájazde už to vieme, tak môžem každému povedať len toľko za seba že takýto zážitok prajem každému človeku. Prešli sme na slonoch džungľou a hľadali nosorožce, čo sa nám aj podarilo. Pre mňa bolo najsilnejším zážitkom kúpanie so slonmi. Mala som tak silný pocit že už snáď som tu zažila všetko krásne na tejto zemi a môžem zomrieť lebo toto mi prišlo ako určitý vrchol emócií s prírodou. Bolo to neskutočné sedieť na šťastnom slonovi, ktorý sa teší unavený do vody a ľahne si s vami do rieky. Toto prajem každému zažiť … Nemyslíte na nič, ste v úplnom spojení s prírodou a plní radosti, šťastia, bláznovstva… Zmeníte sa na male dieťa, ktoré sa dlho nehralo so svojimi hračkami a znova sa hráte a bláznite a proste sa len tak tešíte zo života. .. Taktiež bolo nádherné viezť sa na streche auta a pozerať si z nadhľadu krásny Chitwan a ľudí ako tu žijú. Mnohým ľuďom to pride neskutočné ako môžu takto žiť, majú hlinené domčeky, čo si nedopestujú tak nemajú. Mnohým europanom to možno pride šialené ale ak sa poriadne zahľadíte do očí týchto ľudí v Nepále, uvidíte štastie a pokoj v ich očiach, zároveň neskutočnú vyrovnanosť a spätosť s prírodou a životom. Toto si myslím že nie len slovákom ale vôbec europanom chýba a aj pre túto skúsenosť prajem mnohým ľuďom aby si prišli zažiť inú kultúru na vlastnej koži. Slovákov považujem osobne za veľmi vystresovaný národ, v podstate mnohí ľudia ktorých poznám žijú každý deň svojimi povinnosťami a problémami a nemajú sa čas tešiť zo života a zabúdajú na to, že keď takto žijú že nemajú čas na šťastie a každodennú radosť zo života tak to šťastie si v ich živote nemá ako urobiť svoje miesto. Život je taký aký si ho vieme urobiť, myslím si že je veľmi dôležité tešiť sa za každých okolností v živote nech ná stretne akákoľvek bolesť v živote. Verím že život je dar a mali by sme s týmto darom zaobchádzať ako najlepšie vieme a nezabúdať sa tešiť. Verím že veľkú cast tohto si mnohí z nás uvedomia keď sa pozrú do očí ľudí žijúcich v Nepále. Podľa nás alebo z nášho krátkozrakého pohľadu to vyzerá na prvý pohľad že žijú vo veľkej chudobe, no mne to pride že sú niekoľko násobne bohatší ako my. Majú to v očiach a vo výraze v tvári. Varia si v hlinenom domčeku kde aj zároveň spia, celé dni trávia vonku na poliach, ale celý čas sa usmievajú a keď sa neusmievajú majú pre nás nepochopiteľný ale nádherný a vyrovnaný pokoj v tvárach. Nemyslím si že my na Slovensku máme škaredú prírodu len nemáme čas respektíve si ho neurobíme pri našich každodenných zaužívaných rituáloch, ale ak sa takto vytrhnete so svojho každodenného života a doprajete si Nepál tak táto príroda vás dostate, nielen tým že uvidíte Everest ale bude sa vám zdať že tráva je tu inak zelená, nebo inak modré a slnko ktoré vychádza alebo zapadá tvorí na oblohe úplne zázračné farby na nebi. Taktiež za nádherný zážitok považujem plavbu drevenou loďkou v Chitwane. Osobne som asi prepočula nášho sprievodcu Peťa (čo sa mi tu stave často ale z mojej vlastnej nesústredenosti, pretože neviem skôr kde tu mám na tomto zájazde zamerať svoju pozornosť a tak proste ako umelec často len proste dýcham túto úžasnú atmosféru) že ideme hľadať krokodíly. Nikto z nás neriešil že sedíme v tvrdej drevenej loďke, nič iné vám totiž do tohto prostredia ani nepasuje, sem tam sme si robili srandu z našich stvrdnutých zadkov no ten pokoj ktorý sme mohli vnímať okolo bol očarujúci a silný. Krásna nedotknutá príroda, proste sa len plavíte s prúdom tak ako je to aj v živote aj keď si to častokrát neuvedomujeme a bojujeme proti tomu. No ak vieme precitiť prírodu, vieme pochopiť aj život. Všetko ide v živote ako na rieke, chviľu je kľudná a nádherná, na chvíu zase divoká a je to tak v poriadku. Nám len zostáva to akceptovať a žiť svoj život taký aký je a žiť ho najlepšie ako vieme… Pre mňa príroda znamená život, v tejto rieke v Chitwane som vnímala nádherné zrkadlové obrazy, ktoré často dostávame aj v živote, ide len o to ako ich vnímame a chápeme. Bažiny alebo priezračne čistá voda po ktorej sa plavíme vieme tiež inak precítiť zrazu tu v Nepále a zrazu nič neriešiť, len to že je to samozrejmé a nádherné. Prešli sme zároveň peši Nepálskym lesom a ja som sa osobne oddelila od všetkých a sledovala nádheru stromov, odrážajúceho sa slnka medzi konármi stromov a počúvala nezabudnuteľnú hudbu tohto lesa. Je iný… Je nepálsky… Je nezabudnuteľný a ak dovolíte otvoriť sa tejto hudbe je to nádherný zážitok, ktorý taktiež zostáva v našich srdciach navždy… Osobne sa sem určite v živote ešte chcem vrátiť… do Chitwanu v Nepáli… pre pokoj v duši, pre radosť zo života pri kúpaní so slonmi, pre nádherný západ slnka, pre hudbu nepálskeho lesa… Záver Nepálu bol taktiež pre mňa krásny, keďže sme navštivili rodisko Budhu. Osobne je mi táto filozofia vnútorne veľmi blízka aj keď som duša ktorá si tvorí svoj život svojou filozofiou poznačenou vlastnými skúsenosťami radosťami a bolesťami ale myslím si že budhizmus je nádherný v tom, že je dôležité osobne rásť a dokázať dosiahnuť pokoj na duši a oslobodiť sa od všetkých našich chcení a očakávaní, pretože život ide v harmónii aj keď sa nám to častokrát tak nezdá a bojujeme a nadávame naňho. No myslím si že je veľmi dôležité pracovať na sebe, na svojom raste alebo niekedy úplne stačí nerobiť druhým ľuďom to čo nechceme aby oni robili nám a proste si navzájom neubližovať ale sa tolerovať. Budhizmus mi je blízky mnohými myšlienkami a tak aj miesto akékoľvek nie len rodisko Budhu ale aj rozličné iné miesta kde bol a počúvať o jeho živote je pre mňa úžasným pocitom… Prechod do Indie… Náš sprievodca Peťo krásne povedal pred prechodom do Indie, že Indiu buď človek miluje alebo nenávidí. To sme ešte nikto netušili o čom to hovorí, keďže sme všetci odchádzali oddýchnutí a plní nádherných zážitkov z Nepálu. No už samotný prechod peši hranicou bol veľký zážitok. Je to akoby ste zrazu vstúpili jednou veľkou bránou do iného sveta…Tento svet je plný hluku, aj spiny, kriku ľudí, trúbenia aut, aj momentálnej horúčavy ale ja som sa okamžite prechodom týchto hraníc preniesla akoby niekde do ďalekej minulosti ktorú mám niekde hlboko v duši a aj keď som si myslela že na tento výlet idem najmä kvôli Nepálu, pochopila som že Indiu milujem a cítim sa tu akoby som tu už žila a všetko mi tu pride v poriadku. Stáva sa mi tu, že ma tu bolí na srdci keď tu vidím bolesť na uliciach v očiach hladných detí alebo žobrajúcich matiek, no ak sa pozriete zhora z určitého nadhľadu na túto krajinu a dovolíte otvoriť srdce aj hlavu tomuto svetu , tak vám určite musí prísť India úžasná a ich život v poriadku. Páči sa mi tu že tu dokáže niekoľko svetových náboženstviev žiť vedľa seba v úplnej harmónii a akceptácii bez zbytočných dogiem a hádok prípadne bojov. Voziť sa na indických rikšiach a sledovať ten chaos a hluk na uliciach ktorý zároveň geniálne funguje je niečo úžasné… Taktiež zažiť nádherný východ slnka na rieke Ganga alebo si prežiť večerné zatváranie Gangy je niečo tak silné čo určite pohne s každým človekom. Ja osobne som zatváranie rieky Ganga prežívala vnútorne veľmi ťažko, pretože asi stale nemám uzatvorenú svoju bolesť z odchodu mojich blízkych , najmä z odchodu môjho synčeka, no ak dovolíte zažiť si zatváranie rieky Ganga , čo robia títo ľudia každý večer a každé ráno tu zase vítajú nový deň, tak pochopíte, že nech je náš život akokoľvek bolestivý aj to je našou súčasťou a aj to je život. Každý deň niekto z tejto planety odchádza a každký deň sa niekto rodí. Pri tejto rieke si to môžete prežiť a uvedomiť a aj toto je živoť a títo ľudia v Indii nech vám prídu akýkoľvek tak túto staropravdu majú naozaj vžitú v sebe a aj toto bol dôvod pre mňa ísť do tejto krajiny, pretože som sa chcela presvedčiť , či naozaj prežívajú odchody svojich blízkych inak ako my. (pre mňa osobne sú úžasní a veľmi srdeční aj keď sa tu niekedy cítim ako opica alebo nejaké stvorenie z inej planet, pretože keďže som blondína tak si ma tu ľudia proste obzerajú ako asi niečo iné a možno čudné neviem) Nemohli sme síce fotiť miesto kde Indovia spaľujú telá svojich blízkych, čo mne osobne ani neprišlo ľúto, skôr to bolo pre mňa samozrejmosťou, keďže mi táto chvíľa pride osobná a má si ju prežiť ten koho sa to týka. Osobne som zažila pohreb plný novinárov, keď mne odišli moji blízky a nebolo to vôbec príjemné pretože v takúto chvíľu chcete byť sami so sebou a ešte posledné chvíľe s odchádzajúcimi dušami… Sledovala som v tichosti cez ďalekohľad tváre ľudí ktorí boli pri spaľujúcich telách a naozaj som v nich našla určitý pokoj a prijatie. Osobne si myslím že v tomto sú ľudia v Indii neskutočne popredu od nás. Prijatie života a jeho toku je veľmi dôležité a my ľudia na slovensku o tomto nemáme ani poňatia. Prajem zažiť túto skúsenosť každému kto hľadá spôsob vyrovanania sa s odchodom svojich blízkych… Smútok je prirodzený ale jeho prežívanie a spracovanie môže byť iné … ľahšie… pretože dokážeme prijať kolobeh života… Pre mńa osobne je India plná farieb , nádherne farebných ľudí, smejúcich sa tvári, smiešnych pobehujúcich obchodníkov, nádherných látok, úžasných jedál. Osobne mi tu špina alebo smrad čo bolo písané v príručke Bubo vôbec nevadí. Vôbec to nevnímate ak dokážete otvoriť oči aj srdce Indii a asoň z časti pochopiť myslenie tejto krajiny. Každé jedno miesto tu bolo pre mňa silným zážitkom, ako aj dnes Taj Mahal, najkrajšia stavba sveta. Bolo to krásne prechádzať sa parkom a uvažovať o sile lásky z ktorej táto monumentálna stavba vznikla… Ako terapeut expresívnych terapií zároveň ako umelec prípadne ako žena ktorá vie čo je to prísť o všetko v odchode svojich najbližších každému odporúčam zažiť si silu týchto dvoch krajín na vlasnej koži. Zážitky a pocity sa nedajú popísať. Treba túto silu prežiť. Zabudnete pri tých silných emóciách na horúčavy alebo vyčerpanosť. Zážitky a nádherné emócie sú tu najsilnejšie…