Chrám Matky božej v Paríži

Chrám Matky božej, Paríž. Stojím tu pár hodín po tom, čo požiar ustal. Večer som nahrával reláciu do TA3 a požiar vtedy práve začal. Do očí mi vbehli slzy. Prvá gotická stavba sveta pre mňa veľa znamená. Po prvý raz som tu bol začiatkom leta 1990. Vyrazili sme vtedy stopom dve partie s tým, že sa stretneme vo štvrtok o týždeň o 10.00 pod Eiffelovkou. Mobily neboli, ani GPS, ale Eiffelovku sme poznali... No moje prvé kroky viedli sem - do chrámu, kde zvony rozozvučiaval Quasimodo plný lásky k Esmeralde. Victor Hugo býval poblíž na námestí Place des Vosges, pred vchodom má sochy psov, dobre ten román napísal a na „nudné pasáže” opisu nádhernej katedrály nikdy nezabudnem. Začal som tie strany čítať, a opäť a opäť a tú katedrálu som mal zrazu pred očami. A teraz moja prvá cesta na západ viedla sem. Potom som tu bol so svojou ženou, bývali sme v penzióne hneď za katedrálou, priamo na ostrove Ile de la Cité. Je to už dobrých 20 rokov. A potom som ju ukázal svojim deťom. Prileteli samy do Paríža, Sára mohla mať tak 8 rokov maximálne. Išla s nimi letuška, aby ich vyviedla z letiska, a tam som stál ja a čakal. Toto je život našej rodiny, čakám ich vždy niekde vonku. Kúpil som deťom zmrzlinu, a tak verím, že majú na moju katedrálu dobré spomienky. No a teraz som tu opäť. Stojím pred svojou katedrálou a vzdávam jej hold v tejto ťažkej chvíli. Nejde iba o francúzsku katedrálu, ide o európsku. Eiffelovka má niečo vyše 100 rokov, no zvony Starej dámy oslavovali šťastné chvíle už vyše 800 rokov, a aj smútok. Včera po polnoci stáli Parížania okolo, plakali, modlili sa. Niektorí si z modliacich robili srandu, no iba trošku, atmosféra bola veľmi fajn. “Asi sme toto potrebovali” hovoria mi. Samé demonštrácie, žlté vesty, ľudia tu nevedia, ako im je dobre. "Toto nešťastie nás spojilo” pokračujú, a pritom si tisnú do seba dlane. Idem peši z Louvre, keď prechádzam centrom, iba sa utvrdzujem, že Londýn nemá absolútne šancu. “Brexit?. Nech si tí neokrôchaní idú. Všetko máme lepšie tu. Jedlo, kultúru aj autá. Aston Martin sa na naše Buggati absolútne nechytá.” Tie hovädá nevedia piť a nevedia si užívať život. Iba sa ožrať maximálne... Čím bližšie som k Notre Dame, tým viac promenáda hustne.. až je doslova nepriechodná. Prísť si uctiť vyhorený Notre Dame evidentne nenapadlo iba mňa. Dovnútra pred katedrálu, kam sa vždy dalo ísť- a nikdy by má nenapadlo, že tento prístup zastavia, či sa dá zastaviť- tak tam púšťajú iba na novinársky permit. Aj tak je tam niekoľko stovák ľudí - ľudí z médií. Okrem nich už iba policajné a hasičské autá. Opäť stovky. Je to neuveriteľný pohľad, všetko je zhorené, no veže stoja. Prezident USA Donald Trump bol na Twitteri včera múdri, že majú kostol hasiť z lietadiel. To je v USA či Kanade moderné, hlavne keď im horia lesy či iné obrovské plochy. Teraz na Antarktíde boli našimi pilotmi piloti, ktorí sa živia presne týmto. Musia byť neuveriteľne zruční piloti. V letku nabrať z jazera vodu, a potom ju vypustili nad objektom. No na Notre Dame toto nemohli použiť. Báli sa, že by zrúcali aj veže. Veže pekne stoja, aspoň sa tak zdá. Chvála bohu.. Odbehol som na Rue du Faubourg, stojím pred rezidenciou francúzskeho prezidenta pred Elyzejskými poľami. Macron inicioval medzinárodnú zbierku na obnovu Notre Dame. Teraz tu vlajú vlajky, všade ochranka a očakáva sa, že Emanuel Macron vyjde von a pôjde pred Notre Dame. Má teraz veľkú šancu spojiť národ. Téma mu vznikla sama od seba a dobrý politik, a tým rozhodne je, takéto veci využije. No mne sa čakať nechce, a tak zájdem do malého bistra za rohom. Presko a bageta s maslom. Nič viac, iba bageta natretá maslom. Dokonalé. Francúzi si veria. Inde by to bolo príliš málo na 10€, tu je (pri tejto polohe) cena relevantná. Notre Dame navštívi viac ľudí než Eiffelovku, až 13 miliónov, čo je neuveriteľné číslo. Okolo Notre Dame sa nezomkneme iba vo Francúzsku, ale aj v celej Európe. Nech sa Európe darí !!