Patagóniou na koňoch

Prechádzame Patagóniou na koňoch. Na fotografii pózujeme na kopčeku nad najväčším jazerom Argentíny: zľava Eva, Ivan, ja (Ľubo) a Karol na svojich tátošoch-patagónskych koníkoch. Patagónia je krajina, kde vraj vietor býva a tak uvažujem, či sa na tých koňoch udržíme. V Chile vietor prináša so sebou dážď a prší tu denne. Vidieť odhalené končiare bez závoja mrakov je tak vzácny jav ako u nás zatmenie slnka. No nám sa to podarilo! V BUBO máme zrejme dobrú karmu (viď fotografie ktoré som teraz z Chile a Argentíny posledné dni publikoval tu na Fóre, ale aj na našom Instagrame - ak nebola modrá obloha, tak nám ani raz keď sme boli vonku nepršalo, ani jediný raz). V argentínskej Patagónii fúka z juhozápadu a na rozdiel od Čile je tu sucho. Včera som sa bol prebehnúť popri pobreží, bežal som po tmavej pôde popri mori a tam asi všetka vlaha stekala a necítil som tú suchosť. Teraz na chrbte koňa stúpame na okolité kopčeky a ideme v čiernom piesku. Z toho trčia trsy drsného coironu (patagónskej trávy, ktorá zrejme neznáša vodu) a sem tam pichľavé calafate. Je to akoby sme išli po púšti. Máme výhľad na záliv jazera, ktoré v zime zamŕza a korčuľujú sa na ňom. Na juhu v Ohňovej zemi fjordy nezamŕzajú, lebo je v nich slaná voda. Pred príchodom belochov žili v Patagónii indiáni tisícročia (tvrdí sa, že až 14 000 rokov). Zo 6 kmeňov bolo za 150 rokov totálne vyhubených 4. Najlepšie tento civilizačný šok a stret s cudzími chorobami prežili indiáni kmeňa Mapuče. Títo boli už poľnohospodári, aj keď stále seminomádi. No väčšina indiánov ďalekého juhu boli lovci. Na lov používali tzv. “boleadoras”, čo sú tri kamene obalené a upevnené na pštrosích kožených pásikoch, ktoré indiáni roztočili nad hlavou a dokázali hodiť na veľkú vzdialenosť s neuveriteľnou presnosťou. Ňandu či guanaco to omotalo nohy a hotovo. Tento nástroj prevzali aj gaučovia a na to, že ho vymysleli indiáni sa pozabudlo. Na koňoch nás vedie sympatický gaučo s baretom, odetý do farmárskych šiat z minulého storočia. “To je tvoja žena?” pýtame sa na Eleonór “Dcéra..” povie úkosom a posiela ju hneď preč späť domov pod zámienkou navariť maté. Eleonor odcvála, je vidieť, že sa na koni narodila. Náš gaučo rozpráva plynule po španielsky s tými divnými argentínskymi koncovkami so samým “ž”, ale Karol s ním rozpráva po maďarsky, jeho predkovia boli Maďari a keď mu dáme ochutnať marhuľovicu, tak zažiari : “barác palinka”, a sme opäť kamaráti. Julius Verne umiestnil svoju novelu “Maják na konci sveta” do Patagónie, však kde inde? Zdravím všetkých cestovateľov z Fin del Mundo.