Čakajte prosím...

Fórum

136 príspevkov

27

02:26

dec

2018

Vitajte v Patagónii

Vitajte v Patagónii

Prichádzame do El Calafate. Patagóniu ponúkame v BUBO už dlho a program máme dobre prepracovaný. Je to krásny kus zeme, ktorý sa nachádza na juhu Argentíny a Chile. Jeden zo štyroch argentínskych regiónov, ktorý je síce najväčší (930 tisíc km²), ale zároveň najmenej osídlený. Celý argentínsky región Patagónia má iba niečo vyše 2,3 milióna obyvateľov. To je iba 2,5 človeka na km². Ale ak chcete vidieť panenskú prírodu, ktorá ešte nie je vo veľkom objavená turistami, poďte do Patagónie. Príjemný let z Európy priamo do Buenos Aires. Tu počkáme na ďalší let a letíme ďalšie tri hodiny priamo do mestečka El Calafate. Dostalo názov podľa sladkých plodov, ktoré tu v okolí rastú a stali sa vďačným artiklom. Pristávame na letisku blízko najväčšieho z patagónskych jazier na juhu a tiež jedného z najhlbších, Lago Argentino. Presun do El Calafate, ktoré Vám bude pripomínať alpské, alebo iné malebné mestečká. Moje slová sa potvrdia už po prvej prechádzke, ktorú si po meste urobíme. Vďaka jazeru dýchame výborný vzduch, pri ktorom máme pocit, že sme vo výške aspoň 1500 mnm, my sme však iba vo výške cca 200 m. Ochutnávame doslova povinnú zmrzlinu z plodu Calafate. Na hlavnej ulici nájdete všetko potrebné: zmenárne, potraviny, reštaurácie, ktoré ponúkajú aj najznámejšiu špecialitu - Cordero Patagónes al disco( jahňa pripravené v špeciálnej panvici), výbavu do hôr aj rôzne suveníry. Všetci sa už tešíme na Perito Moreno, známy ľadovec, ktorý pomaly postupuje na polostrov, ktorý na nachádza oproti nemu a raz za cca dva roky sa zrúti, z čoho je vždy úžasne divadlo. Vyrážame smer Národný Park Los Glaciares, približne 80 km od El Calafate. Po vstupe do NP prechádzame ešte poslednými zákrutami a zrazu sa Perito pred nami objaví. Po prvých dych berúcich fotkách prichádzame do prístavu. “Grupo BUBO”, už nás tu poznajú. Nastupujeme na loď a ideme si túto nádheru pozrieť z blízka. Loď sa dostane do blízkosti na iba približne 300 m. Pozeráme na 50 m vysokú stenu ľadu pred nami a nestačíme fotiť. Ľadovec je, okrem iného, známy aj tým, že každú chvíľu, nečakane, odpadne kus ľadu. Vyhlasujem súťaž o BUBO tričko, kto najkrajšie zachytí padajúce kusy. Nie je to ľahká úloha, ale naši klienti sa do toho s chuťou pustili. Plavba trvá vyše hodiny a tak majú dosť času. Vidieť tento ľadovec doslova v akcii je zážitok - a tie my lovíme. Ale ďalší nás ešte len čaká. Pomaličky sa vraciame do prístavu a narážame na problém - doslova narážame. Cestu nám totiž zatarasili ľadové kryhy. Aj miestni guidi mi hovoria, že toto tu ešte nezažili. Z brehu nás pozorujú ďalší záujemcovia o plavbu a sledujú naše zúfalé pokusy dostať sa k mólu. Neostáva nám nič iné ako ľadové kusy našou loďou odtiahnuť.. postupne sa vraciame, členovia posádky hádžu laná a odťahujú jednotlivé kusy. Tak ako povedal Hannibal “cestu si nájdem alebo spravím”, sme si cestu doslova spravili a v poriadku sme vystúpili z lode. Sme nadšení! Máme na zozname ďalší neobvyklý zážitok, ktorý sa neopakuje každý deň. No a my pokračujeme. Sledujte instastories aj z tejto cesty na @bubotravelagency Foto: Odťahovanie ľadovca v akcii. Ľ.Kučera.  

Vitajte v Patagónii

Ľubor Kučera, BUBO

24

15:00

sep

2018

Malbec a 100-bodový Cabernet Franc

Malbec a 100-bodový Cabernet Franc

Na svete existuje zopár krajín, ktorých víno patrí medzi absolútnu špičku. Okrem Francúzska, Austrálie, Južnej Afriky, USA a Chile je to, samozrejme, aj Argentína. A keďže na našej ceste prechádzame Mendozou, učupenou pod majestátnymi Andami, tak nemôžeme vynechať túto najlepšiu vinársku destináciu Južnej Ameriky. Dnes nás čaká špeciálny deň. Vydávame sa do dvoch viníc, ktoré sa špecializujú na výrobu boutique vína, čo znamená, že uprednostňujú malé objemy a kvalitu nad obrovskou produkciu a kvantitou. Víno je fantastické a v jednej vinici pestujú aj vlastné pistácie. Podľa môjho názoru sú to tie najlepšie v mojom živote. Ale možno to spravilo len to víno. A to nás čaká ešte posledná ochutnávka. Tá najlepšia. Bonbónik na záver. Keďže v BUBO sa nešpecializujeme len na unikátne ulovené zážitky, ale aj gurmánstvo, rozhodli sme sa vyskúšať to najlepšie, čo Mendoza ponúka - vinicu El Enemigo. V histórii argentínskeho vinárstva získali len 2 vína plných 100 bodov na stupnici Robert Parker. Jednou z nich je Malbec, od slávnej vinice Catena Zapata, a druhým Cabernet Franc od Casa Vigil (El Enemigo). Pozoruhodné je, že v oboch viniciach je hlavným vinárom Alejandro Vigil, ktorý je zodpovedný za oba stobodové výsledky. My máme v jeho rodinnom vinárstve zarezervovaný degustačný trojchodový obed s ochutnávkou vín. Jedlo je podľa očakávania fantastické - domáce argentínske klobásy s ovocným chutney, sťavnatučký medium rare rib eyer steak a na záver čokoládové fondue. Avšak víno je to, čo toto skvelé jedlo prekoná. Nevieme sa rozhodnúť, či je lepší Alejandrov Malbec alebo Cabernet Franc. V tom sa pri nás zastavuje samotný Alejandro a pýta sa či sme spokojní. Prikyvujeme a on nám s radosťou vysvetľuje, že je najviac hrdý na ten Cabernet Franc, lebo to nie je typická odroda pre Mendozu. Po obrovskom úspechu s Catenou Zapata chcel dokázať, že Argentína dokáže robiť aj iné skvelé víno. A podarilo sa mu to dokonale. My mu za to ďakujeme a na ďalšej ceste pozývame aj vás ochutnať to najexkluzívnejšie argentínske víno. Spoločne s BUBO. 

P

Peter Hliničan, BUBO

23

17:19

apr

2018

Veľa vody a motýľov

Veľa vody a motýľov

Dnes nás čaká jeden zo siedmych prírodných divov sveta, vodopády Iguazu. Prichádzame ráno do mesta Puerto Iguazu na argentínskej strane. Je to miesto stretu troch štátov, Argentíny, Brazílie a Paraguaja, takzvaná Triple Frontera. Po ceste pohodlným ležadlovým autobusom typu Semi - cama sme oddýchnutí, ale pre väčší komfort určite odporúčam možnosť preletu, čím získate aj ďalšiu noc navyše v Buenos Aires a tento čas môžete využiť napríklad na návštevu výbornej steakovej reštaurácie. Z argentínskeho Puerto Iguazú sa presúvame cez rieku Paraná na brazílsku stranu do mesta Foz do Iguazu, v rovnomennom brazílskom štáte Paraná. Prichádzame doobeda okolo 11, takže máme čas rozmeniť peniaze na brazílske reales a naobedovať sa. O 14 hodine je ideálny čas vyraziť, a navštíviť vodopády z brazílskej strany. Je to poldenný výlet, pohodlné oblečenie, pevnejšiu obuv a určite niečo na ochranu pred sprchou, ktorú zažije každý kto príde až pod vodopády. Je možnosť zakúpenia jednorazových pršiplášťov, prípadne si zoberiete jeden z tých na zábradlí, ktorý tam nechali turisti pred vami. Z celkovej rozlohy vodopádov má Brazília 20%, ale ponúka komplexný pohľad a práve z tejto strany si uvedomíte ich veľkoleposť. Lom v dĺžke 2,7 km vytvára ohromnú sústavu až 275 vodopádov v období kulminácie vodnej hladiny, čo ich radí do kategórie najväčšie na svete. Prichádzame k areálu, odkiaľ sa vstupuje do Národného parku (vyhlásený v roku 1939). Pri areáli je možnosť letu helikoptérou, aby ste toto dielo prírody mohli obdivovať aj z výšky. Let vieme objednať aj vopred, takže BUBO klienti nečakajú. Po areáli sa pohybujeme buď na otvorenom vyhliadkovom buse, alebo naším súkromným mikrobusom. Po približne 20 min. ceste vystupujeme a pokračujeme, tentoraz už po vlastných. Práve tu sa nám otvára úžasná scenéria vodopádov, ktorá akoby nemala konca. Za každým ďalším rohom nájdete minimálne 10 uhlov, ako zachytiť vodopády znovu, a znovu, a znovu, a ešte z tejto strany.. aha, ten motýľ ma číslo 88, atď. Človek nevychádza z úžasu. Cestu nám pretínajú quati, miestne nosále, ktoré sa rozhodli, že vám práve to vaše jedlo zoberú. Naučili sa, že turisti majú vždy niečo pod zub, zaujme ich papier, sáčok, ktorý vám trčí z tašky.. Hlavne nechytať a nekŕmiť, vedia aj poškrabať a pokúsať. Prichádzame k vodopádom, pod ktoré sa dostanete vďaka vybudovanému chodníku. Dnes už všetci máte smartfóny, takže vám odporúčam si už pred cestou zakúpiť vodotesné puzdro. Vodopády vás naozaj kvalitne osprchujú a je lepšie, ak človek nepríde o telefón a zážitky, ktoré má v ňom. Pri chodníku nesmie chýbať suvenírový obchod, kde si kúpite plyšových nosáľov quati. Ak už ste unavení, nevadí, šliapať hore nemusíte, je tu vybudovaný výťah a, samozrejme, občerstvenie, kde si kúpite niečo pod zub, vodu, alebo napríklad pivo. Ideálne zakončenie ideálneho dňa. BUBO je tu už ako doma, poďte, nebudete ľutovať (ponúkame najviac termínov počas roka - určite si vyberiete). Foto: motýľ z Iguazu, podobných sú tam stovky. Sledujte aj náš Instagram @bubotravelagency 

Veľa vody a motýľov

Ľubor Kučera z BUBO

11

02:47

mar

2018

Požadujem, aby víkendy boli dlhšie

Požadujem, aby víkendy boli dlhšie

Buenos Aires sme vyžmýkali do poslednej kvapky. Najprv všetky turistické atrakcie. Pohár červeného vina, potom opojná vášeň tanga. Vynikajúce mäso. Argentínec inak nepovie hovädziemu ako “mäso.” Nič iné sa pre neho mäsom ani volať nemôže. A asi najväčší úspech aj tak zožal šalát “z palmy”. Áno, dobre počujete. Mladá palmička (samozrejme, nie každý druh je na to vhodný) sa zareže, naloží do nálevu a chutí asi niečo ako naše uhorky? No, proste k mäsu ideálne. Trošku kyselkavé, tak akurát mäkunké.. zalizoval sa asi každý, kto ochutnal. Tak ako chodíme my na vianočných trhoch na cigansku napríklad s uhorkami, Argentínec si kľudne dá k mäsu palmový šalát. A nielen to. Skamošili sme sa cez víkend s chalanmi v parku San Martin, pomenovaný podľa národného hrdinu, a ochutnali sme nielen mate, ale aj jeho paraguajskú ľadovú variantu terere. A veru vynikajúco nám padla, lebo počasie bolo viac než žiaduce. Keďže sme na južnej pologuli, tak nám tu práve končí leto. Prijemne teplé dni a slnka, tak akurát. Ak sa sem vyberiete, určite dôvodov na ideálnu dovolenku nájdete hneď niekoľko. A ešte jeden dôvod, prečo sa oplatí ísť do Argentíny: Mafalda. Je to geniálna akoby komiksová postavička, ktorá vás svojimi jednoduchými, ale zároveň hlbokými vetami absolútne dostane. Túto detskú figúrku s dospelými výrokmi o stave nášho sveta, vážnych, ale aj o banálnych problémoch svojej doby vymyslel v roku 1964 Joaquin Lavado, ktorý vošiel do komiksovej histórie pod prezývkou Quino. Tento dnes už 85 ročný pánko je snáď najgeniálnejším zrkadlom stavu spoločnosti, ktoré cez ústa útlej malej postavičky dáva nášmu svetu naozaj tragikomickú príučku. Jeho vtipné poznámky pôsobia až príliš vážne a vážne témy dostávajú vtipný raz. V malom počte slov v komiksovom obláčiku dokáže zhustiť celú podstatu tak dokonalo, že si vravíte, že ako je možné, že vy by ste to nikdy tak absolútne optimálne nepovedali. Každý jeden výrok je perla a jednoducho sa neviete nabažiť. Čítanie Mafaldy je ako Biblia :) môžete ju čítať donekonečna a stále tam niečo nového nájdete. Naozaj fascinujúce.. Takže, ak máte šancu, naučte sa po španielsky (anglický preklad je síce fajn, ale to pravé orechové je predsa len v origináli.. alebo nájdeme niekoho, kto Mafaldu preloží napr. do slovenčiny ako tak uspokojivo?) a vaša láska k Mafalde bude proste nekonečná!! A možno sa vám tiež bude chcieť zvolať: “Požadujem, aby víkendy boli dlhšie!!” Čo možno najpohodovejší víkend prajeme z Latinskej Ameriky. 

Požadujem, aby víkendy boli dlhšie

Katka Líšková z BUBO

09

03:33

nov

2017

Kde niečo končí, niečo začína

Kde niečo končí, niečo začína

Dnes nás čaká posledný deň nášho fantastického zájazdu, ktorý je podľa mňa suverénne najkrajším na americkom kontinente. A zakončíme ho ako sa patrí - prehliadkou bohémskeho Buenos Aires. Táto 14 miliónová metropola Argentíny je bezpochyby najkrajším a najkultúrnejším mestom Južnej Ameriky. A možno aj celého kontinentu. My si však dnes pozrieme len zopár najikonickejsich miest, keďže do tejto časti sveta sa ešte vrátime. V Patagónii sme všetci ochutnali calafate, bobuľky podobne drienkam/čučoriedkam a podľa legendy nám je súdene vrátiť sa. Takže do Buenos Aires len nakukneme. Obdivujeme jednu z najznámejších operných scén planéty - teatro Colon, v San Telmo si rozprávame o zrode tanga a pri obelisku o dvoch založeniach mesta Buenos Aires. Navštevujeme aj Floralis Generica, obrovskú mechanickú kvetinu vyrobenú z bývalého lietadla Lockheed Martin. Súčasťou prehliadky je aj zastávka pri hrobe milovanej a nenávidenej Evity Peron. Taktiež potulky farebnou Bocou musia byť a spomíname si božského Diega Maradonu, ktorý preslávil svoj materský klub Boca Juniors po celom svete. Na koniec prechádzka v modernom prístave Puerto Madero a kvalitný stejk ako rozlúčka s Argentínou. Nikto z nás však nepochybuje o tom že to nie je naposledy. Pridajte sa k nám nabudúce aj vy a odhaľte s nami to najkrajšie z toho čo ponúka absolútny juh Južnej Ameriky. Hasta la vista baby 

P

Peto Hlinican z BUBO

24

06:06

apr

2017

La Reina de la Plata

La Reina de la Plata

Sedím si tak na teraske jednej reštaurácie v Puerto Madero, popíjam vynikajúci argentínsky Malbec a čakám na svoj steak. Potichu rozmýšľam, koľko takých miest ako je Buenos Aires poznám. Prešiel som toho už dosť, ale s kráľovnou rieky La Plata sa ťažko zrovnáva. Je to mesto, ktoré má všetko. Juhoamerickú dušu, európsky šarm a severoamerickú organizáciu. Je to skvelé mesto. Zo začiatku som ho nemal rád, ale asi pri šiestej návšteve ma chytilo za srdce. Išiel som v noci za argentínskym kamarátom Matiasom do jedného z mnohých tajných barov, ktoré sú momentálne najväčším výstrelkom v meste. Prídete do obyčajnej malej pizzerie alebo kvetinárstva, ktoré zíva prázdnotou, poviete ‘tajne’ heslo a oni pre vás otvoria chladničku, alebo dvere do skladu a vy vstúpite do ukrytého miesta, kde sa v štýlovo zariadených priestoroch zabávajú desiatky ľudí. Niečo absolútne úžasné, ale o tom som nechcel. Sedel som v tom autobuse a pozeral sa cez ufúľané sklo na prekrásne budovy ‘Paríža 30tych rokov Ameriky’. V tom som si uvedomil, že taký obrovský počet monumentálnych budov a architektonických skvostov má len máloktoré európske mesto. A vtedy sa to stalo. Do Buenos Aires som sa zaľúbil a nedám odvtedy naň dopustiť. Fascinujú ma jeho široké bulváre, vynikajúce jedlo a skvelé víno, emóciami nabité tango, ktoré tancujú ľudia v Boce a San Telme na uliciach, futbalové šialenstvo fanúšikov Bocy a Riveru, bohémske štvrte Palerma alebo prekrásne parky Recolety. A to ani nespomínam modernú štvrť Puerto Madero, ktorá bola prerobená na jednu z najkrajších promenád mesta a kam pravidelne chodievame na najlepšie steaky na svete. Buenos Aires, argentínske hlavné mesto je úžasné a trúfnem si tvrdiť, že máloktoré mesto sa mu vyrovná. Dali by sa o nom napísať romány. Ale lepšie je ho aspoň raz zažiť. A s nikým ho za pár dní nespoznáte lepšie, ako s nami. Spýtajte sa mojej poslednej skupiny… 

P

Peter Hliničan z BUBO

06

07:55

apr

2017

Hrdinovia Patagónie

Hrdinovia Patagónie

Putujeme Patagóniou a v hlave máme našich hrdinov: Magellana, Drakea, Darwina, Saint- Exuperyho (lietal tu 1929-1931), Morena a na našej lodi s nami cestujú potomkovia Roberta Fitz Roya. Michael Fitz Roy sa včera kúpal na miestach, kde sa jeho predok s Charlesom Darwinom jedno leto kúpavali taktiež. Strávili tam 3 dni a teraz sme ich naložili. Kúpil som 9 tombolových lístkov, najviac na lodi, ale Michael vybral prvú cenu- Jacka= zástavu z provy … no prajem mu to, to je osud. Okrem objaviteľov aj tu poznanie posunuli hľadači zlata, najznámejším je Julius Popper, ktorý sa narodil v Bukurešti a vyštudoval v Paríži. Prešiel pol sveta a z Buenos Aires sa vydal hľadať zlato na juh. “Indiánov musíte dostať proti vetru, vtedy ich šípy nedostrelia a Winchestrovkou ich odbachnete ako nič.” radil. Popper si ohradil polostrov El Páramo a založil si tu vlastnú republiku, tlačil vlastné zlaté mince a vydával vlastné známky. Zomrel v Buenos Aires vo veku 35 rokov, no ostatky jeho tela z cintorína Recoleta následne zmizli. Niektorí tvrdia, že Július žije do dnes. Charakter Patagónie tvarovali aj ďalší dobrodruhovia. Málokto vie, že Butch Cassidy a Sundance Kid (vo filme ich stvárnili Robert Redford a Paul Newman) sa uchýlili po úspešných lúpežiach v USA sem do Patagónie. Kúpili si tu nádherný ranč, kde by dožili v pokoji. Nebyť ich nepokojnej povahy, kedy po troch rokoch začali lúpiť aj tu... Po odhalení museli utiecť do Bolívie, kde ich zabili. No telá exhumovali a zistili, že to neboli oni. Podobne ako Popper, aj Cassidy s Kidom sú zahalení tajomstvom ako sa na hrdinov patrí. Na fotografii je porovnanie ciest okolo Ohňovej Zeme, okolo mysu Horn. Normálne to trvalo 5 dní, ale niekedy, ak sa nezadarilo, až 94 dní. Patagónia a Ohňová Zem boli vždy oblasťami pre dobrodruhov a hrdinov. Pridajte sa! 

Ľuboš Fellner, BUBO

04

07:50

apr

2017

Patagóniou na koňoch

Patagóniou na koňoch

Prechádzame Patagóniou na koňoch. Na fotografii pózujeme na kopčeku nad najväčším jazerom Argentíny: zľava Eva, Ivan, ja (Ľubo) a Karol na svojich tátošoch -patagónskych koníkoch. Patagónia je krajina, kde vraj vietor býva a tak uvažujem, či sa na tých koňoch udržíme. V Čile vietor prináša so sebou dážď a prší tu denne. Vidieť odhalené končiare bez závoja mrakov je tak vzácny jav ako u nás zatmenie slnka. No nám sa to podarilo! V BUBO máme zrejme dobrú karmu (viď fotografie ktoré som teraz z Chile a Argentíny posledné dni publikoval tu na Fóre, ale aj na našom Instagrame - ak nebola modrá obloha, tak nám ani raz keď sme boli vonku nepršalo, ani jediný raz). V argentínskej Patagónii fúka z juhozápadu a na rozdiel od Čile je tu sucho. Včera som sa bol prebehnúť popri pobreží, bežal som po tmavej pôde popri mori a tam asi všetka vlaha stekala a necítil som tú suchosť. Teraz na chrbte koňa stúpame na okolité kopčeky a ideme v čiernom piesku. Z toho trčia trsy drsného coironu (patagónskej trávy, ktorá zrejme neznáša vodu) a sem tam pichľavé calafate. Je to akoby sme išli po púšti. Máme výhľad na záliv jazera, ktoré v zime zamŕza a korčuľujú sa na ňom. Na juhu v Ohňovej zemi fjordy nezamŕzajú, lebo je v nich slaná voda. Pred príchodom belochov žili v Patagónii indiáni tisícročia (tvrdí sa, že až 14 000 rokov). Zo 6 kmeňov bolo za 150 rokov totálne vyhubených 4. Najlepšie tento civilizačný šok a stret s cudzími chorobami prežili indiáni kmeňa Mapuče. Títo boli už poľnohospodári, aj keď stále seminomádi. No väčšina indiánov ďalekého juhu boli lovci. Na lov používali tzv. “boleadoras”, čo sú tri kamene obalené a upevnené na pštrosích kožených pásikoch, ktoré indiáni roztočili nad hlavou a dokázali hodiť na veľkú vzdialenosť s neuveriteľnou presnosťou. Ňandu či guanaco to omotalo nohy a hotovo. Tento nástroj prevzali aj gaučovia a na to, že ho vymysleli indiáni sa pozabudlo. Na koňoch nás vedie sympatický gaučo s baretom, odetý do farmárskych šiat z minulého storočia. “To je tvoja žena?” pýtame sa na Eleonór “Dcéra..” povie úkosom a posiela ju hneď preč späť domov pod zámienkou navariť maté. Eleonor odcvála, je vidieť, že sa na koni narodila. Náš gaučo rozpráva plynule po španielsky s tými divnými argentínskymi koncovkami so samým “ž”, ale Karol s ním rozpráva po maďarsky, jeho predkovia boli Maďari a keď mu dáme ochutnať marhuľovicu, tak zažiari : “barác palinka”, a sme opäť kamaráti. Julius Verne umiestnil svoju novelu “Maják na konci sveta” do Patagónie, však kde inde? Zdravím všetkých cestovateľov z Fin del Mundo. 

Ľuboš Fellner, BUBO

03

08:05

apr

2017

Stratený v Ohňovej Zemi

Stratený v Ohňovej Zemi

Ohňová Zem ma fascinovala od desiatich rokov, kedy som čítal životopis Fernaoa Magallanesa. Horia tam ohne, sopky, zem buble, predstavoval som si to, ako vstup do pekla. A presne toto španielske kráľovstvo aj chcelo, veľmi si želali, aby sa svet tohoto kúsku zeme tak bál. Z kráľovstva Inkov totižto vyvážali ohromné bohatstvo a teraz ho nemuseli prekladať v úzkej Panamskej šiji, kde na nich číhali tucty pirátskych lodí, ale mohli chodiť okolo tajnou a pritom bezpečnou cestou. Fernao nazval túto krajinu (zoskupenie ostrovov na juhu kontinentu) Zem dymu, no mladý španielsky kráľ (pôvodom Flám) vraj povedal, “kde je dym, tam musí byť aj oheň.” Kartografi kreslili v Patagónii obrov, ktorí sa živia ľudským mäsom, v mori tu plávali veľké jaštery, mnohonásobne väčšie než Lochnesská príšera, zem horela pod vašimi nohami. Keď sa hocikto pozrel na mapu, tak sa tu nikdy nechcel ocitnúť. A teraz sme TU. Traja klienti a ja, sprievodkyňa Flor, ktorú voláme “Kvetinka” a šofér “Čupe”. Sú to vlastne traja klienti na troch sprievodcov, no sú to zároveň traja kamaráti s troma kamarátmi- ideálna partia. Nasadáme do jedného auta, ktoré sprvoti pokladám za robustný Land Rover. No vo vnútri to vyzerá ako moja Lada v roku 1988 a plechy auta ako keby boli z tanku. Celé auto včítane motora je z Brazílie. Je to tereňák aký má byť, a my to čoskoro spoznáme na vlastnej koži. Opúšťame najjužnejšie mesto sveta Ushuaia (Fin del Mundo), prechádzame okolo bývalej väznice (postavenej podľa vzoru francúzskej trestaneckej kolónie na Diablových ostrovoch, kam BUBO organizuje zájazdy taktiež viď Francúzska Guyana), prechádzame okolo vojenských lodí a kasární, okolo industriálnej zóny (zmontovavajú tu elektroniku a je to bezcolná zóna), policajnou kontrolou, ktorá tieto autá nezastavuje (tieto monštrá poznáte z kilometra) a šibnutím prútika sme v absolútnej divočine. Pred týždňom boli všetky stromy v Patagónii zelené, no teraz sa menia a listy sú žlté a červené. Išiel som touto trasou aj na druhý deň a jeseň bola opäť markantnejšia. Zo dňa na deň prichádza do Patagónie jeseň ohromnou rýchlosťou (u nás doma začína jar). V Ushuaia je dnes 18 stupňov a nádherné “horské” slniečko, počasie na krátke nohavice a krátke rukávy. V Ushuaia som bol dva razy v januári (vrchol leta) a aj keď sa hovorí, že v Ushuaia je leto jeden deň v roku, ja som ho zažil. No dnes, pri mojej tretej návšteve “Konca sveta” je ešte krajšie. Šinieme si to po preslávenej ceste č 3 -- Buenos Aires (3 až 4 dni jazdy naplno) je odtiaľto 3x ďalej než Antarktída. Prehupneme cez Garibaldiho sedlo vo výške 500 metrov a dostávame sa do oblakov. Pod nami je Lago Escondido – Skryté jazero a je to Pravda, nevidíme ho. Na druhý deň sme si však po brehoch jazera spravili prechádzku a mám krásne čiernobiele fotografie zachycujúce tú hmlu a drsnosť prírody. Pokračujeme ďalej tereňákom popíjajúc maté. Maté je súčasťou Argentíny, ako je slivovica súčasťou Slovenska a Moravy. Flor pripravuje maté, naleje do byliniek horúcu, ale nie vriacu vodu a vypije prvý kalabas. Potom pripraví ďalšiu porciu a podá ju mne. Zoberiem kalabas, bombillou (bomíja) nehýbem, otočím si nádobku k sebe a z tej istej “slamky” pijem aj ja, až kým celú vodu nevypijem. “Je to výborné, poviem” Flor je spokojná a vie, že budem chcieť opäť aj v ďalšej runde. Potom doplní nádobku ďalšou vodou a podá Karolovi. “Fuj, je to horké jak šľak, nechutné” zhodnotí a povie presne podľa bontónu “Gracias”. U nás hovoríme, “je to zaujímavé” no tu sa proste poďakujete a to znamená neprosím si viacej. Pitie maté, ktoré som prvý raz pil v Paraguaji je rituálom. Obsahuje mateín, čo je povzbudzujúce, a teplé mate je v Patagónskej neustálej zime vždy fajn. Zastavíme sa u dvoch bobrích priehrad. V polovici 20 storočia sem doniesli 20 bobrov a teraz ich je vyše 100 000, nikto nevie presne koľko (počul som aj číslo, že v Argentíne a Chile je ich spolu 270 000). Budujú priehrady, zaplavia les a zničia nielen stromy, ktoré zožerú, ale aj tie, ktoré zaplaví voda priehrady. A potom sa posunú proti prúdu rieky a vybudujú ďalšiu priehradu. Je to ohromná spúšť a Argentínska a Chilská vláda sa práve dohodli, že tieto zvieratá, ktoré sem boli importované z Kanady komplet vyhubia a takto zachránia lesy. Tu na hlavnom ostrove Ohňová Zem sa stromy rozpadajú vyše 200 rokov a rovnako pomaličky aj rastú. Keď ich sem argentínska vláda nasadila, myslela si, že ich udrží na veľkom ostrove Tierra del Fuego, veď bobry plávu iba v sladkej vode. Mal to byť biznis s kožušinami. No predstavte si tieto hlodavce vedia plávať aj v slanej vode a dostali sa na okolité ostrovy, aj na pevninu a teraz smerujú hore k tomu najkrajšiemu, čo Patagónia má, k Torres del Paine (píšem o tomto parku v predchádzajúcich príspevkoch). “Viete si predstaviť čo by sa stalo, keby sa dostali až k Torres?” hovorí Flor a slzy má na krajíčku. “No už vieme prečo idú stále na sever. Chcú sa dostať späť do Kanady” žartovne uzatvára veľký ekologický problém. Prechádzame pralesom, všade popadané stromy, teraz to už nie je bobria vizitka až k najväčšiemu jazeru Ohňovej Zeme k Lago Fagnano, ktoré domorodí indiáni nazývali Cami (veľké). Nádherné, vyše 100 km dlhé jazero pozorujeme z jeho brehov, tereňáky idú po štrkovom brehu, potom po vode, voda špliecha vysoko nad auto, je to parááááááda. V prostriedku jazera sa stretávajú 2 kontinentálne dosky, Juhoamerická a potom Scotia a tá sa hýbe rýchlosťou 1cm za rok smerom zo západu na východ. To je aj dôvod prečo v severnej aj južnej Amerike idú Andy/Kordillery severo –južným smerom a práve tu realizujú 90 stupňový oblúk. Prvý to popísal Charles Darwin. Ushuaia je tak jediným mestom v Argentíne, do ktorého ak sa chcete dostať, musíte prekonať Andy. Silu našich terénnych áut využívame naplno. V Ushuaii robia túto atrakciu 3 cestovky a vždy s horšími autami a je to iba “akože”, no toto je skutočné dobrodružstvo, skutočný dotyk z Ohňovou Zemou a jej drsnou prírodou. 2x máme krátku prechádzku prírodou, kde by som sa teda nechcel ocitnúť sám či, dokonca, sa stratiť. Nikde tu nemáte signál, nikto, ani domáci nemajú signál, iba medzi autami sa dohovárajú vysielačkami. Ten ostrov patrí medzi 20 najväčších ostrovov sveta a je obrovitánsky, v noci sú teploty aj teraz okolo nuly. V strede vskutku nádherného lesa prichádzame k refiugiu – útulni. Na stole máme nachystané escaveche, čo sú baklažány, veľká fazuľa, olivový olej a čimičuri a cesnak, proste jedno nádherné predjedlo, do ktorého si namáčame biely chleba podobný bagetám. Na druhom tanieri velikánske olivy tu z Argentíny a kocky syra. K tomu veľmi slušný Malbec . Do piecky neustále prikladajú veľké kusy dreva a tak je tu veľmi príjemne. Veľké okná všade naokolo ukazujú drsnú prírodu, práve sa tu mihla šedá líška. Vychutnávame si typickú Parillu (v Argentíne to čítajú paríža) a ide o grilovanie, ktoré väčšina argentínskych rodín praktikuje na nedeľný obed. Čoripan je ugrilovaná klobása v chlebe. Na chlieb si dáte escaveche a na to tú klobásku a fakt je to super. Steaky sú “al punto”, tak ako si ich robia domáci a prvý deň z nich tečie krv a druhý sú skôr well done, asi ako vyjde, aj keď mali byť medium. Sú robené na grile, pod ktorým kúria okolitým drevom a to argentínskemu steaku dodáva patričný flair. No mäso je geniálne, vidieť, že kravy tu nestoja priviazané v maštali, ale chodia po pasienkoch. “V Brazílii nemajú dobré mäso, najlepšie mäso máme my Argentínčania” hovorí jednoznačne Flor. Výborné steaky a kto chce, má ďalší a ešte ďalší steak a načíname ďalšiu fľašku Malbecu. Po tretej fľaške sa idem trošku prejsť do lesa. Prejdem po chodníčku smerom k jazeru, ktoré volajú Bombilla. Ocitnem sa na druhej strane lesa a dobre to tu poznám, bol som tu už predtým. Späť k refiugiu idem krížom, skratkou, cez les. Vcelku to ide, prekračujem popadané pne, vyzerá to tu ako prales, všade sú popadané stromy, jeden cez druhý, hrubé stromiská, ktoré pri tomto raste majú okolo 300 až 600 rokov (zdroj informácie Flor a neskôr Rodrigo). Potom prichádzam do húštiny Calafate, pichľavé kríky, ako keby málinčie, ale rastú na tom čučoriedky, ktoré silno farbia. Ostne sú pichľavé a ja tie kríky obchádzam a vraciam sa späť a prekračujem pne a opäť obchádzam kríky plné pichliačov, klesá to dolu do údolíčka, všetko je také mierne, no zrazu je tu veľký peň a veľké kríky a ja som zostal zaseknutý. Ani hore ani dole. Až teraz som si uvedomil, že späť idem pridlho a že meškám. Tam som išiel 5 minút ale teraz späť blúdim po lese 15 minút, ak si vyvrtnem nohu, tak je to v prdeli. O tri hodiny sa naloďujeme a nie je tu signál a verím, že na mňa nebudú čakať a pôjdu späť do Ushuaia. Ja sa doplazím k jazeru a nájdem tak smer, keby som išiel opačne, tak sa na obrovskom ostrove nedostanem nikam, no ja si v tomto verím. Idem takto lesom “naverímvboha” viac než stýkrát a mám skúsenosť. Hovorím si, mám ešte jedno oblečenie (vrstvu) navyše, no nemám vodu. Idem a stále je to horšie a horšie, točím sa, už neviem, kde som. Tak toto je Tierra del Fuego- Ohňová Zem, nepriechodná húština. Ďalej to normálnou cestou nejde, obliekam si bundu a vydám sa v 90 stupňovom uhle smerom, kde si myslím, že by malo byť jazero. Idem a kríky trhajú moju bundu a gate, preskakujem pne, ale už neuhýbam, idem proste rovno. A prichádzam k jazeru, naše refiugio- chatu, som minul o 0.5 kilometra. Vidím jedno auto, ostatné autá už odišli. Vraj na mňa kričali, ale ja som nepočul nič. Zvítame sa a vyrážame naspäť do Ushuaia. A ja cítim, že som Ohňovú Zem spoznal. Toto je ono. Totálne nepriechodná džungľa. Prví osadníci tu v Patagónii (výsadok Sarmiento de Gamboa) zomierali od hladu a prvú osadu aj nazvali Port Famine (Hladový prístav- Puerto del Hambre). No teraz by som jedol tých bobrov… 

Ľuboš Fellner, BUBO

02

17:09

apr

2017

S mačkami na Perito Moreno

S mačkami na Perito Moreno

Najznámejší a najkrajší ľadovec národného parku Los Glaciares, bol vyhlásený za NP v roku 1938 a už 36 rokov je pod patronátom UNESCO. Od El Calafate, kde bývame, je ľadovec vzdialený 80 kilometrov a prepravíme sa tam v doprovode miestneho sprievodcu naším prenajatým autobusom. Prídu pre nás do hotela s veľmi sympatickým dvojmetrovým šoférom, ktorý nám včera aj najťažšie kufre doniesol na recepciu ako zápalkové krabičky. Paula je inteligentná, neznáša Kirschnerovcov a drží palce terajšiemu prezidentovi, ktorý je konečne pravičiar. A vie prečo. Po Nestorovi Kirschnerovi je v Calafate pomenovaná promenade, bol guvernérom provincie Satna Cruz, kam El Calafate patrí, a Paula vie koľko pôdy vo svojej provincii kúpil, a aký veľký má podiel v cestovných kanceláriách tu v Patagónii. “Kirschnerovci sú najskorumpovanejší politici akých Argentína kedy mala” rozohní sa inak veľmi distingvovaná dievčina, ktorá sa správa skôr ako Nemka než Latinoameričanka. Fotíme východ slnka nad najväčším jazerom, ktoré je celým svojím povrchom položené v Argentíne – Lago Argentino. Dnes chceme zažiť typický BUBO zážitok, Perito Moreno aktívne. Chceme sa prejsť po ľadovci v mačkách. “Mačky” - takto železá, ktoré vám pripevnia na nohy nikto vo svete nevolá, to musel byť nejaký slovenský horolezec, vtipkár. A takých je väčšina a viem si aj predstaviť pri akom joure to vzniklo a koľko vtedy popili. Každý jazyk má pre túto výbavu jednoznačné pomenovanie, no Slováci, ale aj Česi (nie kočky, ale mačky a to je jedno z mála slov, ktoré majú Česi od Slovákov, väčšinou je to naopak) to volajú takto smiešne. Ľadovec je premenlivý útvar, ktorý je neustále v pohybe a práve ľadovec Perito Moreno je známy tým, že neustále praská a jeho jednotlivé časti sa odlamujú a padajú do jazera. Neulomí sa to s nami? Kde budeme na 30 km dlhom ľadovci s obrovskou plochou okolo 250 km² chodiť, tak aby sa to neodtrhlo spolu s nami? Ľadovce narastajú a ustupujú. Perito Moreno sa síce pohybuje neuveriteľnou rýchlosťou bezmála kilometer za rok, ale to neznamená, že rastie. No ani neustupuje, ako veľká väčšina svetových ľadovcov, a je stále rovnaký. Jediným ľadovcom Patagónie, ktorý každoročne naberá – narastá je ľadovec, o ktorom ste nepočuli, Pio 11. Zapamätajte si ho, je to unikát. Túto turistickú atrakciu máme objednanú dlho vopred, nejde to zo dňa na deň. Museli sme zaslať naše pasy aj komplet údaje. Keď chceme zobrať ešte ďalších troch, zisťujeme, že to nejde, že majú absolútne plno. Chcú zachovať vysokú kvalitu a tak je počet miest striktne obmedzený. Cestou nám Paula rozpráva pikošky o Patagónii, dáva na správnu mieru údaje, ktoré máme načítané a celkovo nám veci dovysvetľuje, takže z jednotlivých nesúrodých kostrbatých informácii sa vytvorí celok, ktorý dáva zmysel. Toto je obrovská pridaná hodnota a my ráno nezabijeme hodinu transferom, ale využívame každú minútku. Zastavíme sa na výhod slnka – keby sme nemali prenajatú dopravu, toto by sa opäť nedalo zrealizovať. Potom Paula napočíta raz dva tri a pred nami sa vynorí úžasný biely ľadovec, sme od neho 7 kilometrov, ale vidíme ho zreteľne a je obrovský a nádherný. Potom nás dovezú priamo na miesto odkiaľ máme k lodi 100 metrov peši. Paula nám dá lístky a nastupujeme bez akýchkoľvek prestojov. Vyjdeme na hornú palubu a fotíme ľadovec z lode, z bližšia, pristávame na druhom brehu a prechádzame 150m k chatkám, kde máme brífing. Odkladáme si obedné balíčky, ktoré sme si priniesli do poličiek (nie na stôl), odkladáme si tašky a všetko čo nebudeme na ľadovci potrebovať. Na nohách máme turistické topánky (odporúčam a stačí aj nízke po kotníky), ale dalo by sa to zrealizovať aj v teniskách. Dlhé nohavice, niet dôvod mať zbytočne teplé. Niekoľko vrstiev hore a poslednú nepremokavú. Na hlavu odporúčam čapicu a, čo je dôležité, rukavice. Ak si ich zabudnete, požičajú Vám ich tu. Paličky, cepíny sú zakázané. Na chrbte máte ruksačik či fotografickú brašnu. Po vysvetlení si vecí vyrazíme na 15 až 20 minútovú prechádzku hore k chatkám až na samotný ľad. Sme rozdelení do troch skupín a je výhoda, že sme jedna skupina, lebo je väčšia sranda, robíme viac blbostí a máme tým pádom lepšie fotografie, fotíme sa navzájom. Už táto prechádzka prechádza nádhernou prírodou, upravenými drevenými chodníkmi s nádhernými výhľadmi. Bez fotenia by to trvalo do desať minút, no vám to nedá a fotíte a fotíte. Ľadovec je vpravo od nás a my stúpame k jeho ľavému okraju. Tam si sadáme na lavičky a traja horali nám mačky promptne vyberú presne na našu nohu a pripnú tak, aby nám cestou držali. Je tu jedna finta, odporúčam lepšie si zaviazať vaše topánky a šnúrky na 2x, lebo mačky nestratíte, ale môžete stratiť topánky (s mačkami). Potom sa stretávame pod bledomodrou vlajkou Argentíny a na malom kopčeku si robíme smiešne dobyvateľské fotografie, všade okolo je ľad a my vyzeráme, že sme dobili južný pól. Stred ľadovca sa hýbe rýchlosťou 2.5 metra za deň, ale kraj sa hýbe iba veľmi veľmi málo a tak to nie je nebezpečné. No predsa len sa hýbe, a tak máme dnes privilégium ísť po novej trase ako vôbec prvá skupina. Ešte počuť motorové píly, ktorými pripravujú ľadové schody, aby sa dalo na ľadovec vystúpiť aj neskúseným turistom, ktorí majú na sebe mačky po prvý raz a cítia sa v prvých momentoch ako tučniaci. “Nohy majte od seba” napomína neustále Ignatio, “inak si prederavíte druhú nohu” Stúpame za sebou v hustom rade a je to sranda. Ja osobne som na mačkách prešiel toho dosť, no väčšina mojich klientov ich má na nohách po prvý raz. “Keď idete smerom dole, nechoďte po pätách, ale majte celú plochu nohy kolmo na ľad. Zadok dajte viac dozadu, aby ste mali správne ťažisko. Mačky vás udržia, ani sa to nepohne, uvidíte” radí Ignatio a má samozrejme pravdu. Mačky držia ako sekundenkleber a my vybiehavame hore a dole a fotíme a fotíme. Je teplo, okolo 15 stupňov, a ľad sa topí a v nádherných modrých sifónoch je čisto čistá voda. Idem do kľuku a pijem priamo zo sifónu, fľašku som si nevzal a rátal som s týmto a odporúčam to každému. Vypiť si čistučkú vodu priamo z ľadovca je paráda. Je zaujímavé, že keby ste nemali iný zdroj vody, iba túto ľadovcovú, ktorá je bez akýchkoľvek minerálov, tak by ste sa vodou intoxikovali a umreli by ste po týždni. Vedeli ste takéto niečo? No dnes mi tá voda chutí, ach joj. Včera sme prišli z Chile a trvalo nám to 5 hodín, teraz je Chile tu kúsok cez hory, menej ako 25 km. Vyjdeme na vyhliadku a potom sa otočíme, preskakujeme malé seraky (zatiaľ iba 0.5m hlboké – keby sa roztvorili, musia zmeniť trasu) a prechádzame niekoľko hrebienkov. Dotýkame sa najkrajšieho ľadovca sveta a máme z toho božský pocit. A je koniec túry, teda ešte nie úplný koniec- prichádzame k stolíku, kde je fľaška 12 ročnej whisky. “Che (kamarát) jedna fľaška nám zo Slovenska a Čiech stačiť nebude a tak vytiahnu ešte ďalšiu. Nasekajú ľad z ľadovca Perito Moreno – “tento môže mať tak 300 až 350 rokov” odpovedá Ignatio na moju otázku – a naplnia nám whiskové poháre. 12 ročná whisky s 350 ročným ľadom priamo z Perito Moreno, s mačkami na nohách, všade okolo ľadovec– musím vám povedať, že to robia presne ako to robí BUBO. Lovci zážitkov! Na tomto Fóre nájdete príspevok z Antarktídy, kde som ja zobral milión rokov starý ľad a urobil tú istú fintu. Teraz po rokoch to napadlo aj niekoho iného… A je to super. Antarktída je najvyššie položenou a najsuchšou púšťou sveta. Sneh sa tu nepremení na ľad ani za 2500 rokov, kdežto tu v Patagónii sa sneh premení na ľad už za rok. Je to šokujúca informácia, ktorú nenájdete taktiež nikde. No keď sa budete baviť s odborníkmi z Argentíny či Chile, dozviete sa ju. Rýchlo zbiehame z ľadovca, kým 2 fľašky whisky nezačnú účinkovať, vyzujú nám mačky – servis je super – dávame si obed s výhľadom na ľadovec a so zvukmi praskajúceho ľadu, a potom pozorujeme padať tony ľadu do jazera v prostriedku ľadovca. Dotkli sme sa ľadovca, ochutnali ho, Perito Moreno je naše. Vyskúšajte to niekedy! 

Ľuboš Fellner, BUBO

29

05:15

mar

2017

Najkrajší ľadovec kontinentu

Najkrajší ľadovec kontinentu

Bol som na severnom póle, Antarktíde, lietal nad ľadovcami na Yukone, dotýkal sa ich na Aljaške, na Novom Zélande, Islande či v Grónsku, na severnej Zemi Františka Jozefa či na Južných Shetlandských ostrovoch, lyžujem na ľadovcoch, podobne ako vy, v susednom Rakúsku. Na tomto Fóre nájdete príspevok z Nórska z posledného leta, ako sme naviazaní po ľadovci vyšli na najvyšší vrch Škandinávie aj s našimi malými deťmi. Čo chcem povedať? Mám vcelku prehľad. Keď pani Rooseveltová uvidela vodopády Iguazu, vraj poznamenala: “Chudák Niagara” a tak to naozaj je. Niagara má ohromné meno, ale argentínsko-brazílske Iguazu sú omnoho krajšie. Podobne na mňa pôsobí ľadovec Perito Moreno. Stále väčšina o ňom nevie. Alebo vie, ale považuje ho za obyčajný ľadovec, a predsa, v Rakúsku ľadovce pozná a tak z toho nemusíme robiť haló, všakže. No tu poznámka pani Rooseveltonej platí mnohonásobne. Perito Moreno je svetovou bombou a ja ho dávam na jednu úroveň so zážitkom z Iguazú! A pritom v dnešnej dobe je to ľadovec pre každého z vás, kto túto cestovateľskú správu číta: Ľadovec je ľahko dostupný. Všetko okolo je vybudované dokonale, tak, aby ľadovec čo najlepšie zapôsobil. Dá sa sem doletieť. Výborné hotely, úžasné reštaurácie. Toto všetko z Perito Moreno robia masovú atrakciu pre každučkého turistu od 6 do 106 rokov. No pri jeho obrovskej veľkosti sa budete cítiť presne ako na Iguazu a budete mať čas aj pre seba. Prechádzam sa po visutých chodníčkoch poskytujúcich najlepší výhľad. Zhora je nádherný kontrast medzi zeleným lesom, bielym ľadovcom a modrou oblohou. Doobeda je iné slnko ako poobede, sprava je iný feeling ako z ľavej strany a dole na poslednom balkóne sa cítim ako vo viedenskej opere. Ťažko to vysvetliť, ale keby ste mali 5 hodín času pozerať sa na kus ľadu, tak by ste tam stáli prikovaný s otvorenými ústami a každú pol hodinku by ste sa pridali k ostatným kričiac “wooouw”. Nenudili by ste sa ani chvíľočku!!! Viem, že si to takto neviete predstaviť, ja vám len hovorím, ako to vyzerá. Bielučko čistučký modrý ľadovec sa hýbe rýchlosťou 2 až 2,5 metra za deň, čo je obrovská rýchlosť, veď iné ľadovce sa hýbu toľko za rok. Prichádzajúci ľad tlačí ten v strede a vpredu, a ten praská, čo spôsobuje ohromné šupy, ktoré počujete na vzdialenosť stoviek metrov a potom vyvoláva to, načo sa čaká najviac. Pády ľadu. Predná stena je vysoká ako dva petržalské paneláky nad sebou. Predstavte si, že sa jeden panelák s obdobnou váhou odtrhne a padne pod vami do najväčšieho jazera Argentíny. To je pecka! Vo všetkých ohľadoch. Vy stojíte a natáčate a musím povedať, že ja som sa ani raz netrafil, no René zachytil ten najväčší pád. Je to strašná šupa, hukot, zdvihnú sa vlny ako v Drakeovom prieplave, vo vzduchu je sneh a jeho mrak sa vznáša desiatky metrov nad hladinou jazera. Od roku 1981 je Perito Moreno súčasťou zoznamu UNESCO. Predná stena ľadovca, ktorá vchádza do jazera je široká 5 km, no vy ho máte ako na dlani. Súčasťou výletu je aj plavba loďkou popri južnej strane ľadovca. Keď si predstavíte, že nad hladinou máte síce 60 až 70 metrov. ale pod hladinou ďalších 170 metrov zákonite sa prestávate cítiť ako vládca sveta a pán prírody. Opäť ste maličký lovec a na veľkej lodi sa cítite ako v orechovej škrupinke. Ľadovec Perito Moreno vchádza do vody na mieste, kde sa stretávajú dve jazerá a oproti je polostrov. Vždy raz za niekoľko rokov ľadovec prerastie na polostrov a obe jazerá prehradí. Keď je tlak vody na túto ľadovú hrádzu priveľký (rozdiel v hladinách jazier je až 10 metrov), hrádza sa zrúti, čo spôsobí ohromný výbuch. Hľadím na Perito Moreno z bezpečnej vzdialenosti, som ďaleko, ale ten ľadovec je taký mohutný, že sa cítim, akoby som na ňom stál. Všetko je tu realizované so zmyslom pre perspektívu a s veľkým vkusom. Studený ľadovec a argentínske slniečko. Jeden ohromný turistický zážitok. 

Ľuboš Fellner, BUBO

18

12:13

feb

2017

Julius Fucik v Buenos Aires

Julius Fucik v Buenos Aires

Hovoria mu Pariz Latinskej Ameriky. Zmeska francuzskej elegancie, londynskeho ruchu a spanielskej lahkovaznosti. Jedno z najvacsich miest na kontinente. Az tretina obyvatelov krajiny sa "tlaci" na priblizne 200 kilometroch stvorcovych, co robi z Buenos Aires jedno z najhustejsie obyvanych oblasti na svete: priblizne 14000 na kilometer stvorcovy. Pre porovnanie v Monaku to je okolo 18000 a v Singapure okolo 7000. Na Slovensku mame okolo 111 obyvatelov na kilometer stvorcovy. Pri jednotkach mozme este chvilku ostat. Ked Patagonia prekrocila hustotu 1 obyvatel na kilometer stvorcovy, oslavovala cela Argentina aj jej vtedajsi prezident Nestor Kirchner. Potom prenechal svoj prezidentsky urad svojej zene a oficialne zomrel na zastavu srdca.. jaj, ale o inom sme sa s vami chceli podelit. Dnesne rano bolo nadherne. Nekonecne lany rovnej travnatej plochy, nedozerne stada hovadzieho dobytka pasuce sa na stavnatych vege svedskych stoloch priamo pod ich ustami a vychadzajuce slnko nad pampou. Na chvilu sa nam zastavil dych. A potom sme prisli do Buenos Aires a nevieme sa vynadivat. Skupina zatial zhodnotila, ze asi mesto s najvacsim sarmom Latinskej Ameriky. Siroke bulvare, taliansky posobiaci frajeri na uliciach, zladene damy, vynikajuce jedlo a akoby vsade pritomna kultura. Neda sa to vysvetlit, ale je to tu vsade. Ovzdusie nasiaknute starou klasikou. Akoby sa clovek preniesol v case. Zastavujeme sa aj v starom divadle prerobenom na knihkupectvo.. a co to nevidime? Okrem uzasnej atmosfery stareho divadla aj zaujimavu kombinaciu. Julius Fucik vo vybere hned vedla Ernesta Che Guevaru. Ehm, ehm.. koho lavicove chutky asi zauradovali pri vybere literarury?

K

Katka z BUBO