Čakajte prosím...

Fórum

80 príspevkov

05

17:39

mar

2019

Sahara

Sahara

Slnko ešte nevyšlo. Je chladné, skoré ráno a my už “stepujeme” pred hotelom. Z kuchyne nám Mohamed vynáša misy plné jedla, až to vyzerá, že namiesto Sahary ideme na svadbu. Sú zabalené len tak ledabolo a ja neverím, že z toho po dunách nedonesieme jednu jednoliatu raňajkovú zmesku. Z termosky sa parí čaj a vôňa prekvapivo lahodnej hotelovej kávy zapĺňa priestor nášho auta. Dnes presadáme z autobusu do konvoja 4x4. Dnes “cesta je cieľ” sa napĺňa do posledného písmena, keďže asfalt po chvíli končí a kolesá našich áut sa predierajú kamenistou krajinou akoby odkrajovali z koláča. Pred nami zatiaľ čierno čierna tma a nad nami pole rozsypaných hviezd, ktoré svietia tak jasno, že by ste si čítať korán mohli. Po cca hodinke cesty dorazíme k miestu, kde sa to hemží ťavami. Stále je tma a naše reflektory sú jediný zdroj silného svetla. Ťavy pôsobia absolútne flegmatickým dojmom. Buď im dali vypiť hektolitre makového odvaru alebo len jednoducho sú oddané svojmu osudu- vyniesť nás na najvyššiu dunu v púšti a odtiaľ pozorovať východ slnka. Keby nemali otvorené oči, tak mám pocit, že spia. Hýbu sa len veľmi pomaly. Všetko je tak trochu spomalené. Len ja kráčam rýchlo, lebo piesok pod mojimi nohami je studený ako čerstvo zamrznutý ľad. Kebyže neviem, že sme na Sahare, tak odprisahám, že sa zúčastňujem expedície za polárny kruh. A potom to príde: všetko navôkol sa rýchlo mení. Krajina zrazu dostáva svoje kontúry a brieždenie pôsobí ako autopilot nejakého impresionistického softwaru. Je to absolútne dych berúce divadlo. Duny vôkol nás menia farby tak, že nestačíme cvakať očami. Všetkým nám padla sánka. Len ťavy vyzerajú, že to s nimi nič nespravilo. Je to ako sedieť pri mori a kochať sa krásou vĺn, ktoré zakaždým prinášajú nové obrazce.. len úplne inak :) prichádzajú prvé slnečné lúče a opäť všetko dostáva nové farby a tvary. Rodia sa tiene, ktoré sa postupne predlžujú a dunám robia nádherne a majestátne siluety. Príroda je proste jedno dokonalé predstavenie a my máme dnes lístky do VIP lóže..  

Sahara

Katarína Líšková

05

17:33

mar

2019

ATLAS

ATLAS

Hollywood? Bollywood? Nie, ATLAS. Atlas nie je len majestátne pohorie v Maroku s najvyšším vrchom severnej Afriky.. alebo knižka s mapami, ktorú ste si pozerali na hodinách zemepisu, keď ešte neexistovali Google mapy a jediným zdrojom geografických informácií bol potlačený papier. Dnes sa to zdá trochu retro :) Atlas sú aj najväčšie filmové štúdia v Maroku. Ich veľká rozloha a extrémne stabilné počasie v okolí mesta Ouarzazate ich akoby predurčujú k tomu, aby boli na zoznamoch producentov pri výbere lokácií filmovania veľmi vysoko. Veď posúďte sami: Klenot Nílu, Gladiátor, Kráľovstvo nebeské, Múmia, Ben-Hur, Kundun, Hra o tróny, Asterix a Obelisk, Babel, Atlantis.., a to je len pár titulov, o ktoré tu môžeme takpovediac zakopnúť, pretože unikátnym zážitkom je, že sa na kulisy a triky filmárov ideme pozrieť na vlastné oči. Ako vyzerá miesto, kde sa Russell Crowe spolu s ostatnými otrokmi potil v gladiátorskej aréne? Alebo, ako vyzerá kameň, ktorý Asterix s takou ľahkosťou dvíha na plátne? Budhistický chrám postavený za účelom filmu Kundun priamo v púšti? Áno, boli sme dnu a videli to. Nebudeme vám prezrádzať filmárske triky a tajomstvá, poďte s nami na budúce do Maroka a budete môcť stať sa, napríklad, na chvíľu aj Kleopatrou ;)  

ATLAS

Katarína Líšková

13

02:06

sep

2018

Sandboarding aj snowboarding v jeden deň?

Sandboarding aj snowboarding v jeden deň?

Pustiť sa na snowboarde po snehu už určite vyskúšali viacerí z vás. Ale pustiť sa na snowboarde po saharskom piesku? Tento druh zábavy sa volá sandboarding a musím priznať, že sám som bol voči nemu celkom skeptický. „Jazdiť na snowboarde po piesku? To nepôjde.“ Po včerajšej tour na džípoch popri nádherných, niekoľko stoviek metrov vysokých, oranžových saharských dunách Erg Chebbi, sme sa rozhodli tento akýsi zvláštny šport tu otestovať. Prvou výzvou bolo vôbec nájsť nejaký snowboard na púšti. V malom mestečku Khamilia, kde doposiaľ žijú černosi – potomkovia otrokov, privezení pred niekoľkými storočiami, nám povedali, že v neďalekej Merzouge by jeden pán tú vec zvanú snowboard mohol mať. Po prechádzke palmovou oázou sme sa teda vybrali zistiť, či tú zvanú vec na Sahare teda nájdeme. A našli sme. Bacuľatejší Berber, s nie príliš dobrou zubnou hygienou, si v tomto saharskom mestečku rozbehol biznis s požičiavaním snowboardov a lyží. Neviem, ako mu tu toto podnikanie ide, ale ak by som to mal hodnotiť na základe vzhľadu požičovne i vzhľadu jeho samého, nebude to tu zrovna ten najlepší biznis. Hoci, ktovie, turistov postupne pribúda aj tu a šport sandboarding sa šíri. Každopádne, my sme boli radi, že tu niekto tú vec, zvanú snowboard, má. Požičanie dvoch snowboardov na čas neurčitý náš vyšlo 200 dirhamov, teda asi 18€. Opäť zastavíme džípmi tesne pri dunách a ideme na prvú z nich. Prvá jazda na prvej dune... nič extra, podľa našich očakávaní. Ukazujem ľuďom, aby sa posunuli ďalej, kde je duna prudšia alebo aby skúsili tú pred nami. To už bola potom iná jazda! Mnohí len prekvapene pozerali, s akou ľahkosťou sa dá jazdiť na piesku, „snowboardovať“ v Afrike na Sahare. Zážitok na celý život! Dnes sme opustili Saharu a ocitli sa v pohorí Stredný Atlas. Menej než 400 km od miesta, kde sme ešte pred niekoľkými hodinami jazdili na ťavách, džípoch i snowboardoch po saharských dunách. A teraz tu stojíme s opicami v ihličnatom lese pri meste Ifran a pri lyžiarskom stredisku. Už nepotrvá príliš dlho, možno 5-6 týždňov, a objaví sa tu prvý sneh. Za jeden deň sa tak budete môcť lyžovať či snowboardovať na zasnežených horách v Afrike i v ten istý deň ešte odbehnúť so svojím snowboardom či lyžami smerom na juh ku krásnym piesočným dunám Sahary. Toto je proste Maroko! 

F

František Kekely, BUBO

15

17:57

júl

2018

Deti o Maroku: „Najlepšie na svete“

Deti o Maroku: „Najlepšie na svete“

V čase, keď má každý internet a možnosť verejne sa vyjadriť, sa človek dočíta naozaj rôzne veci. Jednou z nich je napríklad aj to, že Maroko nie je pre deti. Veď Bubo tam predsa ponúka family zájazd, určený práve tým najmenším. Priznávam, sám som bol zvedavý, ako budú malí cestovatelia vnímať túto severoafrickú krajinu. Maroko som sprevádzal už niekoľkokrát, ale nie s toľkými deťmi... A už od prvých minút zájazdu som vedel, že tento zájazd bude naozaj iný – živší, veselší a okorenený niečím, čo mu dokáže pridať len úprimná detská radosť. Nie každý sa možno zamiluje do ruchu marockých námestí a ulíc, no bola to práve tá najmenšia časť našej výpravy, ktorá sa už prvý deň v kráľovskom Meknése chcela vrhnúť do tohto dobrodružstva. Pobehovať (neškodné) hady, opice či pštrosa niekde po námestí sa predsa nevidí každý deň. A netreba snáď ani hovoriť, kto mal najväčšiu radosť z jazdy na ťave po najkrajších saharských dunách, či z kŕmenia opičích rodín makakov po Strednom Atlase. No nie len zvieratá vzbudzovali veľký záujem. Najmladší účastníci skúšali snáď všetko, od hrnčiarstva vo Feze, výroby arganového oleja vo Vysokom Atlase, až po tanec a hranie na rôznych tradičných nástrojoch s miestnymi obyvateľmi. To sa pri „dospeláckych“ zájazdoch vidí málokedy, hoci tá možnosť tu je pre každého vždy. No dospelý už príliš myslí (na čo to vyskúšam, prečo...) či sa dokonca cíti trápne, aby si za hrnčiarsky kruh sadol, aby sa ako malý sánkoval po púšti, alebo aby tancoval s miestnymi v odľahlom mestečku na Sahare. Zvyšní účastníci zájazdu tak mali kvôli deťom bonus, ktorí sa bežne na zájazde len tak nevidí. Koniec našej marockej výpravy sme zakončili pri oceáne v meste Agadir, kde sme ešte stihli pozrieť krokodíliu farmu s 300 krokodílmi. Opäť sa najviac tešili deti, ktorým tu grátis spravili tradičné tetovanie z heny. (Dievčatá o ňom rozprávali od začiatku zájazdu.) A sprievodca ako darček za preukázané služby dostal od detí svoju nadživotne veľkú sochu z piesku na pláži v Agadire, kde si rodiny vychutnávajú zaslúžený, príjemný oddych na brehu oceána v all-inclusive. „Bolo to najlepšie na svete,“ vyhlásila pri lúčení so mnou 12-ročná Christína. Dovolím si teda oponovať, že Maroko je pre deti. Dokonca, viac než som si i sám myslel. Vedia z neho vyťažiť aj to, z čoho dospelý už takpovediac vyrástol. Neverte teda všetkému, čo vám lacný internet vypľuje. Netreba tu ani chodiť v šatkách, čo sa na internete taktiež píše. Dokonca, aj do jednej z najväčších mešít sveta – Hassana II. tu chodíme úplne bez šatok na hlave. Nik vás tu určite nezje :), pokiaľ teda nie ste chutný tagine (tadžine) – najtypickejšie, najobľúbenejšie jedlo Maroka. 

F

František Kekely, BUBO

07

10:00

apr

2018

Marocká pohostinnosť

Marocká pohostinnosť

Už niekoľko dní brázdime v našej mini skupinke o počte kusov 4, marocké cesty aj necesty. Po bielej Casablance, kde sme navštívili mešitu s najvyšším minaretom na svete, sme si to zamierili smer Marrákeš. Jeho hlavné námestie Jamma el Fna snáď nemá vo svete obdobu. Ak sa povie “marocké”, tak mne by sa určite vybavilo práve toto námestie za večernej prechádzky. Stanky, z ktorých sa dymia vône korenistých jedál, do toho malé misky so slimákmi, ktorých šťava je najlepšou bodkou za marákešskym dňom. Plus predavači ovocia a čerstvých džúsov, do toho zaklínači hadov, skákanie malých opičiek, nejaké to hudobné predstaveníčko, pár žobrákov a milión stánkov s tovarom, ktorý si občas poviete, že snáď ani nikto nemôže kúpiť. Mojím vrcholným estetickým zážitkom boli krásne naaranžované ozdobne vyumelkované farebné poháriky na čaj a vedľa nich kefy do záchodovej misy. Naozaj kombinácia vhodná zvečnenia. Škoda, že v nejakom zápale som zmazala túto jedinečnú dokumentačnú fotku :) Čajové poháriky detailne študujeme, lebo sú na našom nákupnom zozname. Apropo, marocký čaj. Pijeme ho stále a takmer bez prestávky. Silný mätový vývar prípadne s prímesou ďalších byliniek a kopa cukru. Dnes sme snáď zdolali náš rekord. Ráno vstanem a prv než si stihnem oči pretrieť, ma v raňajkovej reštaurácii obsluhuje Jusuf: “oh, slečna byť z Československa. To byť veľmi krásna krajina, to vaše Rusko..” Tak trochu urazene mu chcem dať malú hodinu geografie, ale už mi do rúk strká pohárik horúceho moku. “Slečna si dať teplý čajík. Byť dobrý na chladné púštne ráno, my friend. To nemôcť odmietnuť. To naša pohostinnosť káže.” Tak ok, beriem horúci pohárik a už aj takmer zabúdam na jeho medzery v geografii. “Prosím, je bez cukru?” Pýtam sa, lebo mam chuť na čistý mätový vyvar. “Samozrejme, slečna môcť docukrovať.” A už mám pohárik takmer v krku. Uff, sladké ako turecky med!! “Ešte docukrovať?” Pýtam sa neveriacky Yusufa. “Áno, áno.. vy môcť ešte docukrovať a hádže mi tam obrovskú kocku cukru veľkú asi ako patagonský ľadovec, že sa mi ledva zmestí do šálky. “Slečna dnes ísť do púšte na celý deň na duny. Potrebovať energia.” Tak fajn, raňajky by sme mali. Vyberáme sa teda na výlet. Najprv omrkneme trhy v malom mestečku Rissani, kde sa nám ujde za ďalší pohárik sladkého čaju pri kúpe datlí, ako pozornosť podniku. Ďalšia sladká “fajočka” v nákupnom košíku nášho dňa. Hneď na to naberáme smer púšť. Prvá zastávka sú nomádske obydlia. V strede ničoho rozložené stany. Nazývam to stany, ale reálne sú to len zošité staré vrecia, ktoré vytvárajú chládok a tieň. V jednom sa hrajú malé deti. Skáču po vankúšoch a ich radosť nepozná hraníc, keď im darujeme zopár našich sladkostí. Ako za odmenu, nás usádzajú pod ďalšie vrecia zošité do celtoviny a ponúkajú nám čaj.. áno, áno.. ani netreba veľa hádať, aby ste vedeli, že naša dávka cukru sa opäť navyšuje. Domáci sa usmievajú od ucha k uchu. Je to pre nich vzácnosť plus časť tradície, uctiť si pocestných a tak srkáme sladký mätový čaj opäť a znovu. Ako tak pozerám na tie skákajúce deti vo vedľajšom stane, tak mám pocit, že ten sladký čaj musia piť od rána do večera :) Nasadáme do auta a stojíme u Hassana. Budeme u neho doma obedovať a jeho útla žena nám na privítanie.. hádajte, čo podáva? Ak ste hádali, že domácu pálenku, tak ste boli na omyle, ale povedala by som, že cukrom sa to tej pálenke vyrovná. Áno, áno. Opäť srkáme teplý sladký mok, z ktorého sa paria voňavé mätové obláčiky. Rozmýšľam, či si mám ísť zabehnúť okolo Hassanovho domu, ale domáce dobroty, rozkladajúce sa práve na stole, mi zmenia názor na vec. Po obede k ovociu sa ešte na rozlúčku servíruje.. a snáď ani nemusím hovoriť, že čo.. Opäť nasadáme do auta a ja mám pocit, že viac cukru už dnes naozaj nedám. Povedala by som, že žily sa mi nadúvajú pod nánosom čistej energie. V hlave mi pulzuje niekoľkokrát odporúčaná denná dávka našimi lekármi. Ale tak, spomínam si na Yusufove slova pri raňajkách: “slečna ísť do pušte. Slečna energiu potrebovať.” Tak ok, domáci najlepšie vedia. Ďalšia zastávka.. mala komunita bývalých čiernych otrokov, ktorí vyvinuli originálnu hudbu a, samozrejme, nám ju chcú ukázať. Všetko by bolo ok, keby sme znovu nenarazili na tú ich známu pohostinnosť :) sadáme k malým stolčekom a ani nemusím vysvetľovať, ako hudba dakedy brala ľudí do tranzu. Opäť máme toľko energie, že naše telá sa v rytme bubnov hýbu úplne samostatne. V tanečnom kroku opúšťame černoškov, ktorí si to tam rozdávajú naďalej s bubnami, čajom a.. hlava sa mi krúti od toľkého cukru.. “no nič..” vravím si, keď nasadáme na ťavy.. aspoň tu si trošku oddýchnem od tohoto “energy” ošiaľu. A aké je moje prekvapenie, keď zastaneme na pauzu? “Aký by to bol západ slnka na púšti, bez šálky čaju?” vraví mi s úsmevom náš sprievodca Omar. “Naša marocká pohostinnosť káže..” “áno, áno”.. dopĺňam jeho slová.. všetko mi je jasné a načahujem ruku za poslednou šálkou dnešného dňa.. a slnko môže zapadnúť. 

Marocká pohostinnosť

Katka Líšková, BUBO

01

12:29

apr

2018

Biela sobota v cervenom Marakesi

Biela sobota v cervenom Marakesi

Ráno sme vyrazili do uzkych uliciek cerveneho Marakesu.Prepletali sme sa trznicami medzi zahalenymi zenami a chlapmi v marockych papuciach.Obcas sme zaculi hlas moezina a citili vonu pomarancovych kvetov a ambri.Dali sme si obed na terase s pohladom na cely Marakes a mesitu,popritom sme si spomenuli,ze je vlastne Velka noc a povedali sme si “Co s tym spravime”. Nasa sprievodkyna nastastie vedela kde je v Marakesi kostol.Ked sme vecer prisli dostali sme do ruk sviecky a zaradili sme sa do sprievodu spolu s miestnymi krestanmi.Pri omsi aj ked bola vo francuztine nas uplne pohltila atmosfera.Cakali sme omsu podobnu tym co pozname zo Slovenska avsak pri tancujucich a spievajucich africanoch zacalo mykat aj nasimi bokmi,obcas nam vyhrkla slza a inokedy sme sa zasmali nad vtipnym konanim farara (knaz nevedel co robit s ucesmi africkych zien pri krste).Na zaver sme si podavali ruky s ludmi zo vsetkych kontinentov a z omse sa nam tazko odchadzalo lebo by sme este tancovali.

B

Barbor(k)a Terkovicova

08

15:54

mar

2018

Saharské ráno

Saharské ráno

Dnes ráno sme sa zobudili do horúceho saharského rána. Z našich topánok sme ešte vytriasali piesok, ktorý sa nám tam včera na púšti pri západe slnka nabral. Boli sme radi, že nás čakal náš šofér Abdul a nemuseli sme na sever krajiny cestovať na ťavách, ako včera. Neskôr na obed sme sa im pomstili a dali sme si lahodný tavi tajine, ktorý sme zapili marockým vínom. Ako dezert sme si dali najlepšie datle na svete - samozrejme, tie Marocké. Ako sme prechádzali ďalej horami, donútili sme Abdula, aby nám zastal lebo sme sa chceli íst guľovať. To sme ešte netušili, že dnes uvidíme aj lyžiarske stredisko. V mestečku Ifran sme si mysleli, že sme na zájazde Alpská pätka, ale ženevskú katedrálu sme hľadali márne. Teraz prichádzame do Fezu, a tešíme sa ako sa zajtra presunieme do stredoveku v úzkych uličkách starej Mediny. 

P

Petra Kováčová | BUBO

07

09:43

mar

2018

Africký Hollywood

Africký Hollywood

Málokto vie, ale v Afrike sa točí množstvo svetoznámych filmov. Najpopulárnejšou lokalitou filmárov je okolie mestečka Ourzazate. Pri jeho návšteve asi každý pochopí prečo. Príroda je tu veľmi rozmanitá. Neďaleké 4000 metrov vysoké hory vytvárajú krásne panorámy a pozadia na filmových plátnach. Táto, skoro púštna lokalita je ideálna hlavne na produkciu filmov zo starovekého prostredia napríklad Gladiator, Asterix a Obelix či Hra o tróny. Trošku stratíme ilúzie o rekvizitách používaných vo filmoch. Štúdio sa riadi pravidlom- čím lacnejší materiál, tým lepšie. Aj preto sú obrovské Budhove podobizne až prekvapujúco ľahké. Luxusné autá z Jamesa Bonda, známeho aj ako agent 007? Všetko lacné makety, ktoré sa dophotoshopujú (dotvoria) v post produkčných ateliéroch. Veslovanie otrokov na vikingských lodiach? Tá maketa ani len vo vode nebola. Odteraz sa už budeme na filmy pozerať úplne inak. 

M

Martin Lipinský (BUBO)

30

23:09

jan

2018

Keď zablúdiť je príjemné

Keď zablúdiť je príjemné

Fez je jedno z najvýznamnejších miest celého Maroka. Pre mňa osobne však oplýva najmä romantickým čarom. Človek sa naozaj na chvíľu necíti v modernom 21. storočí. Úzke uličky starého mesta, ktoré lemujú stovky obchodíkov spôsobujú, že GPS navigácia vám v týchto uličkách nepomôže. Aby toho nebolo málo, mapy sú dosť často nepresne zakreslené. Mesto sa však hemží skupinkami, ktoré vám ochotne ukážu cestu za drobné prepitné, prípadne za útratu v ich obchodíku. Tieto služby ale nepotrebujete, ak sa budete držať našich sprievodcov. Tí vám okrem iného ukážu drobný trik, ako sa orientovať v labyrintoch chodieb a zavedú vás k najzaujímavejšej atrakcii mesta. Tou je kožu spracujúci priemysel, fungujúci už niekoľko storočí stále rovnakým tradičným spôsobom. Samotné kade a spracované kože sú silno aromatické, preto radšej odporúčame pohľad z terasy Cafe Fez. Popri tom využijeme príležitosť pokochať sa výhľadom a doplníme energiu ďatľami... 

M

Martin Lipinský (BUBO)

11

13:37

dec

2017

Ako to vyzerá na zápase Africkej Ligy Majstrov

Ako to vyzerá na zápase Africkej Ligy Majstrov

Casablanca – najväčšie mesto Maroka, s bielymi budovami, preslávené rovnako znejúcim kultovým filmom a s mešitou Hasana II., ktorá je jednou z najväčších na svete. To však nie je ani z ďaleka všetko, čím je toto mesto známe. Obzvlášť v Afrike. Pod slovom Casablanca sa mi vždy vybaví jeden šport, ktorí Maročania milujú viac, než som kde kedy videl - je ním futbal. A najlepšími marockými tímami sú práve tie z Casablancy, Wydad Casablanca a Raja Casablanca. Každoročný boj o titul je záležitosťou hlavne týchto dvoch mestských rivalov. Keď je v Casablance futbal, určite to ľahko zistíte. A keď hrajú proti sebe títo dvaja rivali, mesto býva kompletne hore nohami. Casablanské tímy rozhodne nie sú naj len v samotnom Maroku, ale poznajú ich dobre po celej Afrike. Pravidelne hrajú Africkú Ligu Majstrov – teda africká verzia Ligy majstrov- kde hrajú tie najlepšie tímy z celej Afriky. Casablanca je tu jedným z favoritov, obzvlášť na domácej pôjde, kde ju v úplne šialenej atmosfére vždy ženú vpred desaťtisíce ľudí. Tohtoročnú Africkú Ligu majstrov vyhral práve Wydad Casablanca a mohol som byť priamo na štadióne, keď sa predieral vyraďovacími fázami až k samému zisku afrického titulu. To, čo sa tam dialo, v európskej Lige Majstrov rozhodne nezažijete. Prvú skúsenosť s marockým futbalom a fanúšikmi som mal necelý rok predtým, keď ma náš šofér Larby (fanúšik Raja Casablanca) zobral v Marrákeši pozrieť na „jeho miláčikov.“ K marrakéšskemu štadiónu vtedy napochodovala niekoľko desaťtisícová armáda zelených - farba tímu Raja Casablanca. Doslova. Pritom nešlo o výnimočný zápas, len stretnutie lídra tabuľky s outsiderom. Dokonca, i Larby mi povedal, že to bol len slabý výjazd. Desaťtisíce ľudí z Casablancy (teda, slabý výjazd), ktorí vytvorili atmosféru, akú som ešte na vlastné oči nevidel. A ako bonus – demolácia štadióna a hromadná bitka cez prestávku. Keď som teda išiel na osemfinále Africkej Ligy Majstrov, bol som zhruba pripravený, čo ma tam čaká. Nikoho iného som už so mnou presvedčiť nedokázal. Za 50 drihamov (5€) som si kúpil lístok. Liga Majstrov, osemfinále, a len 5 €. Niektoré miesta boli dokonca ešte lacnejšie. (Dobre si pamätám, keď stál zápas základnej časti proti Chelsea v Žiline 300€.) Do začiatku zápasu chýbalo možno 20 minút, no už vzduchom neustále lietali delobuchy a svetlice. Po 10. výbuchu si na to zvyknete. Zhruba 10 až 15 tisíc ľudí hromadne skandovalo a spievalo ako v nejakom tranze. Keď na ihrisko nastúpili hráči a zápas pomaly začínal, pridávali sa ďalší a atmosféra začala gradovať. Potom už nikto nesedel. Všetci na tribúnach stáli a spievali spoločne. Keď mali loptu domáci, ľudia ich spoločne hnali pokrikmi i rukami vpred. Keď dostali loptu hosťujúci z Pretórie (hlavné mesto Juhoafrickej Republiky), všetci na nich pískali. Na rovinu, Pretória bola futbalovo lepšia, no ten zápas rozhodli práve fanúšikovia. Občas niečo na tribúne horelo či dymilo. Jednoducho, šialená atmosféra, ktorá vás pohltí a ktorú som si zamiloval. Viac som sledoval fanúšikov, než samotný futbal. Casablanca vyhrala 1:0, no keďže predtým v Pretórii prehrala rovnakým výsledkom, muselo sa predlžovať. Gól nepadol a išli sa kopať jedenástky. Také emócie som ešte na štadióne nezažil. Mnohí plakali. Našťastie, Casablanca zvládla jedenástky lepšie a vypukla totálna eufória. Bál som sa, že po prehre uvidím ďalšiu demoláciu štadióna v Maroku. Odchádzal som s naozaj nezabudnuteľným zážitkom. Štadión za mnou ešte dymil, ako keď niečo varíte v kotlíku. Vonku som sa pýtal policajta, kde nájdem nejaké taxíky. Ten neváhal a vybehol na diaľnicu, kde zastavil diaľkový autobus. „Tu je tvoj taxi do mesta.“ Na diaľnici som teda nastúpil a išiel na hotel, s nádejou, že sa vyspím. V meste už totiž vypukli oslavy. Nie len film, mešita, prístav... ale i futbal je neodmysliteľnou súčasťou Casablancy, momentálne najlepšieho tímu Afriky. 

F

František Kekely

23

22:19

okt

2017

Berberský humor

Berberský humor

Naša rozprávka tisíc a jednej noci pokračuje z Marrákešu na východ.. prídeme až na okraj púšte, kde z našich tátošov presedláme na 4x4 Hassanove kone.. alebo ťavy? Hassan je usmievavý chlap so šibalskými očami a vetrom ošľahanou tvárou. Keď šoféruje tú svoju parádnu Toyotu, vždy mi hovorí: "stiahni okno.. a teraz..cítiš tu slobodu"? privrie oči a ja pevne verím, že za malú chvíľku ich otvorí, lebo predsa len v púšti nie sú cesty a keď vám nejaká "duna vbehne do cesty" je dobre ich mať otvorené. Povedala by som, že vietor mu veje vo vlasoch, keby nemal okolo hlavy omotanú dlhú bielu šatku.. užíva si to plnými dúškami.. zastavujeme u miestnych polo nomádov, ktorí síce už majú svoj hlinený domček, ale ešte občas zbalia stan a valia si to niekam na pár dní-týždňov povymieňať nejaký ten nadobudnutý tovar. Pani "stanu" nám pripraví pohodlné sedenie na zemi. Ponatriasa pár vankúšov, decentne upraví koberec, ktorý zem prikrýva už nejakú tu generáciu a vytratí sa do kuchyne dorobiť sladký mätový čaj.. vravím Hassanovi.. "počuj, pre teba sú tie ťavy v podobe auta na nezaplatenie, čo?.. daj nejaký berberský vtip o ťavách".. Hassan si poškrabe pomyslenú bradu, na chvíľu sa zahladí cez okno stanu von a vraví: "ako Berber dostane ťavu do chladničky?" Tak skúšame nejaké tie flintičky, lebo samozrejme, nám len tak ľahko nechce prezradiť odpoveď. Namáhame mozgové závity.. Hassan sa výživa ako malé dieťa.. smeje sa na našich nepodarených odpovediach ako by to bola súčasť vtipu. Vzdávame sa a on na chvíľku zvážnie a potom povie: "no predsa otvorením dverí, nie?" A rozrehoce sa na plné obrátky.. my síce moc nechápeme, či teda už je koniec vtipu, ale jeho smiech je tak nákazlivý, že sa jednoducho smejeme všetci.. dokonca dorazí aj pán domu. Hassan mu pretlmočí, o čo ide a pánko sa dobre že "nepočúra od smiechu".. rozmýšľam, či je to tým cukrom v čaji, alebo tou nekonečnou krajinou a slobodou v hlave.. ale všetkým je nám zrazu dobre a opakujeme si nahlas ako dáku mantru: "ako dostaneš ťavu do chladničky? No predsa, otvoríš dvere, nie?"

Berberský humor

Katarína Líšková

23

20:24

okt

2017

Marakéš -  šialená show, ktorá sa zobúdza každý večer

Marakéš - šialená show, ktorá sa zobúdza každý večer

Po chutnom obede na brehu Atlantiku opúšťame bielu Casablancu. Smerujeme do vnútrozemia Marockého kráľovstva. Dnes nás čaká večer kúziel, miestnych rozprávok, úžasných jedál... skrátka, večer na jednom z naozaj najmagickejších a najšialenejších miest, aké poznám – na svetoznámom marakéšskom námestí Jemaa el-Fnaa. Po príchode do červenej perly, ako kráľovské mesto Marakéš prezývajú, sa ubytujeme v hoteli Islane, ktorý je len 3 min. chôdze od spomínaného rušného námestia. Hotel má pekne spravenú terasu, z ktorej sa dá pri popíjaní mätového čaju (bez obáv, majú aj alkohol) pozerať na vrcholy Vysokého Atlasu, týčiacich sa za nádherným minaretom mešity Kutubia z 12. storočia. Tú máme od seba len pár metrov cez cestu. Jednoducho, geniálna lokalita. Cez deň je na Jemaa el-Fnae len niekoľko desiatok ľudí, pár stánkov s chutnými čerstvými džúsmi a možno 1-2 zaklínači hadov. No s prichádzajúcim večerom sa toto miesto mení na nepoznanie. Pribudnú desiatky stánkov s naozaj chutnými a zaujímavými jedlami, zaklínača hadov počuť pomaly z každého rohu, pred vami tancujú cvičené opice, občas tu prebehne i nejaký pštros, akrobati ukazujú svoje čísla a rozprávači príbehov, obklopení ľuďmi, tu rozprávajú svoje pútavé príbehy. Námestie je behom chvíle zaplnené snáď tisíckami ľudí a mení sa na jednu veľkú, magickú, šialenú show, ktorá nás pohltí. „Neskutočné. Sila. Toto som ešte nevidel...“ ohlasy každého, ktorý sa ocitne pred týmto do neskorej noci trvajúcim zázrakom. Kým sa vyberieme pomedzi stánky, kúpime si na okraji námestia so sebou chutne vyšťavené šťavy z granátových jabĺk, pomarančov, banánov... a z rôzneho iného ovocia. Len za pár desiatok centov. Ľudia zo stánkov sa nás snažia prilákať, aby sme ochutnali práve tie ich dobroty. Zastaviť sa a vyskúšať niečo pri každom je ale nemožné. Pre ľudí kupujem misku slimákov na ochutnávku. Sami by ich nevyskúšali. Hneď vedľa varia chutnú tradičnú marockú polievku harira (cícerová polievka). Opäť, misa polievky v prepočte na naše len za 30 centov. Pritom jedno z najlepších jedál, aké Jemaa el-Fnaa ponúka. „Tu sa ešte musíme zastaviť," oznamujú mi po dvoch miskách polievky ľudia. Pokračujeme do jednej z mojich obľúbených kaviarní na okraji námestia. Po schodoch vyjdeme na 2. poschodie na terasu a celú šialenú show s názvom Jemaa el-Fnaa máme v tom momente pod sebou. Po kávičke či mätovom čaji sa už len opäť vrhnúť do tohto víru kúziel, rozprávok a najrozličnejších vôní Maroka. Insha'Allah

F

František "Fefe" Kekely

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY