Fórum

128 príspevkov

08

10:11

feb

2020

Pól chladu - Ojmjakon Viac o krajine

Pól chladu - Ojmjakon

Pól chladu - Ojmjakon Je večer a my konečne prichádzame do cieľa nášho dnešného presunu. Dedina Ojmjakon sa nachádza uprostred tajgy v údolí na rieke Indigirka približne 5300 kilometrov od Moskvy. Dedina leží uprostred lesa, ktorý je väčší než Nemecko, Francúzsko a Anglicko dokopy. Ľudia z tejto dediny sú dávni predkovia nomádskych pastierov a hovoria vlastným starovekým jazykom, ktorý sa nazýva Sakha. Prečo sme tu? Jedná sa o najchladnejšie trvalo obývané miesto na našej Zemi, pričom priemerná zimná teplota v tejto dedine je zhodná s priemernou teplotou na povrchu Marsu. V roku 1640 sem prišli prví ruskí kozáci a ďalšie expedície. Našli tu len nomádskych pastierov a lovcov, pričom neskôr so sovietmi prišiel aj kolektivizačný proces. Založenie fariem a škôl, pričom každé dieťa staršie ako 6 rokov muselo chodiť do školy. Všetci sa združovali okolo škôl a fariem a výsledkom bol vznik dediny Ojmjakon, ako aj iných drobných dedín v okolí. Dedinka je postavená na permafroste, a preto tu nenájdete vodovodné potrubie, ani kanalizáciu. Voda pochádza z rieky Indigirka a každý dom má svoju drevenú latrínu. Centrálna kotolňa vykuruje iba niekoľko budov vrátane miestneho úradu, kultúrneho centra, školy a nemocnice. Ostatné domy sú závislé od vlastného vykurovania: najčastejšie drevom. Psy tu majú špeciálne prístrešky a kravy vyhrievané kravíny, iba odolné jakutské kone trávia čas vonku aj pri teplotách okolo -60 °C. Keď je -52 °C prvý stupeň základnej školy má voľno. Akonáhle klesne teplota pod -55 °C, škola je zatvorená pre všetkých žiakov. Zaujímavosťou je aj pochovávanie v týchto krutých mrazoch. Hrob sa tu dá totiž vykopať iba postupným zakladaním ohňa a odkopávaním pôdy na jednom mieste. Kruté podmienky naučili miestnych ľudí prežiť v týchto neľudských podmienkach. BUBO tu tento rok nameralo -55 °C. No cestou z Ojmjakonu sme sa dostali na hranicu neuveriteľných -60 °C. Človek si až nevie predstaviť, čo museli prežívať obyvatelia Ojmjakonu 26. Januára 1926, keď tu bolo údajne až -71,2 °C. Z čoho pochádza označenie Ojmjakonu, ako pólu chladu.

08

10:04

feb

2020

Cesta Kostí a najchladnejšie oblasti severnej pologule Viac o krajine

Cesta Kostí a najchladnejšie oblasti severnej pologule

Cesta Kostí a najchladnejšie oblasti severnej pologule Ruská Sibír je právom označovaná za jednu z najextrémnejšími oblastí na život. Práve tu sa nachádza cesta R504 tiahnuca sa vyše 2000 kilometrov ďalekým východom. Kolymská diaľnica prechádza najchladnejším územím na severnej pologuli, kde teploty v zime padajú pod mínus 50 stupňov Celzia. A to bol aj cieľ našej cesty. Prejsť celú trasu, ktorá spája mestá Jakutsk a Magadan, pričom sme strávili 2 dni v Ojmjakone, dedine, kde bola zaznamenaná najnižšia teplota na severnej pologuli. S výstavbou cesty sa začalo v roku 1932, a to s požehnaním samotného Stalina. Cesta však dostala pomenovanie aj ako Cesta Kostí. Stavaná bola totiž väzňami z Gulagov, ktorí častokrát pri jej výstavbe v krutých podmienkach položili svoj život. Obete sa počítajú na tisíce. Keďže pôda bola zamrznutá, ich telá sa pochovávali priamo do jej základov. Projekt, ktorý prepojil dve mestá nechal vybudovať aj menšie stanice, z ktorých sa neskôr stali osady, dediny a drobné mestečká. Cestou sa tak okrem drobných usadlostí dá zastaviť a prenocovať aj v mestách ako Khandyga, Ust Nera, či Susuman. Žiaden luxus však nečakajte, na turizmus tu naozaj nie sú zvyknutí. Odmenou nám však boli krásne scenérie hôr, lesov, horských priesmykov a tisícky kilometrov nekončiacej tajgy, ktorá pridáva na svojej neopakovateľnej atmosfére a autentickosti. Toto nájdete už málokde! Hodiny strávené v aute stoja rozhodne za to a cestu sme si spríjemňovali zastávkami a fotopauazami na nádherných miestach. Pôvodnú cestu dnes nahradila nová, ktorej časti ešte stála stoja alebo prechádzajú popri tej pôvodnej. Cesta je ľahšie prejazdná v zime, kedy je jej hlineno-kamenistý základ zamrznutý. V lete sa tu totiž môžete stretnúť s bahnistými záplavami, v ktorých viete jednoducho zapadnúť. V zime vám zasa hrozí, že pre poruchu vášho auta na nej môžete v priebehu krátkeho času zamrznúť. Preto platí pravidlo, že sa zastavuje pri každom odstavenom aute, ktoré na ceste stretnete. BUBO však ráta so všetkým, a preto vždy spolupracujeme s tými najlepšími. Naši šoféri Alexej a Max podali super výkon a my sme celú trasu zvládli s prehľadom. Neskutočný zážitok, na ktorý tak skoro nezabudneme!

08

10:00

feb

2020

Jakutsk - začíname cestu, z ktorej naozaj mrazí Viac o krajine

Jakutsk - začíname cestu, z ktorej naozaj mrazí

Jakutsk - začíname cestu, z ktorej naozaj mrazí Je prelom januára a februára a my sme na Ruskom Sibíri. V tomto ročnom období, keď je tu najhľadanejšie, máme v pláne prejsť slávnu Kolymskú magistrálu, prezývanú aj ako Cesta Kostí. Po pristátí v meste Jakutsk, ktoré je hlavným mestom Republiky Sacha (Jakutsko), nás čaká prvý kontakt s mrazivými teplotami. Predtým než vystupujeme po pristavených schodoch z lietadla, už sme poriadne naobliekaní. Pri prvom nádychu nám okamžite mrzne sliznica v nose a pľúca zavalí ľadový vzduch. Všetkých nás strasie a rýchlou chôdzou vchádzame do pristaveného letiskového autobusu. Krátky presun na terminál, vyzdvihnutie batožiny, a nastupujeme do našich pristavených áut. Je skoro ráno a nášmu šoférovi Maximovi ukazuje displej na palubnej doske nášho auta vonkajšiu teplotu -35 °C. Nikto z nás by v tom momente nepovedal, že toto nie je ani zďaleka najnižšia teplota, akú tu na ďalekom Ruskom Sibíri zažijeme. Prvý deň v Jakutsku nás čaká príjemný program a úvodná aklimatizácia. Začíname prehliadkou historickej časti mesta a zrekonštruovaných pôvodných drevených domov. Ide o komplex budov, ktoré pripomínajú vzhľad starého mesta Jakutsk. Jakutský mestský kostol, či veža pevnosti, to všetko nám pripomína históriu miesta. V roku 1632 založil ruský dôstojník Peter Ivanovič Beketov so svojím kozáckym oddielom Jakutskú pevnosť. Bolo to približne 70 km od miesta, kde sa momentálne nachádzame. Pôvodná osada vznikla na pravom brehu rieky Leny, kdežto dnešný Jakutsk sa nachádza na ľavom brehu. Pevnosť slúžila ruským kozákom na obranu územia, ktoré postupne dobýjali od pôvodných Jakutských kmeňov. V roku 1638 sa stala centrom novo vytvoreného Jakutského vojvodstva. A v roku 1642 bola osada presťahovaná na súčasné miesto do údolia Tuymaada a pomenovaná Jakutsk. Veľký rozmach zaznamenal Jakutsk začiatkom dvadsiateho storočia, keď bola v meste vybudovaná elektráreň, telefónna ústredňa, či múzeum. Počas druhej svetovej vojny bol Jakutsk sídlom správy vzdušnej trasy ALSIB (Aljaška - Sibír), tzv. "Severnej cesty" medzi USA A SSSR, pre dovoz vzdušných vojenských dodávok zbraní a pomoci. V meste v súčasnosti žije približne 300 tisíc obyvateľov, čím je mesto najväčším v rámci celého Jakutska. Napriek tomu, že je Jakutsk administratívne a kultúrne centrum regiónu, nemá príliš rozvinutý žiadny priemysel. Hlavné priemyslové odvetvia sú zamerané na podporu životaschopnosti mesta. Energetická výroba, potravinárstvo, spracovanie diamantov, stavebný priemysel a služby. Jakutsk je jednoznačne najväčším centrom obchodu a podnikania v republike, čo tvorí základ ekonomiky mesta. Obchod a služby zamestnávajú vyše 60% pracujúcich. Vonku sú teploty okolo -35 °C a my sa snažíme zvyknúť si na tieto podmienky. Potrebujeme sa zohriať, a tak ideme do jedného z tradičných drevených domov na obed. Príjemná reštaurácia Maxtal s výbornou lokálnu kuchyňou. Hovädzí jazyk, koňské mäso, či výborný stroganov, k tomu čaj a Mors (brusnicový džús). Výdatne sme sa najedli, čo budeme určite potrebovať, pretože v tomto mraze vám beží metabolizmus na plné obrátky a vy ste za pár hodín opäť hladní. Nasleduje zastávka v múzeu, ktoré sa volá Pokladnica Jakutska. Jakutsko je totiž jedna z oblastí, ktorá má jedny z najväčších nálezísk diamantov, minerálov, zlata a iných vzácnych kovov na svete. Neskutočné bohatstvo, ktoré je pokladnicou Ruska. Táto oblasť je známa aj náleziskami mamutích pozostatkov, a práve z ich klov tu vidíme rôzne tradičné ozdoby. Z múzea sa presúvame na vyhliadku nad mesto, kde sú už teploty okolo -40 °C, a nám je ozajstná zima. Na záver sa ideme zohriať do múzea permafrostu, čo je trvalo zamrznutá pôda. Práve tá sa v letných mesiacoch využívala ako chladnička, či skôr mraznička. Vchádzame akoby do kopca, kde sa teploty celoročne pohybujú okolo -9 °C. Kráľovstvo permafrostu, ako sa volá toto múzeum, nás nechalo pokochať sa rôznymi ľadovými sochami, ktoré sa v lete neroztopia, aj keď teploty v lete tu môžu dosahovať +30 °C. Večeru zakončujeme opäť v tradičnej reštaurácii, kde okrem výborných lokálnych likérov ochutnávame aj špecialitu v podobe zamrznutej surovej ryby, ktorá je nakrájaná na tenké hobliny a konzumuje sa so soľou a korením. Na záver sobí steak, či tradičné mäso z jakutských koní; a prvý deň našej aklimatizácie máme za sebou.

19

09:22

sep

2019

Ruský Altaj a cesta ním Viac o krajine

Ruský Altaj a cesta ním

Ruský Altaj a cesta ním Po zdĺhavom procese prechodu hraníc z Mongolska do Ruska začala posledná časť našej expedície. Ruský Altaj sme si prešli naozaj celý. Z Tašanty až do Barnaul sme väčšinou využili cestu M52 alebo, ak chcete, v Rusku preslávený Čujsky trakt. Tiahne sa popri rieke Čuj až do sútoku s riekou Katuň, tá sa potom spája s riekou Bija a vytvára s jej povodím jednu z najväčších riek Ruska -rieku Ob-, ktorá preteká cieľom našej cesty- mestom Barnaul. Zmenou oproti Mongolsku je vybudovaná asfaltová cesta, ktorá nám značne uľahčila dlhočizné presuny. Naša prvá noc bola v Koš Agaš (Kosh Agash, kde sme mali príjemné ubytovanie na okraji mesta. No samotné mesto je ozajstná divočina a turistu tu budete hľadať darmo. Obyvateľmi sú Kazaši a teda moslimovia, po ktorých viere je tu vidieť niekoľko mešít. Tie neskôr vystriedali pravoslávne kostolíky, no aj šamanizmus, ktorý má v Altajskej Republike silné korene. Krajina sa nám postupne menila a hory pripomínajúce Mongolskú časť Altaja vystriedali lesy, ktoré pozostávali prevažne z cédrov, borovíc a briez. Práve z cédrov nájde popri ceste mnoho liečiv a výrobkov. Nádherné horské prechody, kľukaté rieky, skalné útvary a horské mestečko Čemal, kde sme prespávali ďalšie noci a navštívili kaplnku ženského kláštora na ostrovčeku Patmos. Nie toho v Grécku, lebo aj Čemal má svoj Patmos. Najvyššia časť Altaja nám ale zostala zahalená, a tak sme nedovideli na slávne ľadovce Aktru a ani na Bélu hu, ktorá je so svojou výškou 4506m - najvyšším vrchom Sibíri. Nevadí, aj tak sme videli neskutočne veľa.

09

14:34

júl

2019

Prečo Bajkalu hrozí ekologická katastrofa? Viac o krajine

Prečo Bajkalu hrozí ekologická katastrofa?

Prečo Bajkalu hrozí ekologická katastrofa? Najstaršie a najhlbšie jazero na svete, ktoré vzniklo na miesto tektonického zlomu, ktorý bol postupne v priebehu vekov zaliaty vodou z okolitých hôr. Najväčšia zásobáreň pitnej vody na svete cca 20%. Množstvo unikátnych endemitov (živočíchy, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete): od rôznych mikroorganizmov, cez krevetky až po biele tulene. A práve tu sa schyľuje s rozvojom turistiky ku eko katastrofe. Všetky rezorty, všetky dedinky majú kanalizáciu vyvedenú do jazera. Rastúce množstvo odpadu si všimli aj v Kremli. Samotný Putin zavelil, že každá väčšia dedina v okolí Bajkalu bude mať čističku odpadových vôd. Niekoľko z nich sa už aj stihlo postaviť, ale majú jeden zásadný nedostatok. Baktérie, ktoré mali pomáhať rozkladať a spracovávať nečistoty sú neaktívne pri teplote vody 12°C. Letná teplota Bajkalu je sviežich 16-17°C. Chválim snahu o čističky, ale toto sa nepodarilo :)  

09

14:31

júl

2019

Poď na Pohodu v Jurte Viac o krajine

Poď na Pohodu v Jurte

Poď na Pohodu v Jurte Chceš byť na letných festivaloch naozaj unikátny? Tak zváž Tradičný mongolský príbytok - Jurtu. Čo to je? Drevená konštrukcia pokrytá dnes už prevažne syntetickým materiálom (tradične kožušinou). Vonkajším tvarom pripomína okrúhly bochník chleba. Má vynikajúce vlastnosti: v lete v nej nie je horúco a v zime zase, naopak, nie je zima. Uprostred strechy je vždy umiestnený otvor. Slúži ako zdroj svetla a využitie nájde aj pri umiestnení komínu k piecke na varenie. Vďaka svetovým e-shopom sa dá objednať aj do našich končín za celkom príjemnú sumu 500€, aj s poštovným. Zabalená jurta dosahuje rozmery väčšieho fúrika, takže je veľmi skladná. Ak nie si fanúšik festivalov, zváž exotický altánok na záhradku ;)

09

14:10

júl

2019

Čo vymysleli Mongoli? Viac o krajine

Čo vymysleli Mongoli?

Čo vymysleli Mongoli? Leto vrcholí, teploty sa šplhajú nad 30°C, a vy dostanete chuť na zmrzlinu. Nebyť Mongolov, tak túto pochúťku dnes nemáme. Tradičný mongolský spôsob života je založený na neustálom migrovaní po pasienkoch, aby ich stáda nehladovali. Dlhým presunom prispôsobili aj jedálniček. Zatiaľ čo v časoch najtuhšej zimy sa veľmi nepresúvajú, vtedy konzumujú všetky druhy mäsa tzv. mongolian barbecue. V teplejších mesiacoch konzumujú najmä mliečne výrobky. Jogurty, čerstvé mlieko, syry, smotana alebo dokonca sušený kumis; to je súčasťou bežného jedálnička nomádov. Prvá zmrzlina vznikla práve pri prvých nočných mrazíkoch, keď sa nomádi presúvali na koňoch medzi osadami. Vytrvalé cválanie na koni dokázalo smotanu, pripevnenú v mechoch na sedle, vyšľahať do veľmi jemnej podoby. A to bol práve prvý predchodca dnešnej obľúbenej pochúťky - zmrzliny.  

19

10:42

jún

2019

Pozdravy z Bajkalu s vôňou údených rýb Viac o krajine

Pozdravy z Bajkalu s vôňou údených rýb

Pozdravy z Bajkalu s vôňou údených rýb Pozdravujeme z brehov Bajkalského jazera! Naša zážitková cesta Transsibírskou magistrálou nás doviedla až sem do malej dedinky menom Listvjanka na brehu Bajkalu. Je to najznámejšie letovisko, kde sa môžete s Bajkalom stretnúť a my tu, samozrejme, nemôžeme chýbať ani teraz. Na privítanie hľadíme na Šamanovu skalu na mieste, odkiaľ mohutná rieka Angara vyteká z Bajkalu a razí si cestu na sever do Irkutsku a odtiaľ ešte ďalej, až sa napokon rozplynie v obrovskom Jeniseji. Múzeum Bajkalu nám ukázalo kopec zaujímavostí a s plnými hlavami faktov sa môžeme pobrať do nášho hotela Mayak, najlepšieho hotela na promenáde priamo v centre mestečka. Vyberieme sa na miestne trhovisko, aby sme mohli ochutnať najlepšie údené ryby celého Ruska. Na výber máte maličké rybky golomjanky, žijúce v poriadnej hĺbke Bajkalu, alebo typickú rybu zvanú Omuľ. Tá je vrcholom bajkalského gastronomického neba a rovnako dobre chutí údená ako aj čerstvo pečená. Nájdete si svoju bábušku, prehodíte pár slov a napokon si odnášate skvelú rybu. Keď ju dojete, je tak dobrá, že budete mať chuť na ďalšiu. Viete, že už vládať nebudete, no sľúbite si, že sa tu zastavíte znovu na večeru. Nakupujeme cédrové oriešky, bylinkové, bajkalské čaje so sibírskymi bylinkami, aj zopár suvenírov. Po sieste a krátkom oddychu sa vyberieme loviť zážitky priamo na Bajkal. Vybavíme si u kapitána na brehu loďku a vezme nás na plavbu po jazere až k skrytej zátoke, kam sa dá dostať iba po jazere. Zakotvíme tu, pobeháme si po brehu, odfotíme krásne zákutia bajkalskej prírody a sme nazad. Máme šťastie na krásny, dokonca aj slnečný deň a len večer cítiť jemný vietor fúkajúci z hladiny. Už len prechádzka ospalou dedinkou plnou drevených domčekov, ryba na večeru a západ slnka. Veľa domov je na predaj a tak ak hľadáte vlastnú, ruskú daču, príďte sem a uvidíte, že si už nejakú vyberiete. Po štyroch nociach vo vlaku bude posteľ príjemným spestrením.  

16

14:09

jún

2019

83 hodín vo vlaku? Málo či veľa? Málo! Viac o krajine

83 hodín vo vlaku? Málo či veľa? Málo!

83 hodín vo vlaku? Málo či veľa? Málo! 83 hodín vo vlaku. Stop. 5193 kilometrov. Stop. Z Moskvy do Irkutsku. Stop. Sme pri Bajkale. Stop. Takto nejako by mohol vyzerať telegram, ktorý by sme pred rokmi posielali z Bajkalu, že sme šťastne dorazili po epickej ceste ruskou Transsibírskou magistrálou. Tentokrát nejdeme až na jej koniec, nepokračujeme do Vladivostoku (ten je z Moskvy vzdialený fantastických 9288 kilometrov!), ale zastavili sme sa „len“ v Irkutsku, po piatich tisíckach kilometrov. Viete si predstaviť stráviť 83 hodín vo vlaku? Mnohí možno pokývajú hlavou, že sa to predstaviť nedá, ale verte, že skutočnosť je o mnoho geniálnejšia, než predstavy. Do vlaku sme nasadli ešte v Moskve a za ten čas sa za oknami nášho uháňajúceho vlaku stalo toľko zaujímavých vecí, že človek nevie, kde začať. Za posledné dni sme preťali obrovskú „matičku“ Volgu v Jaroslavli, rieku Kamu pred Permom, pozerali sa na Irtyš pred mestom Omsk, sledovali mohutný Ob pred Novosibirskom a tiež Jenisej priamo v Krasnojarsku. Náš vlak sa zastavil 73 krát a viac krát sme počas zastávok mohli vystúpiť, a tak sme si pozreli palácovú stanicu v Jekaterinburgu, pohľadali sme Leninovu sochu v Omsku a užili si aj krásnu železničnú stanicu v Novosibirsku so sochami, plaketami a zaujímavými miestnosťami. V Krasnojarsku sme si vychutnali námestie s fontánami a stĺpom ozdobeným levom s kosákom a lopatou, a tiež sme nevynechali mozaiku s Leninom a jeho partiou revolucionárov. Pár zastávok sme pridali aj v menších, anonymných mestečkách, kde sme raz kúpili nanuky, inokedy vychladené nápoje a sem tam niečo malé pod zub. Napadlo by vás, že toľko zaujímavostí stihnete len pri „obyčajnej“ ceste vlakom? Za oknami sa nám menila krajina. Spoznali sme sibírske nekonečno, videli milión briez, ale aj pahorky Uralu posiate lesmi či juhosibírske pohorie Sajany s lúkami a borovicami. Sibírska tajga posiata jazierkami, močiarmi, riečkami a rozpadávajúcimi sa drevenými dedinkami, kde domy držia už len z akejsi neznámej zotrvačnosti, patrí k najdokonalejším až gýčovym pohľadom. Vypili sme litre čaju, prekecali hodiny, pripili sme si vodkou na pokorenie hranice medzi Európou a Áziou za mestečkom Pervouraľsk a odrazu prišiel čas vystúpiť. Iba na vlastnej koži si musíte skúsiť, aká geniálna jazda je vlak Transsibírskej magistrály. Je to cesta plná zážitkov, a to máme pred sebou ešte Bajkal, Mongolsko a čínsky Peking!  

16

06:08

jún

2019

Prechádzka Moskvou a odchod smer Transsibírska magistrála! Viac o krajine

Prechádzka Moskvou a odchod smer Transsibírska magistrála!

Prechádzka Moskvou a odchod smer Transsibírska magistrála! Znovu sme sa ocitli v ruskej Moskve, aby sme sa nadýchli mesta a mohli sa vydať na epickú cestu po najslávnejšej železnici sveta. Transsibírska magistrála! Za ňou sme prišli a ona bude naším domovom najbližšie štyri noci. Ešte predtým, než definitívne nastúpime do nášho vagóna čísla 7 a do vlaku číslo 70 s konečnou v sibírskej Čite, sa pozrieme do ulíc Moskvy. Je ráno, Moskva len pomaličky ožíva, prakticky ešte spí, keď do nej zabárame prvé kroky a aby sme ju nezastihli rozospatú, sadneme si hneď na malé, ruské raňajky. Vajcia Benedikt s lososom, ovsená kaša alebo skvelé a jemné sirniky plné tvarohu. K tomu pohár čaju a je to. V Moskve pred odchodom vlaku trávime len niekoľko hodín, no aj tak ich chceme využiť čo najlepšie a uloviť tu niekoľko zážitkov. Tým prvým je moskovské metro. Patrí k najslávnejším na svete a nemôžeme ho obísť ani my. Dáme si niekoľko jázd a pomaličky spoznáme najkrajšie stanice ozdobené lustrami, sochami, zastavíme sa pri nich, povieme si ich príbehy a pohľadáme aj mozaiky na strope. Krásne miesto a pritom „len“ metro. Centrálna Moskva dnes oslavuje, pretože sme sa tu ocitli počas „Dňa Ruska“. Prípravy na Červenom námestí vrcholia, a hoci na neho nemôžeme vstúpiť, priblížime sa k nemu na dosah ruky tak, že sme ulovili všetky fotky, aké sme chceli. Kremeľské múry, nad nimi rastú cibuľkovité kupoly slávnych chrámov aj ikonická zvonica. Nad palácom veje ruská trikolóra a niekoľko policajtov pobehuje sem a tam a stráži priestor pred zvedavými turistami. Už vieme prečo má najznámejší ruský chrám meno Vasilija Blaženého a v neďalekom parku ulovíme dokonalú vyhliadku na panorámu centrálnej Moskvy. Kremeľské vežičky tu kontrastujú s mrakodrapmi. Takýto pohľad by ste tu pred desiatkami rokov čakali márne, a hoci aj Stalin ozdobil mesto prvými mrakodrapmi, tieto nové, sú skôr „americké“ než ruské, a preto ten kontrast kričí viac. Prejdeme sa po visutom moste ponad rieku Moskva a fotíme a fotíme. Neobídeme ani slávny GUM s jeho fontánami, luxusnými obchodíkmi, zákutiami a po necelej hodinke sa ešte zastavíme aj pred Chrámom Krista Spasiteľa. Je obrovský, hoci moderný, no stal sa obeťou režimu, ktorý neváhal vraždiť vlastných ľudí, nieto ešte búrať stavby. Na jeho mieste mala stáť ozrutne monumentálna socha Lenina, ktorá by presiahla sto metrov. Uff. Veci sa vrátili do normálu a Chrám tu vo svojej kráse stojí na nábreží tak ako koncom 19.storočia. Rýchly presun pred Jaroslavský vokzal, posledný nákup pred 83-hodinovou cestou a vyrážame! Za zážitkami Transsibírskej magistrály!  

23

05:18

apr

2019

Veľkonočná Neva iba pre nás Viac o krajine

Veľkonočná Neva iba pre nás

Veľkonočná Neva iba pre nás Predposledný deň zájazdu Dva medvede (Moskva, Petrohrad), každý by sa už v duchu balil, zháňal suveníry na poslednú chvíľku, prípadne už len nasával jedinečnú atmosféru tohto severského veľkomesta. Ale nás vrchol zájazdu ešte len čaká. Nočná plavba na súkromnej lodi po delte rieky Neva naprieč vysvieteným petrohradským nábrežím. Cieľ cesty? Legendárne otváracie mosty a chuť užiť si mesto aj z inej perspektívy. Turistická sezóna tu ešte poriadne nezačala, a preto sme jediná loďka na rieke. Tunajším vrcholom návštevnosti sú známe petrohradské biele noci, kedy síce zapadne slnko, ale nenastane tma. Vtedy sú na rieke desiatky až stovky lodí, pobrežie posiate domácimi, ale aj turistami. Dnes sa teda jedná jednoznačne o unikátny zážitok, lebo sme tu jediní. Samozrejme, na palube nechýba vodka či vínko. Toto je rozlúčka s mestom, ako sa patrí :) (Na fotke vysvietený krížnik Aurora)  

03

21:20

apr

2019

Hmm, aké nádherné... architekta oslepiť Viac o krajine

Hmm, aké nádherné... architekta oslepiť

Hmm, aké nádherné... architekta oslepiť Najvýznamnejšie stavby v Rusku vždy vznikali pri dôležitých historických udalostiach. Napríklad najväčší pravoslávny chrám sveta katedrála Christa spasiteľa pre 10 000 veriacich a najvyšší pravoslávny chrám sveta sv. Izáka v Petrohrade vznikli ako pripomienka Napoleonovej porážky v Rusku. Alebo petrohradský chrám Kristovho vzkriesenia je postavený na mieste atentátu spáchaného na cára Alexandra II. Slovami z nadpisu cár Ivan IV. ocenil stavbu nádherného chrámu na Červenom námestí. Dnes ho poznáme ako Chrám Vasilja Blaženého. Chrám V. Blaženého pozostáva z 8 vežičiek okolo 9. centrálnej. Symbolicky to odkazuje na porážku Kazaňského Chána a na 8-dňové dobýjanie mesta Kazaň. Stavba to bola tak nádherná a unikátna, že architekt za ňu zaplatil svojim zrakom. Dôvod? Aby náhodou nepostavil podobne krásny chrám aj niekde inde. Aj vďaka tomuto Ivan IV. (na obrázku) nadobudol prívlastok Hrozný.

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu