Fórum

59 príspevkov

19

09:25

sep

2019

Výstup na piesočné duny Gobi Viac o krajine

Výstup na piesočné duny Gobi

Vstávame skoro ráno ešte pred východom slnka. Potom čo vyjdeme z našich luxusných júrt (posteľ a elektrina sú samozrejmosťou), ktoré v Mongolsku volajú kher, sa nám naskytne neskutočný pohľad na nočnú oblohu. Takéto niečo u nás jednoducho nezažijete. Jedine že úplne opustíte civilizáciu a nájdete si miesto s minimálnym svetelným smogom. Tu uprostred druhej najväčšej púšte Ázie to nie je vôbec problém. Zapíname si naše čelovky a na parkovisku nasadáme do našich terénnych áut. Po necelých 20 minútach prichádzame k najkrajšej časti piesočných dún Gobi. Táto oblasť sa volá Khongoryn Els a jej populárny názov sú „Spievajúce piesky“. Keď tu fúka, tak piesok vydáva zvláštny zvuk. No my máme bezvetrie. Začína svitať a my sa vydávame zdolať najvyššiu dunu tejto časti. Sú dva dôvody prečo sme tu tak skoro ráno. Jednak, keď sa piesok rozpáli, je tu príšerne teplo, a my si chceme užiť toto výnimočné miesto s východom slnka. Vyzúvame sa a naše topánky nechávame dole. Je 6 hodín ráno a piesok je naozaj studený. No vždy lepšie ako mať plné topánky piesku, ktorý by sme z nich vytriasali ešte dva roky. Výstup je celkom náročný a celý čas idem vpredu, no od polky cesty končí vyšliapaná stopa a ja musím raziť novú. No nakoniec dunu zdolávame všetci a odmenou nám je nezabudnuteľný pohľad a kombinácia púšte, piesočných dún a oáz. Po návrate dole sa presúvame do časti, kde sú nižšie duny, no krásna oáza, kde nás už čakajú pripravené baktrijské ťavy, čo je pôvodný druh tu v Mongolsku. Vysadáme každý na tú svoju a vydávame sa na krátku prechádzku po dunách a cez oázu k našim už pripraveným autám. Posledné fotky a náš návrat do kempu, kde nás čakajú raňajky. Úžasné ráno, a to sa deň iba začína.

Výstup na piesočné duny Gobi

Robert Taraba

19

09:24

sep

2019

Orlí lovci a slávna Aisholpan Viac o krajine

Orlí lovci a slávna Aisholpan

Staré tradície pomaly vymierajú. O to je dôležitejšie ich zachovávať a udržiavať. Jednou z nich je aj tradičný lov orlicami, ktorý sa v dnešnej dobe zachoval v západnom Mongolsku, v oblasti Bayan-Ölgi. Tento lov je typický pre nomádsky žijúcich Kazachov, ktorí tvoria väčšinu v rámci tohto regiónu. Žijú aj v Kazachstane, Číne či Rusku, no iba tu v Mongolskom Altaji tieto tradície pretrvali až dodnes. Prastará technika lovu sa dedí z generácie na generáciu a odovzdáva ju otec synovi. Avšak po nevídaných úspechoch na festivale orlích lovcov sa 13 ročnej dievčine Aisholpan podarilo prelomiť tradíciu v tom, že túto činnosť môžu vykonávať iba muži. Aisholpan chcela pokračovať v šľapajach jej otca, ktorý našťastie nebol proti a postupne ju všetko naučil. No cesta orlieho lovca nie je vôbec jednoduchá. Aisholpan úpenlivo trénovala s otcovou orlicou, až prišiel čas získať tu svoju. Na lov sa používajú hlavne samičky orla a to z dôvodu, že sú väčšie a tým aj úspešnejšie pri love. Aisholpan sa so svojím otcom vybrala do hôr na miesto, z kadiaľ pochádzali orlice tých najslávnejších orlích lovcov. Potom, čo našli hniezdo a v ňom dvoch orlov, prišla na rad neľahká úloha. Aisholpan istená svojím otcom zlieza po skalách až k samotnému hniezdu, kde hodila vrece na jedného z orlov, a po priviazaní lana ju jej otec spolu s orlom vytiahol hore. Získaním orlice nastupuje fáza vytvárania si vzájomnej dôvery, ktorá trvá niekoľko týždňov až mesiacov. Za ten čas sa orlica musí naučiť v pokoji sedieť na ruke jej nového majiteľa, nechať sa nakŕmiť, a až potom sa môže začať so samotným výcvikom. Orlí lovec sa učí svoju orlicu privolávať, učí ju loviť na koni ťahanú atrapu a iné kúsky. Orlica zostáva s jej dočasným majiteľom na niekoľko rokov. Zvyčajne sa udáva 6-11 rokov. Na záver je po rituálnom zabití kozy či ovce a poslednom nakŕmení nechaná vlastnému osudu v horách nehostinného Altaja. Treba však povedať, že festival orlích lovcov je už len akási ukážka tejto prastarej kultúry. No zároveň príležitosť pre orlích lovcov ukázať svoje remeslo a zručnosť. Ozajstná skúška prichádza až v zime, kedy lovci chodia do nehostinných podmienok hôr loviť prostredníctvom svojich orlíc líšky, vlkov, zajace a iné zvieratá. Účelom lovu nie je len mäso, ale hlavne vzácna kožušina, ktorá tvorí súčasť tradičného oblečenia a dôležitej termoizolačnej vrstvy lovcov. Až tu sa spozná skutočný lovec. Tohtoročného festivalu orlích lovcov sme sa zúčastnili aj my z BUBO a bol to rozhodne veľký zážitok. Popri orlích lovcoch sme videli aj slávnu Aisholpan a celý zážitok sme spečatili prespaním doma v jurte  jedného z orlích lovcov. Pridáte sa k nám nabudúce?

Orlí lovci a slávna Aisholpan

Robert Taraba

27

07:58

júl

2019

Mliečna vodka Arkhi Viac o krajine

Mliečna vodka Arkhi

Mongolsko, krajina, kde na 95% pôdy nevypestujete absolútne nič. Čiže zabudnite na domáce vína, pálenky z ovocia či nebodaj brandy alebo whisky. Avšak človek je tvor kreatívny a prispôsobivý. Ako v porekadle, ak ti dá život citróny sprav si limonádu. Mongoli dostali do vienka mlieko. Veľa mlieka, či už z kôz, oviec, jakov, kráv, koní,... A kto sa opiť chce, cestu si nájde. Aj vám znie mliečna vodka ako niečo nechutné? Máte pravdu :D Mliečna vodka Arkhi je tradičný mongolský nápoj s obsahom 15-20% alkoholu. Z čoho sa vyrába? Fermentovaný kravský jogurt (hmota podobná kefíru), sa vypáli metódou u nás nazývanej lavorovica. Čím je hmota kyslejšia, tým viac % alkohol získame. Vyrába sa najmä v lete, ale pije sa po celý rok. Mongoli ho najradšej pijú ešte teplý, čerstvý, priamo po destilácii. Kde v Mongolsku sa dá kúpiť? Oficiálne nikde. Je to nápoj produkovaný v tradičných nomádskych domácnostiach. Preto je ochutnávka Arkhi unikátnym uloveným zážitkom, možný len s BUBO. +, jedna cenná rada na záver: Keď už vám niekto v mongolskej domácnosti ponúkne akýkoľvek nápoj, prijmite pohár pravou rukou. A aj keď vám to nevonia, aspoň zo slušnosti si pohár priložte k perám a tvárte sa, že pijete :)  

Mliečna vodka Arkhi

Martin Lipinský

09

14:31

júl

2019

Poď na Pohodu v Jurte Viac o krajine

Poď na Pohodu v Jurte

Chceš byť na letných festivaloch naozaj unikátny? Tak zváž Tradičný mongolský príbytok - Jurtu. Čo to je? Drevená konštrukcia pokrytá dnes už prevažne syntetickým materiálom (tradične kožušinou). Vonkajším tvarom pripomína okrúhly bochník chleba. Má vynikajúce vlastnosti: v lete v nej nie je horúco a v zime zase, naopak, nie je zima. Uprostred strechy je vždy umiestnený otvor. Slúži ako zdroj svetla a využitie nájde aj pri umiestnení komínu k piecke na varenie. Vďaka svetovým e-shopom sa dá objednať aj do našich končín za celkom príjemnú sumu 500€, aj s poštovným. Zabalená jurta dosahuje rozmery väčšieho fúrika, takže je veľmi skladná. Ak nie si fanúšik festivalov, zváž exotický altánok na záhradku ;)

Poď na Pohodu v Jurte

Martin Lipinský

09

14:28

júl

2019

Ako sa šírili informácie v Mongolskej ríši v 13. Stor. Viac o krajine

Ako sa šírili informácie v Mongolskej ríši v 13. Stor.

Obrovská ríša má v 13. storočí obrovský problém. Ako šíriť informácie naprieč krajinou, ktorá sa rozprestiera od Moravy až po Peking, keď nemáte internet ani mobily? Džingischán sa považuje za architekta predchodcu dnešnej pošty. Boli vybudované stanovištia vzdialené od seba 2 hodiny jazdy na koni. Tu bol vždy pripravený čerstvý jazdec a oddýchnutý kôň Ďalším inteligentným nástrojom na šírenie informácií boli zlaté/strieborné mince s vyrazenými udalosťami. Vďaka obchodným karavánam, na tzv. Hodvábnej ceste, sa tieto informácie tiež šírili rýchlo na vtedajšie pomery. Mongoli považovali rozvoj obchodu za prioritu. Pričinili sa o vyššiu bezpečnosť na obchodných trasách a banditov exemplárne trestali.  

Ako sa šírili informácie v Mongolskej ríši v 13. Stor.

Martin Lipinský

09

14:23

júl

2019

Ako sa podarilo Mongolom vytvoriť najväčší štát? (časť B) Viac o krajine

Ako sa podarilo Mongolom vytvoriť najväčší štát? (časť B)

Faktor - Zmysel pre kreatívnu taktiku. Predstavte si situáciu, 13.storočie., ste obyčajný sedliak, roľník alebo remeselník. Všetci poddaní sú povolaní do zbrane. A proti vám stoja šikmookí bojovníci. V živote ste nič také nevideli. Majú dvojité helmy (to ale neviete), na nich rohy. Vrchnú časť prilieb si zapália a na vás sa rúti rohatý šikmooký jazdec na koni s horiacou hlavou. Rozumom roľníka sa rozutekáte kadeľahšie. Odmietate bojovať s diablami z pekla. A aj takýmto spôsobom sa dostali Mongoli až do strednej Európy. 4. Faktor - zásobovanie. Nenáročný tradičný nomádsky spôsob života vyriešil aj zásobovací problém väčšiny armád. Živé zvieratá, ktoré si buď brali z domoviny alebo boli získané ako vojnová korisť, veľmi jednoducho a rýchlo skončili na grile. Mongoli nemajú problém ani s konzumáciou konského mäsa, takže veľmi prakticky riešili aj problém zranených zvierat z bojov. Ideálna možnosť bola, ak tieto zvieratá vedeli aj podojiť (jaky, kravy, kone...), a mali tým vyriešené aj zásobovanie čerstvými mliečnymi výrobkami.  

Ako sa podarilo Mongolom vytvoriť najväčší štát? (časť B)

Martin Lipinský

09

14:16

júl

2019

Ako sa podarilo Mongolom vytvoriť najväčší štát? (časť A) Viac o krajine

Ako sa podarilo Mongolom vytvoriť najväčší štát? (časť A)

Možno ste si už v živote lámali hlavu nad tým, ako je možné, že pastieri a nomádi vytvorili najväčší štátny útvar na svete? Ako to bolo možne si v krátkosti vysvetlíme :) 1. faktor - Džingischán. Húževnatý kmeňový líder, ktorý dokázal zjednotiť niekoľko kmeňov a vytvoriť základ svojej veľkolepej armády. Veľmi prezieravo a progresívne udelil svojim vojakom náboženskú slobodu výrokom: "Kým mi vaše modlitby prinesú víťazstvá, uctievajte si kohokoľvek. Aj tak sa všetci každý deň otáčame smerom k oblohe, ktorá nám zosiela dážď a slnko." 2. Faktor- reforma armády. Mongolskí vojaci nefungovali ako európske armády na základe lojálnych šľachticov a rytierskych armád. Mongoli mali vojsko rozdelené na jazdu, pešiakov a lukostrelcov, ktorých považovali za najlepších na svete. Kamenná stéla v historickom múzeu v Ulanbátare zaznamenáva rekord v podobe vystreleného šípu do vzdialenosti 850m. Najlepší strelci vedeli zamieriť a vystreliť aj tri šípy súčasne so smrtiacou silou a najrýchlejší zakladali šípy do lukov v intervaloch piatich sekúnd. Kam sa hrabe Robin Hood alebo Green Arrow. Jednotky boli rozdelené po 10tkach a nad nimi stál desiatnik. Ak zahynul jeden vojak z desaťmiestnej jednotky, desiatnik mal právo zabiť zvyšných 9 vojakov, ak vyhodnotil, že sa smrti ich spolubojovníka dalo zabrániť. To malo obrovský význam z pohľadu morálky. Aj absolútne cudzí ľudia priradení ku konkrétnej jednotke boli odkázaní na tímovosť a súdržnosť.  

Ako sa podarilo Mongolom vytvoriť najväčší štát? (časť A)

Martin Lipinský

09

14:10

júl

2019

Čo vymysleli Mongoli? Viac o krajine

Čo vymysleli Mongoli?

Leto vrcholí, teploty sa šplhajú nad 30°C, a vy dostanete chuť na zmrzlinu. Nebyť Mongolov, tak túto pochúťku dnes nemáme. Tradičný mongolský spôsob života je založený na neustálom migrovaní po pasienkoch, aby ich stáda nehladovali. Dlhým presunom prispôsobili aj jedálniček. Zatiaľ čo v časoch najtuhšej zimy sa veľmi nepresúvajú, vtedy konzumujú všetky druhy mäsa tzv. mongolian barbecue. V teplejších mesiacoch konzumujú najmä mliečne výrobky. Jogurty, čerstvé mlieko, syry, smotana alebo dokonca sušený kumis; to je súčasťou bežného jedálnička nomádov. Prvá zmrzlina vznikla práve pri prvých nočných mrazíkoch, keď sa nomádi presúvali na koňoch medzi osadami. Vytrvalé cválanie na koni dokázalo smotanu, pripevnenú v mechoch na sedle, vyšľahať do veľmi jemnej podoby. A to bol práve prvý predchodca dnešnej obľúbenej pochúťky - zmrzliny.  

Čo vymysleli Mongoli?

Martin Lipinský

26

14:31

jún

2019

Zážitky z mongolskej prírody Viac o krajine

Zážitky z mongolskej prírody

Po dvoch dlhých vlakových presunoch z Moskvy a Irkutska sme sa odrazu objavili v krásnej a nomádskej krajine menom Mongolsko. Na túto krajinu sa často nazerá ako na zaostalú krajinu a málokto si vie predstaviť jej krásy. Každý pozná step, jurty, kone, ale Mongolsko ukrýva v sebe omnoho viac. Na najbližšie dva dni sa naším domovom stane Národný Park Terelj, východne od Ulanbátaru. Práve tu budeme spať v jurtách a tu sa nadýchneme nomádskeho spôsobu života. Krajina za obrovským Ulanbátarom sa zmení. Pahorky parku Bogd Khan sa stratia, na chvíľku sa vystrú do prenikavo zelenej stepi, a keď uvidíte ďalšie pahorky a rieku Tuul, viete, že ste už na mieste. Pred vstupom do Terelju sa ešte zastavíme na posvätnom mieste, aby sme si pozreli tradičné, kamenné Ovoo; miesto, kam prichádzajú Mongoli s modlitbou a obetnými darmi. Tri krát v smere hodinových ručičiek túto kamennú mohylu obídu, priložia svoje tri kamienky či iný darček, a je to. Aj my kráčame okolo, no jedným okom sa kocháme krásnou panorámou zelených hôr. Asfalt sa stratí, mikrobus sa natriasa v rytme vyjazdených koľají a v diaľke sa zaleskne súbor bielych júrt. Tam budeme bývať! Naša jurta má v sebe dve postele, malú piecku s pripraveným drevom (to keby bolo náhodou niekomu chladno) a nechýba tu ani malý stolček. Nič iné vlastne ani nepotrebujete. Je to milé miesto, ktoré sa rázom premení na zážitok. Je tu dokonalé ticho, krásne prostredie a naokolo sa pasú kone, kravy či dokonca chlpaté jaky. Sedíme na vyvýšenej teraske pred veľkou jurtou, popíja sa mongolské pivo Altan Gobi, a len hľadíme do diaľky. Po vlaku je to skutočný kúsok raja a už teraz vidím, že sa odtiaľto bude ťažko odchádzať. Nie sme tu len kvôli jurtám, ale poriadne prečešeme celý národný park, a tak nasadneme na mongolské kone a užijeme si aj takýto zážitok. Pripravíme si závod v mongolskej lukostreľbe, pozrieme Korytnačiu skalu a vylezieme až ku krásnemu kláštoru Aryalpa s neopísateľným výhľadom na krásu národného parku. Nechýba ani návšteva nomádskej rodiny, a tak sa usadíme v ich jurte a pohostia nás airagom (kumys, teda fermentované kobylie mlieko), syrmi, maslom a inými tradičnými drobnosťami, ktoré si sami vyrábajú. Táto rodina tiež kočuje po krajine a za rok zmení 4x svoje miesto, kvôli pastvinám pre ich kone, ktorých majú takmer 200. Aj o takýchto stretnutiach je Mongolsko.  

Zážitky z mongolskej prírody

Tomáš Kubuš

05

03:46

nov

2018

Mongolskou divočinou II Viac o krajine

Mongolskou divočinou II

Zobúdzame sa a vonku nás prekvapuje čerstvo napadaný sneh. Dnes nás čaká viac-menej presúvací deň, tak nám to vlastne vôbec nevadí, aspoň bude sranda. Po výdatných raňajkách teda nasadáme do UAZíkov a vyrážame smer mongolský Altaj. Míňame kruhové hrobky so sochami dávnych náčelníkov až dorazíme ku jednej, ktorá je nad pomery veľká. Podľa tradície sa totiž veľké hrobky nestavali – bolo by v nich totiž priveľa voľného miesta a ľahko by sa mohlo stať, že by sa toto miesto zaplnilo ďalšími členmi rodiny. Táto však veľká je. Patrí miestnemu náčelníkovi, ktorý zomrel v roku 1906. Stojí nad ňou drevená stavba podobná jurte a na náhrobnom kameni sa píše, že drevo bolo impregnované vývarom z 10 tisíc konských kostí a práve vďaka tomu tu stojí drevená stavba dodnes. A keďže kone sú pre mongolských Kazachov to najcennejšie, viete si asi predstaviť aký bohatý bol tento náčelník.Cesta sa kľukatí prírodou s nádhernými scenériami, ktoré nám pripomínajú výjavy z iných planét. Je čas obeda a naša sprievodkyňa Erkesh dáva povel vodičom, aby zastavili pri chalúpke na úpätí malého kopca. Zaklope na dvere a dohaduje sa s domácou pani, že by sme si u nich mohli uvariť obed. Tá nám okamžite uvoľňuje izbu, kde si nanosíme stoly, stoličky a všetko potrebné vybavenie. Kuchárka Pako sa pustí do práce a my sa Erkesh pýtame, ako dlho sa s domácou pani pozná. Tá len pokrčí ramenami, že ju vidí prvý krát. Nemáme slov. Toto je kazašská pohostinnosť, o akej sa nám môže doma len snívať. Viete si predstaviť, že by u vás doma niekto úplne cudzí zaklopal na dvere, či si nemôže pre svojich 12 hostí navariť obed a oddýchnuť si chvíľu vo vašej obývačke?Ešte niekoľko desiatok kilometrov a pred nami sa pomaličky začínajú objavovať zasnežené vrcholce mongolského Altaja. Prichádzame do Národného parku Altaj Tavan Bogd. Jeho rozloha je 6362 kilometrov štvorcových a nachádza sa v ňom pätica najvyšších mongolských končiarov Tavan Bogd, čo v preklade znamená „päť svätých“, z ktorých najvyšší Khüiten (čítaj Chuj ten) meria až 4374 metrov. V tejto oblasti žije už od nepamäti nomádska menšina Tuváncov, ktorí sa tu počas celého roka túlajú so svojimi jakmi, kozami a ťavami. Potrebujeme ubytovať a tak Erkesh dohaduje jurtu. Rodina, ktorá v nej býva sa okamžite presťahuje susedom, aby sme sa mali kde zložiť. Na večeru a pohárik pálenky ostáva len starý pán a neskôr sa aj on poberie susedom. Rozložíme si samonafukovacie karimatky a zakutreme sa do spacákov. Dnes sa potrebujeme poriadne vyspať, zajtra nás čaká celodenný výlet pod ľadovcami zdobené končiare altajských hôr.Prvý vstáva Ivan so synom. Venujú sa horolezectvu a majú už za sebou niekoľko zaujímavých výstupov. Odchádzajú teda oveľa skôr ako ostatní, ich cieľom je základný tábor pod Malchin Peak, kde prespávajú horolezci a turisti pred náročným výstupom na tento viac ako 4-tisíc metrový vrchol. Po netradičnej rannej hygiene, kedy sme za najlepšieho priateľa človeka vyhlásili vlhčené servítky sa teplo vystrojíme a do ruksakov hodíme obedové balíčky, ktoré nám Pako skoro ráno pripravovala. Čaká nás takmer dvadsať kilometrová túra. Začíname prudším stúpaním, avšak približne po hodine a pol sa dostávame na planinu, krížom cez ktorú musíme prejsť. Túra sa mení na celkom príjemnú prechádzku, slnko nás pomaly zohrieva a náš cieľ – výhľad na „päť svätých“ vyzerá byť na dosah. Putujeme teda opustenou krajinou nekonečné kilometre a cestou stretávame nomádov so svojimi stádami kôz a jakov. Počasie nám praje a naše úsilie je odmeňované nádhernými výhľadmi. Pred nami sa týčia najvyššie vrcholce mongolského Altaja a my si ticho a s pokorou užívame tieto jedinečné chvíle. Pomaličky sa vraciame naspäť do našej jurty a cestou ešte navštevujeme „supermarket“, teda jurtu, v ktorej predávajú všetky dôležité veci. Nás zaujíma pivo a vykupujeme opäť všetky zásoby. Domáca pani nás ešte hostí čajom a kurdom, čo je sušený jačí syr, a domácimi koláčikmi. Po návrate z výletu usudzujeme, že ešte stále nemáme dosť a tak šliapeme ešte ku plesu, ktoré sme videli na opačnej strane doliny, keď sme schádzali ku táboru. Vybehneme teda na kopec a ideme obísť jazero dookola. Preskakujeme niekoľko malých potôčikov, no posledný je príliš rozvodnený. Obchádzame jazero teda opäť a už sa totálne vyšťavení vraciame ku našej jurte. Ukladáme sa do spacákov a o chvíľu všetci spíme ako drevo.Pred definitívnym návratom do civilizácie navštevujeme ešte rodinu orlieho lovca. Pri hľadaní najlepšieho miesta na fotenie sa pokúšame prebrodiť riečku, no tentokrát je to aj pre náš nezničiteľný UAZík príliš. Kolesá zapadli a divoká rieka začína auto podmývať. To sa nebezpečne nakláňa a posádka z neho vyskakuje skôr, ako by sa mohlo prevrátiť. Pomocou ostatných UAZíkov sa pokúšame vtiahnuť ho von, ale neúspešne. Nakoniec nám pomáha miestny hospodár so svojím ZILom a poriadnym lanom. UAZík však neštartuje, keďže celý motor bol zaliaty vodou. Natlačíme sa teda do ostatných dvoch áut a po hodine jazdy konečne prichádzame do mestečka Ulgii. Ubytúvame sa v hoteli, užívame teplú sprchu, splachovací záchod a pohodlné postele. Zážitky z tejto neskutočnej a človekom ešte len málo dotknutej krajiny si však budeme pamätať navždy. 

M

Maťo H. z BUBO

02

17:31

okt

2018

Mongolskou divočinou I Viac o krajine

Mongolskou divočinou I

Z Ulanbátaru sa presúvame lietadlom, tentokrát na západ krajiny do mestečka Ulgii. Býva tu prevažne kazašská menšina a my sa chystáme navštíviť festival orlích lovcov, ktorí udržujú staré kazašské lovecké tradície. Po tradičnom mongolsko-kazašskom obede, kedy sme ochutnali buuz – varené šatôčky plnené mäsom (niečo ako ruské pelmeni), vyrážame s našimi obľúbenými UAZíkmi a tešíme sa na dobrodružstvá, ktoré na nás v tejto, zatiaľ ešte turistami len málo objavenej krajine, čakajú. Prvé poobedie sa viac menej len presúvame, naším cieľom je jazero Dayan v nadmorskej výške 2232 metrov nad morom. Cestou stretávame prvých nomádov, ktorý sa so svojimi ťavami a dobytkom sťahujú z nehostinných hôr bližšie ku civilizácii, aby prežili krutú zimu, ktorá pomaličky klope na dvere. Každý Kazach tu má totižto tri obydlia. Jedno, v ktorom býva v zime, väčšinou v meste alebo osade, čo býva klasický dom, druhé v prírode, kde sú pastviny pre dobytok na jar a jeseň, čo býva malý drevený domček, a tretie mobilné, pozostávajúce z júrt, s ktorým kočuje po úpätiach hôr za pastvinami v priebehu leta. My navštevujeme rodinu, ktorá obýva svoje jarno-jesenné sídlo. Naši vodiči s miestnou sprievodkyňou Erkesh zaklopú podvečer na dvere jedného z takýchto domčekov a požiadajú rodinu o možnosť u nich prespať. Okamžite nám uvoľnia dve izby, v ktorých si môžeme rozložiť karimatky a spacáky, zakúria v piecke a samy sa presunú do „detskej“ izby, kde dnes prespia. Takáto neskutočná pohostinnosť vychádza z tradícií, pretože v takto rozľahlej a tvrdej krajine je to otázka prežitia. Ktokoľvek zaklope na dvere nomádov, je oňho postarané bez nároku na akúkoľvek odmenu. Každému sa totiž môže prihodiť to, že bude potrebovať prichýliť. My najprv nechceme ani veriť, že niečo takéto na našej planéte ešte existuje. Po výbornej večeri, ktorú pre nás pripravila naša kuchárka Pako, ktorú si vezieme so sebou si rozložíme celkom pohodlné samo-nafukovacie karimatky, zakutreme sa do spacáku z ťavej vlny a ideme spať. Na druhý deň sa pobalíme, poďakujeme rodine za pohostinnosť a pokračujeme v ceste. Po ceste sa zastavujeme pri viac ako tritisíc rokov starých sochách – balbaloch. Názov „balbal“ znamená v turkických jazykoch „predok“ alebo „krstný otec“ ale tiež môže pochádzať z mongolského „barimal“, čo znamená „ručne vyrobená socha“. Pozostáva z jedného kameňa, v ktorom je vytesaná postava významného náčelníka alebo bojovníka, ktorý je za ňou pod mohylou z kamenia pochovaný. Napriek zubu času na mnohých zo sôch jasne poznávame tvár s fúzikmi či ruky s miskou mlieka a šabľou. Pred sochami je niekoľko desiatok metrová línia menších kameňov, ktoré predstavujú bojovníkov, ktorý takto významnú osobu chránia na druhom svete. Presúvame sa ďalej a konečne vchádzame do Národného praku Altai Tavan Bogd, ktorý sa rozprestiera na ploche 6362 kilometrov štvorcových a zahŕňa najvyššie hory v Mongolsku – Altai a Tavan Bogd - ale tiež množstvo jazier, z ktorých najväčšie sú Khoton, Khurgan a tiež Dayan neďaleko ktorého sme včera nocovali. V parku sa nachádzajú aj petroglyfické komplexy s tisíckami obrázkov a spomínané turkické sochy alebo jaskynné maľby, ktorých je tu viac ako desať tisíc. Tieto sú zapísané do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Pristavujeme sa pri vojenskej základni, kde sa musíme ako návštevníci parku zaregistrovať a prechádzame na druhú stranu rieky ku malým domčekom. Tu by sme chceli dnes prenocovať, tak Erkesh ide zistiť, aká je situácia. My zatiaľ vykúpime všetko pivo v malom obchodíku v jednom z domčekov. Čo sa týka ubytovania, máme dve možnosti. Buď jednoduchý domček s betónovou podlahou bez kúrenia, alebo jurtu, kde je podlaha hlinená ale v strede stojí piecka, v ktorej sa dá jediným dostupným palivom – jačím trusom kúriť. Vyberáme si jurtu, ponosíme dnu veci a Pako medzitým pripraví obed. Opäť výborné jedlo, ani sa nám veriť nechce, že sa také dá vykúzliť v takýchto jednoduchých a náročných podmienkach. Po obede opäť sadáme do UAZíkov a presúvame sa približne dvadsať minút smerom ku jazeru Khoton. Brodíme niekoľko malých riek a zastavujeme pod kopcom neďaleko jazera. Vyberieme sa hore a už o niekoľko metrov zbadáme prvé petroglyfy. Je na nich zobrazená miestna fauna, prevažne jelene, ale aj ľudia na koňoch s lukmi a kópiami. Petroglyfy sú mimoriadne zachované a my lúštime príbehy staré tisíce rokov a predstavujeme si, ako tu ľudia v tom období žili. Keď sa však poobzeráme okolo a pred nami sa rozlieha nekonečná a nehostinná ale na druhej strane pestrá a príťažlivá krajina s minimom obyvateľov nadobúdame pocit, že sa odvtedy až tak veľa nezmenilo. Prechádzame sa po kopcoch, objavujeme nové a nové obrázky vytesané do kameňov a pomaličky prichádzame k jazeru. Naši šoféri vyťahujú udice a pokúšame sa uloviť niečo na večeru. Tentokrát by sme ostali asi hladní. UAZíkmi sa priblížime smerom ku nášmu dnešnému obydliu a časť cesty prechádzame peši a užívame si pokoj a ticho, ktoré tu vypĺňajú celý priestor. Bez slov a plní dojmov sa vraciame do jurty, pripravíme si karimatky a spacáky a spokojní zaspávame.  

Mongolskou divočinou I

Martin Hrnko, BUBO

16

03:13

sep

2018

Druhá najväčšia púšť Ázie Viac o krajine

Druhá najväčšia púšť Ázie

Ráno sa lúčime s Kempinski a ulanbátarskými zápchami sa pomaličky preštrikujeme na letisko. Odlietame do Dalanzadgadu, čo je hlavným mestom Gobijského regiónu. Let trvá približne hodinu a pol a už z lietadla je vidieť, že sa máme na čo tešiť. Vystupujeme na maličkom letisku, nastupujeme do UAZikov a odvezieme sa pár minút do najbližšieho jurtového tábora. Jurta je tradičné obydlie kruhového tvaru, v ktorom bývajú nomádi v Mongolsku, ale aj v okolitých krajinách. Názov pochádza z turkických jazykov, tu v Mongolsku sa im hovorí „ger“. V kempe sa naraňajkujeme a čakajú nás prvé hodiny jazdy po cestách-necestách.Našim cieľom je strmý kaňon Yolin An, súčasť pohoria Gurvan Saikhan (z mongolského jazyka „Tri krásy“). Názov sa dá voľne preložiť ako Údolie supov, keďže ich tu veľa hniezdi. Ako prvé navštevujeme maličké múzeum venované miestnej faune. Dozvedáme sa, že okrem kôz a oviec sa sem-tam zatúlajú aj vlci, medvede alebo rysy. Pokračujeme ďalej do údolia na nenáročnú túru údolím. Na jeho konci sú ľadovce, ale my sa tam tentokrát nedostaneme. Na Gobi pred pár dňami pršalo, a potoky a rieky sú poriadne divoké. Púšť je však úplne zelená, všetko čo tu rastie ožilo. Vraciame sa teda späť do UAZikov a čaká nás poriadna štreka ku jednej z dún – Khongoryn Els. Gobi, druhá najväčšia púšť Ázie, je prevažne kamenistá a za dunami treba „kúsok“ cestovať. Poriadne vytrasení už za tmy prichádzame do jurtového tábora, kde budeme dnes nocovať. Jurty, alebo gery sú tu naozaj luxusne zariadené. V každej sú postele s dekou, stolík a malá piecka, skrátka všetko čo potrebujeme. O 11 vypínajú elektriku a my môžeme pozorovať jednu z najkrajších hviezdnych oblôh, aké sme v živote videli.Hneď ráno vyrážame k dune. Khongoryn Els, čo v preklade znamená „Spievajúce piesky“, zaberá plochu približne 965 kilometrov štvorcových, tiahne sa do dĺžky viac ako 100km, a jej šírka je 6 až 12 kilometrov. Priemerná výška je 80 metrov, ale niektoré z výbežkov sa dvíhajú až do výšky 300 metrov. Vyberáme si jeden z takýchto výbežkov a šplháme sa na vrchol. Najrýchlejší z nás vybehli hore za pol hodinku, ostatným cesta trvala približne hodinu. Z vrchu máme neskutočné výhľady na okolitú púšť, ktorá vôbec nie je fádna, nekonečne zvlnené plochy sú korunované výbežkami hôr, čo dodáva krajine jedinečný punc. Do tábora sa vraciame na baktrijských ťavách, čo je pôvodný druh tu v Mongolsku. Cesta na nich vôbec nie je pohodlná a my obdivujeme nomádov, ktorí na ťavách prechádzali nekonečné vzdialenosti celé roky. Naobedujeme sa a vyrážame na ďalšiu hrboľatú cestu, tentokrát ku Horiacim útesom. Názov tomuto miestu dali nemeckí paleontológovia, pretože reliéf útesov z červenej hliny, vytvorený eróziou, im pripomínal pri západe slnka plamene. Práve v tejto oblasti boli objavené jedny z prvých dinosaurích vajec ale aj kostrové pozostatky dinosaurov, napríklad velociraptorov, ktoré poznáte z filmu Jurský park. Prechádzame sa po útesoch, fotíme a užívame si nádherné scenérie. Ešte hodinku v UAZikoch do kempu oddýchnuť si a zajtra sa vraciame do Ulanbátaru. 

M

Maťo H. z BUBO

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva