Fórum

56 príspevkov

09

14:31

júl

2019

Poď na Pohodu v Jurte Viac o krajine

Poď na Pohodu v Jurte

Chceš byť na letných festivaloch naozaj unikátny? Tak zváž Tradičný mongolský príbytok - Jurtu. Čo to je? Drevená konštrukcia pokrytá dnes už prevažne syntetickým materiálom (tradične kožušinou). Vonkajším tvarom pripomína okrúhly bochník chleba. Má vynikajúce vlastnosti: v lete v nej nie je horúco a v zime zase, naopak, nie je zima. Uprostred strechy je vždy umiestnený otvor. Slúži ako zdroj svetla a využitie nájde aj pri umiestnení komínu k piecke na varenie. Vďaka svetovým e-shopom sa dá objednať aj do našich končín za celkom príjemnú sumu 500€, aj s poštovným. Zabalená jurta dosahuje rozmery väčšieho fúrika, takže je veľmi skladná. Ak nie si fanúšik festivalov, zváž exotický altánok na záhradku ;)

M

Martin Lipinský z BUBO

09

14:28

júl

2019

Ako sa šírili informácie v Mongolskej ríši v 13. Stor. Viac o krajine

Ako sa šírili informácie v Mongolskej ríši v 13. Stor.

Obrovská ríša má v 13. storočí obrovský problém. Ako šíriť informácie naprieč krajinou, ktorá sa rozprestiera od Moravy až po Peking, keď nemáte internet ani mobily? Džingischán sa považuje za architekta predchodcu dnešnej pošty. Boli vybudované stanovištia vzdialené od seba 2 hodiny jazdy na koni. Tu bol vždy pripravený čerstvý jazdec a oddýchnutý kôň Ďalším inteligentným nástrojom na šírenie informácií boli zlaté/strieborné mince s vyrazenými udalosťami. Vďaka obchodným karavánam, na tzv. Hodvábnej ceste, sa tieto informácie tiež šírili rýchlo na vtedajšie pomery. Mongoli považovali rozvoj obchodu za prioritu. Pričinili sa o vyššiu bezpečnosť na obchodných trasách a banditov exemplárne trestali.  

M

Martin Lipinský z BUBO

09

14:23

júl

2019

Ako sa podarilo Mongolom vytvoriť najväčší štát? (časť B) Viac o krajine

Ako sa podarilo Mongolom vytvoriť najväčší štát? (časť B)

Faktor - Zmysel pre kreatívnu taktiku. Predstavte si situáciu, 13.storočie., ste obyčajný sedliak, roľník alebo remeselník. Všetci poddaní sú povolaní do zbrane. A proti vám stoja šikmookí bojovníci. V živote ste nič také nevideli. Majú dvojité helmy (to ale neviete), na nich rohy. Vrchnú časť prilieb si zapália a na vás sa rúti rohatý šikmooký jazdec na koni s horiacou hlavou. Rozumom roľníka sa rozutekáte kadeľahšie. Odmietate bojovať s diablami z pekla. A aj takýmto spôsobom sa dostali Mongoli až do strednej Európy. 4. Faktor - zásobovanie. Nenáročný tradičný nomádsky spôsob života vyriešil aj zásobovací problém väčšiny armád. Živé zvieratá, ktoré si buď brali z domoviny alebo boli získané ako vojnová korisť, veľmi jednoducho a rýchlo skončili na grile. Mongoli nemajú problém ani s konzumáciou konského mäsa, takže veľmi prakticky riešili aj problém zranených zvierat z bojov. Ideálna možnosť bola, ak tieto zvieratá vedeli aj podojiť (jaky, kravy, kone...), a mali tým vyriešené aj zásobovanie čerstvými mliečnymi výrobkami.  

M

Martin Lipinský z BUBO

09

14:16

júl

2019

Ako sa podarilo Mongolom vytvoriť najväčší štát? (časť A) Viac o krajine

Ako sa podarilo Mongolom vytvoriť najväčší štát? (časť A)

Možno ste si už v živote lámali hlavu nad tým, ako je možné, že pastieri a nomádi vytvorili najväčší štátny útvar na svete? Ako to bolo možne si v krátkosti vysvetlíme :) 1. faktor - Džingischán. Húževnatý kmeňový líder, ktorý dokázal zjednotiť niekoľko kmeňov a vytvoriť základ svojej veľkolepej armády. Veľmi prezieravo a progresívne udelil svojim vojakom náboženskú slobodu výrokom: "Kým mi vaše modlitby prinesú víťazstvá, uctievajte si kohokoľvek. Aj tak sa všetci každý deň otáčame smerom k oblohe, ktorá nám zosiela dážď a slnko." 2. Faktor- reforma armády. Mongolskí vojaci nefungovali ako európske armády na základe lojálnych šľachticov a rytierskych armád. Mongoli mali vojsko rozdelené na jazdu, pešiakov a lukostrelcov, ktorých považovali za najlepších na svete. Kamenná stéla v historickom múzeu v Ulanbátare zaznamenáva rekord v podobe vystreleného šípu do vzdialenosti 850m. Najlepší strelci vedeli zamieriť a vystreliť aj tri šípy súčasne so smrtiacou silou a najrýchlejší zakladali šípy do lukov v intervaloch piatich sekúnd. Kam sa hrabe Robin Hood alebo Green Arrow. Jednotky boli rozdelené po 10tkach a nad nimi stál desiatnik. Ak zahynul jeden vojak z desaťmiestnej jednotky, desiatnik mal právo zabiť zvyšných 9 vojakov, ak vyhodnotil, že sa smrti ich spolubojovníka dalo zabrániť. To malo obrovský význam z pohľadu morálky. Aj absolútne cudzí ľudia priradení ku konkrétnej jednotke boli odkázaní na tímovosť a súdržnosť.  

M

Martin Lipinský z BUBO

09

14:10

júl

2019

Čo vymysleli Mongoli? Viac o krajine

Čo vymysleli Mongoli?

Leto vrcholí, teploty sa šplhajú nad 30°C, a vy dostanete chuť na zmrzlinu. Nebyť Mongolov, tak túto pochúťku dnes nemáme. Tradičný mongolský spôsob života je založený na neustálom migrovaní po pasienkoch, aby ich stáda nehladovali. Dlhým presunom prispôsobili aj jedálniček. Zatiaľ čo v časoch najtuhšej zimy sa veľmi nepresúvajú, vtedy konzumujú všetky druhy mäsa tzv. mongolian barbecue. V teplejších mesiacoch konzumujú najmä mliečne výrobky. Jogurty, čerstvé mlieko, syry, smotana alebo dokonca sušený kumis; to je súčasťou bežného jedálnička nomádov. Prvá zmrzlina vznikla práve pri prvých nočných mrazíkoch, keď sa nomádi presúvali na koňoch medzi osadami. Vytrvalé cválanie na koni dokázalo smotanu, pripevnenú v mechoch na sedle, vyšľahať do veľmi jemnej podoby. A to bol práve prvý predchodca dnešnej obľúbenej pochúťky - zmrzliny.  

M

Martin Lipinský z BUBO

26

14:31

jún

2019

Zážitky z mongolskej prírody Viac o krajine

Zážitky z mongolskej prírody

Po dvoch dlhých vlakových presunoch z Moskvy a Irkutska sme sa odrazu objavili v krásnej a nomádskej krajine menom Mongolsko. Na túto krajinu sa často nazerá ako na zaostalú krajinu a málokto si vie predstaviť jej krásy. Každý pozná step, jurty, kone, ale Mongolsko ukrýva v sebe omnoho viac. Na najbližšie dva dni sa naším domovom stane Národný Park Terelj, východne od Ulanbátaru. Práve tu budeme spať v jurtách a tu sa nadýchneme nomádskeho spôsobu života. Krajina za obrovským Ulanbátarom sa zmení. Pahorky parku Bogd Khan sa stratia, na chvíľku sa vystrú do prenikavo zelenej stepi, a keď uvidíte ďalšie pahorky a rieku Tuul, viete, že ste už na mieste. Pred vstupom do Terelju sa ešte zastavíme na posvätnom mieste, aby sme si pozreli tradičné, kamenné Ovoo; miesto, kam prichádzajú Mongoli s modlitbou a obetnými darmi. Tri krát v smere hodinových ručičiek túto kamennú mohylu obídu, priložia svoje tri kamienky či iný darček, a je to. Aj my kráčame okolo, no jedným okom sa kocháme krásnou panorámou zelených hôr. Asfalt sa stratí, mikrobus sa natriasa v rytme vyjazdených koľají a v diaľke sa zaleskne súbor bielych júrt. Tam budeme bývať! Naša jurta má v sebe dve postele, malú piecku s pripraveným drevom (to keby bolo náhodou niekomu chladno) a nechýba tu ani malý stolček. Nič iné vlastne ani nepotrebujete. Je to milé miesto, ktoré sa rázom premení na zážitok. Je tu dokonalé ticho, krásne prostredie a naokolo sa pasú kone, kravy či dokonca chlpaté jaky. Sedíme na vyvýšenej teraske pred veľkou jurtou, popíja sa mongolské pivo Altan Gobi, a len hľadíme do diaľky. Po vlaku je to skutočný kúsok raja a už teraz vidím, že sa odtiaľto bude ťažko odchádzať. Nie sme tu len kvôli jurtám, ale poriadne prečešeme celý národný park, a tak nasadneme na mongolské kone a užijeme si aj takýto zážitok. Pripravíme si závod v mongolskej lukostreľbe, pozrieme Korytnačiu skalu a vylezieme až ku krásnemu kláštoru Aryalpa s neopísateľným výhľadom na krásu národného parku. Nechýba ani návšteva nomádskej rodiny, a tak sa usadíme v ich jurte a pohostia nás airagom (kumys, teda fermentované kobylie mlieko), syrmi, maslom a inými tradičnými drobnosťami, ktoré si sami vyrábajú. Táto rodina tiež kočuje po krajine a za rok zmení 4x svoje miesto, kvôli pastvinám pre ich kone, ktorých majú takmer 200. Aj o takýchto stretnutiach je Mongolsko.  

Zážitky z mongolskej prírody

Tomáš Kubuš

05

03:46

nov

2018

Mongolskou divočinou II Viac o krajine

Mongolskou divočinou II

Zobúdzame sa a vonku nás prekvapuje čerstvo napadaný sneh. Dnes nás čaká viac-menej presúvací deň, tak nám to vlastne vôbec nevadí, aspoň bude sranda. Po výdatných raňajkách teda nasadáme do UAZíkov a vyrážame smer mongolský Altaj. Míňame kruhové hrobky so sochami dávnych náčelníkov až dorazíme ku jednej, ktorá je nad pomery veľká. Podľa tradície sa totiž veľké hrobky nestavali – bolo by v nich totiž priveľa voľného miesta a ľahko by sa mohlo stať, že by sa toto miesto zaplnilo ďalšími členmi rodiny. Táto však veľká je. Patrí miestnemu náčelníkovi, ktorý zomrel v roku 1906. Stojí nad ňou drevená stavba podobná jurte a na náhrobnom kameni sa píše, že drevo bolo impregnované vývarom z 10 tisíc konských kostí a práve vďaka tomu tu stojí drevená stavba dodnes. A keďže kone sú pre mongolských Kazachov to najcennejšie, viete si asi predstaviť aký bohatý bol tento náčelník.Cesta sa kľukatí prírodou s nádhernými scenériami, ktoré nám pripomínajú výjavy z iných planét. Je čas obeda a naša sprievodkyňa Erkesh dáva povel vodičom, aby zastavili pri chalúpke na úpätí malého kopca. Zaklope na dvere a dohaduje sa s domácou pani, že by sme si u nich mohli uvariť obed. Tá nám okamžite uvoľňuje izbu, kde si nanosíme stoly, stoličky a všetko potrebné vybavenie. Kuchárka Pako sa pustí do práce a my sa Erkesh pýtame, ako dlho sa s domácou pani pozná. Tá len pokrčí ramenami, že ju vidí prvý krát. Nemáme slov. Toto je kazašská pohostinnosť, o akej sa nám môže doma len snívať. Viete si predstaviť, že by u vás doma niekto úplne cudzí zaklopal na dvere, či si nemôže pre svojich 12 hostí navariť obed a oddýchnuť si chvíľu vo vašej obývačke?Ešte niekoľko desiatok kilometrov a pred nami sa pomaličky začínajú objavovať zasnežené vrcholce mongolského Altaja. Prichádzame do Národného parku Altaj Tavan Bogd. Jeho rozloha je 6362 kilometrov štvorcových a nachádza sa v ňom pätica najvyšších mongolských končiarov Tavan Bogd, čo v preklade znamená „päť svätých“, z ktorých najvyšší Khüiten (čítaj Chuj ten) meria až 4374 metrov. V tejto oblasti žije už od nepamäti nomádska menšina Tuváncov, ktorí sa tu počas celého roka túlajú so svojimi jakmi, kozami a ťavami. Potrebujeme ubytovať a tak Erkesh dohaduje jurtu. Rodina, ktorá v nej býva sa okamžite presťahuje susedom, aby sme sa mali kde zložiť. Na večeru a pohárik pálenky ostáva len starý pán a neskôr sa aj on poberie susedom. Rozložíme si samonafukovacie karimatky a zakutreme sa do spacákov. Dnes sa potrebujeme poriadne vyspať, zajtra nás čaká celodenný výlet pod ľadovcami zdobené končiare altajských hôr.Prvý vstáva Ivan so synom. Venujú sa horolezectvu a majú už za sebou niekoľko zaujímavých výstupov. Odchádzajú teda oveľa skôr ako ostatní, ich cieľom je základný tábor pod Malchin Peak, kde prespávajú horolezci a turisti pred náročným výstupom na tento viac ako 4-tisíc metrový vrchol. Po netradičnej rannej hygiene, kedy sme za najlepšieho priateľa človeka vyhlásili vlhčené servítky sa teplo vystrojíme a do ruksakov hodíme obedové balíčky, ktoré nám Pako skoro ráno pripravovala. Čaká nás takmer dvadsať kilometrová túra. Začíname prudším stúpaním, avšak približne po hodine a pol sa dostávame na planinu, krížom cez ktorú musíme prejsť. Túra sa mení na celkom príjemnú prechádzku, slnko nás pomaly zohrieva a náš cieľ – výhľad na „päť svätých“ vyzerá byť na dosah. Putujeme teda opustenou krajinou nekonečné kilometre a cestou stretávame nomádov so svojimi stádami kôz a jakov. Počasie nám praje a naše úsilie je odmeňované nádhernými výhľadmi. Pred nami sa týčia najvyššie vrcholce mongolského Altaja a my si ticho a s pokorou užívame tieto jedinečné chvíle. Pomaličky sa vraciame naspäť do našej jurty a cestou ešte navštevujeme „supermarket“, teda jurtu, v ktorej predávajú všetky dôležité veci. Nás zaujíma pivo a vykupujeme opäť všetky zásoby. Domáca pani nás ešte hostí čajom a kurdom, čo je sušený jačí syr, a domácimi koláčikmi. Po návrate z výletu usudzujeme, že ešte stále nemáme dosť a tak šliapeme ešte ku plesu, ktoré sme videli na opačnej strane doliny, keď sme schádzali ku táboru. Vybehneme teda na kopec a ideme obísť jazero dookola. Preskakujeme niekoľko malých potôčikov, no posledný je príliš rozvodnený. Obchádzame jazero teda opäť a už sa totálne vyšťavení vraciame ku našej jurte. Ukladáme sa do spacákov a o chvíľu všetci spíme ako drevo.Pred definitívnym návratom do civilizácie navštevujeme ešte rodinu orlieho lovca. Pri hľadaní najlepšieho miesta na fotenie sa pokúšame prebrodiť riečku, no tentokrát je to aj pre náš nezničiteľný UAZík príliš. Kolesá zapadli a divoká rieka začína auto podmývať. To sa nebezpečne nakláňa a posádka z neho vyskakuje skôr, ako by sa mohlo prevrátiť. Pomocou ostatných UAZíkov sa pokúšame vtiahnuť ho von, ale neúspešne. Nakoniec nám pomáha miestny hospodár so svojím ZILom a poriadnym lanom. UAZík však neštartuje, keďže celý motor bol zaliaty vodou. Natlačíme sa teda do ostatných dvoch áut a po hodine jazdy konečne prichádzame do mestečka Ulgii. Ubytúvame sa v hoteli, užívame teplú sprchu, splachovací záchod a pohodlné postele. Zážitky z tejto neskutočnej a človekom ešte len málo dotknutej krajiny si však budeme pamätať navždy. 

M

Maťo H. z BUBO

02

17:31

okt

2018

Mongolskou divočinou I Viac o krajine

Mongolskou divočinou I

Z Ulanbátaru sa presúvame lietadlom, tentokrát na západ krajiny do mestečka Ulgii. Býva tu prevažne kazašská menšina a my sa chystáme navštíviť festival orlích lovcov, ktorí udržujú staré kazašské lovecké tradície. Po tradičnom mongolsko-kazašskom obede, kedy sme ochutnali buuz – varené šatôčky plnené mäsom (niečo ako ruské pelmeni), vyrážame s našimi obľúbenými UAZíkmi a tešíme sa na dobrodružstvá, ktoré na nás v tejto, zatiaľ ešte turistami len málo objavenej krajine, čakajú. Prvé poobedie sa viac menej len presúvame, naším cieľom je jazero Dayan v nadmorskej výške 2232 metrov nad morom. Cestou stretávame prvých nomádov, ktorý sa so svojimi ťavami a dobytkom sťahujú z nehostinných hôr bližšie ku civilizácii, aby prežili krutú zimu, ktorá pomaličky klope na dvere. Každý Kazach tu má totižto tri obydlia. Jedno, v ktorom býva v zime, väčšinou v meste alebo osade, čo býva klasický dom, druhé v prírode, kde sú pastviny pre dobytok na jar a jeseň, čo býva malý drevený domček, a tretie mobilné, pozostávajúce z júrt, s ktorým kočuje po úpätiach hôr za pastvinami v priebehu leta. My navštevujeme rodinu, ktorá obýva svoje jarno-jesenné sídlo. Naši vodiči s miestnou sprievodkyňou Erkesh zaklopú podvečer na dvere jedného z takýchto domčekov a požiadajú rodinu o možnosť u nich prespať. Okamžite nám uvoľnia dve izby, v ktorých si môžeme rozložiť karimatky a spacáky, zakúria v piecke a samy sa presunú do „detskej“ izby, kde dnes prespia. Takáto neskutočná pohostinnosť vychádza z tradícií, pretože v takto rozľahlej a tvrdej krajine je to otázka prežitia. Ktokoľvek zaklope na dvere nomádov, je oňho postarané bez nároku na akúkoľvek odmenu. Každému sa totiž môže prihodiť to, že bude potrebovať prichýliť. My najprv nechceme ani veriť, že niečo takéto na našej planéte ešte existuje. Po výbornej večeri, ktorú pre nás pripravila naša kuchárka Pako, ktorú si vezieme so sebou si rozložíme celkom pohodlné samo-nafukovacie karimatky, zakutreme sa do spacáku z ťavej vlny a ideme spať. Na druhý deň sa pobalíme, poďakujeme rodine za pohostinnosť a pokračujeme v ceste. Po ceste sa zastavujeme pri viac ako tritisíc rokov starých sochách – balbaloch. Názov „balbal“ znamená v turkických jazykoch „predok“ alebo „krstný otec“ ale tiež môže pochádzať z mongolského „barimal“, čo znamená „ručne vyrobená socha“. Pozostáva z jedného kameňa, v ktorom je vytesaná postava významného náčelníka alebo bojovníka, ktorý je za ňou pod mohylou z kamenia pochovaný. Napriek zubu času na mnohých zo sôch jasne poznávame tvár s fúzikmi či ruky s miskou mlieka a šabľou. Pred sochami je niekoľko desiatok metrová línia menších kameňov, ktoré predstavujú bojovníkov, ktorý takto významnú osobu chránia na druhom svete. Presúvame sa ďalej a konečne vchádzame do Národného praku Altai Tavan Bogd, ktorý sa rozprestiera na ploche 6362 kilometrov štvorcových a zahŕňa najvyššie hory v Mongolsku – Altai a Tavan Bogd - ale tiež množstvo jazier, z ktorých najväčšie sú Khoton, Khurgan a tiež Dayan neďaleko ktorého sme včera nocovali. V parku sa nachádzajú aj petroglyfické komplexy s tisíckami obrázkov a spomínané turkické sochy alebo jaskynné maľby, ktorých je tu viac ako desať tisíc. Tieto sú zapísané do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Pristavujeme sa pri vojenskej základni, kde sa musíme ako návštevníci parku zaregistrovať a prechádzame na druhú stranu rieky ku malým domčekom. Tu by sme chceli dnes prenocovať, tak Erkesh ide zistiť, aká je situácia. My zatiaľ vykúpime všetko pivo v malom obchodíku v jednom z domčekov. Čo sa týka ubytovania, máme dve možnosti. Buď jednoduchý domček s betónovou podlahou bez kúrenia, alebo jurtu, kde je podlaha hlinená ale v strede stojí piecka, v ktorej sa dá jediným dostupným palivom – jačím trusom kúriť. Vyberáme si jurtu, ponosíme dnu veci a Pako medzitým pripraví obed. Opäť výborné jedlo, ani sa nám veriť nechce, že sa také dá vykúzliť v takýchto jednoduchých a náročných podmienkach. Po obede opäť sadáme do UAZíkov a presúvame sa približne dvadsať minút smerom ku jazeru Khoton. Brodíme niekoľko malých riek a zastavujeme pod kopcom neďaleko jazera. Vyberieme sa hore a už o niekoľko metrov zbadáme prvé petroglyfy. Je na nich zobrazená miestna fauna, prevažne jelene, ale aj ľudia na koňoch s lukmi a kópiami. Petroglyfy sú mimoriadne zachované a my lúštime príbehy staré tisíce rokov a predstavujeme si, ako tu ľudia v tom období žili. Keď sa však poobzeráme okolo a pred nami sa rozlieha nekonečná a nehostinná ale na druhej strane pestrá a príťažlivá krajina s minimom obyvateľov nadobúdame pocit, že sa odvtedy až tak veľa nezmenilo. Prechádzame sa po kopcoch, objavujeme nové a nové obrázky vytesané do kameňov a pomaličky prichádzame k jazeru. Naši šoféri vyťahujú udice a pokúšame sa uloviť niečo na večeru. Tentokrát by sme ostali asi hladní. UAZíkmi sa priblížime smerom ku nášmu dnešnému obydliu a časť cesty prechádzame peši a užívame si pokoj a ticho, ktoré tu vypĺňajú celý priestor. Bez slov a plní dojmov sa vraciame do jurty, pripravíme si karimatky a spacáky a spokojní zaspávame.  

Mongolskou divočinou I

Martin Hrnko, BUBO

16

03:13

sep

2018

Druhá najväčšia púšť Ázie Viac o krajine

Druhá najväčšia púšť Ázie

Ráno sa lúčime s Kempinski a ulanbátarskými zápchami sa pomaličky preštrikujeme na letisko. Odlietame do Dalanzadgadu, čo je hlavným mestom Gobijského regiónu. Let trvá približne hodinu a pol a už z lietadla je vidieť, že sa máme na čo tešiť. Vystupujeme na maličkom letisku, nastupujeme do UAZikov a odvezieme sa pár minút do najbližšieho jurtového tábora. Jurta je tradičné obydlie kruhového tvaru, v ktorom bývajú nomádi v Mongolsku, ale aj v okolitých krajinách. Názov pochádza z turkických jazykov, tu v Mongolsku sa im hovorí „ger“. V kempe sa naraňajkujeme a čakajú nás prvé hodiny jazdy po cestách-necestách.Našim cieľom je strmý kaňon Yolin An, súčasť pohoria Gurvan Saikhan (z mongolského jazyka „Tri krásy“). Názov sa dá voľne preložiť ako Údolie supov, keďže ich tu veľa hniezdi. Ako prvé navštevujeme maličké múzeum venované miestnej faune. Dozvedáme sa, že okrem kôz a oviec sa sem-tam zatúlajú aj vlci, medvede alebo rysy. Pokračujeme ďalej do údolia na nenáročnú túru údolím. Na jeho konci sú ľadovce, ale my sa tam tentokrát nedostaneme. Na Gobi pred pár dňami pršalo, a potoky a rieky sú poriadne divoké. Púšť je však úplne zelená, všetko čo tu rastie ožilo. Vraciame sa teda späť do UAZikov a čaká nás poriadna štreka ku jednej z dún – Khongoryn Els. Gobi, druhá najväčšia púšť Ázie, je prevažne kamenistá a za dunami treba „kúsok“ cestovať. Poriadne vytrasení už za tmy prichádzame do jurtového tábora, kde budeme dnes nocovať. Jurty, alebo gery sú tu naozaj luxusne zariadené. V každej sú postele s dekou, stolík a malá piecka, skrátka všetko čo potrebujeme. O 11 vypínajú elektriku a my môžeme pozorovať jednu z najkrajších hviezdnych oblôh, aké sme v živote videli.Hneď ráno vyrážame k dune. Khongoryn Els, čo v preklade znamená „Spievajúce piesky“, zaberá plochu približne 965 kilometrov štvorcových, tiahne sa do dĺžky viac ako 100km, a jej šírka je 6 až 12 kilometrov. Priemerná výška je 80 metrov, ale niektoré z výbežkov sa dvíhajú až do výšky 300 metrov. Vyberáme si jeden z takýchto výbežkov a šplháme sa na vrchol. Najrýchlejší z nás vybehli hore za pol hodinku, ostatným cesta trvala približne hodinu. Z vrchu máme neskutočné výhľady na okolitú púšť, ktorá vôbec nie je fádna, nekonečne zvlnené plochy sú korunované výbežkami hôr, čo dodáva krajine jedinečný punc. Do tábora sa vraciame na baktrijských ťavách, čo je pôvodný druh tu v Mongolsku. Cesta na nich vôbec nie je pohodlná a my obdivujeme nomádov, ktorí na ťavách prechádzali nekonečné vzdialenosti celé roky. Naobedujeme sa a vyrážame na ďalšiu hrboľatú cestu, tentokrát ku Horiacim útesom. Názov tomuto miestu dali nemeckí paleontológovia, pretože reliéf útesov z červenej hliny, vytvorený eróziou, im pripomínal pri západe slnka plamene. Práve v tejto oblasti boli objavené jedny z prvých dinosaurích vajec ale aj kostrové pozostatky dinosaurov, napríklad velociraptorov, ktoré poznáte z filmu Jurský park. Prechádzame sa po útesoch, fotíme a užívame si nádherné scenérie. Ešte hodinku v UAZikoch do kempu oddýchnuť si a zajtra sa vraciame do Ulanbátaru. 

M

Maťo H. z BUBO

02

03:19

aug

2018

Sprcha na stanici Viac o krajine

Sprcha na stanici

Už ste sa zamysleli ako sa rieši hygiena na vzdialenostiach naprieč širokou Sibírou? Kde nie je nič nezvyčajné stráviť v tom istom vlaku aj niekoľko dní. Kde po pár dňoch už poznáte návyky všetkých svojich spolubývajúcich. Umývanie zubov je relatívne jednoduchá záležitosť na vlakových toaletách ľahko vykonateľné aj u nás. Ako ale fungujeme so sprchou? Ak sedíte v lepšie vybavenom a modernejšom vozni, pošťastí sa vám sprchová hadica priamo na záchodoch. Stiesnené priestory sú ale obrovským diskomfortom a väčšinu ľudí odradí. Moje odporúčanie znie, navštívte sprchu na vlakovej stanici. Dokonca aj v našich zemepisných šírkach existuje predpis, že na každej vlakovej stanici v krajských mestách musí existovať sprcha (to v akom stave už neupravuje:D ). Preto počas dlhších vlakových prestávok (napr. 90 minút v Jekaterinburgu) v priestoroch stanice nájdite tzv. VIP salónik, lounge, alebo rovno sledujte ceduľky s obrázkami WC+sprcha. Cena je cca 200 rubľov, ale v drvivej väčšine prípadov vás ohúri vysoký komfort, čistota a ochotný personál. Pocit znovuzrodenia po sprche je na nezaplatenie. Aj takéto zážitky lovíme na Transsibírskej magistrále.  

M

Martin Lipinský BUBO

13

08:03

okt

2017

Ako sme našli dinosaurie vajce Viac o krajine

Ako sme našli dinosaurie vajce

„Čo máte v tom ruksaku?” pýta sa prísne colníčka.“Moje vajce. Z dinosaura.” odpovedám. “ Hovor po rusky!” sprísní tón.“ Majó jajco iz dinousaura” odpovedám slušnejšie.Colníčka ma púšťa.Už som takéto niečo zažil keď sme prechádzali v roku 2007 ako prví Slováci z Jemenu do Ománu. Tá cesta cez najstrašnejšiu púšť sveta, Rub al Kcháli, sa nedala prejsť ale my sme sa na to vtedy dali a dali sme to! Na pláži Jemenu sme našli stavec z veľryby a ja som sa ho rozhodol trepať so sebou. No colníci ma zastavili, nevedeli čo to je. Až prišiel najvyšší šéf colnice a ten veľavýznamne poznamenal mieriac ukazovákom na bielu kosť veľkosti stoličky “this is fish”Zo sveta som za tie roky doniesol mnoho čudesných predmetov. Čím väčšia hovadina, tým ma to viac fascinuje. Dinosaurie vajce do tohoto zoznamu presne zapadá.Viem, že práve tu v Gobi môžeme zahliadnuť najlepšie kostry dinosaurov na svete. Aj v Argentínskej Patagónii (bol som tam túto jar) našli kosti dlhšie než vysoký človek, v USA, všelikde po svete. No Gobi je TOP a ak máte šťastie tak viete nájsť dokonca dinosaurie vajcia. To je známy fakt. No je mi jasné, že to nejde. Takéto veci nachádzajú archeológovia a nie turisti. Mám načítané nové objavy, odtlačky nohy (106x 77 cm) dinosaura, ktorého v Mongolsku našli pred rokom. Viem miesto kam chceme ísť teraz Veď Gobi má vyše 1.5 milióna km2 a hľadať na takejto obrovskej ploche je blbosť. Vyrážame preto do známej lokality Bajanzag. Predtým navštívim múzeum a pozriem sa ako také dinosaurie vajcia vyzerajú a nafotím si ich. Potom putujeme na našich UAZoch 12 hodín púšťou.Zastavujeme sa v dedinke Bulgan, kde kúpim Goyonii arkhi, čo je asi 24% vodka so špeciálnymi bylinkami, ktoré nájdete iba v Gobi. Ak sa v jedálničku ovce nachádza bylinka Goyo tak jej mäso chutí úplne inak. Ak vypijete tento likér, tak budete žiť večne. Červené goyo je dobré na krvný tlak, biele goyo je dobré na zažívanie.Takto posilnení prichádzame k Horiacim útesom (Flaming Cliffs). Toto je miesto kde sa dinosaurie vajcia našli ako prvé. Prichádzame 3 hodinky pred zotmením, je to nádherné, viem si predstaviť že tieto červené pieskovcové skaly budú o dve hodinky naozaj celé horieť. Zaparkujeme a vyberieme sa po ceste, strašlivo fúka. Púšť je na tomto mieste rozorvaná, vidieť staré vrstvy, myslím tým vyše 70 miliónov rokov staré, čiže tie, ktoré zažili dinosaurov. Ledva sa držíme na hrebeni, piesok mi brúsi objektív, fotím tú nádheru, no po kostre či vajciach ani stopy. Vraciam sa na parkovisko, z druhej strany prichádza Jozef, bol sa asi vyčúrať v závetrí. Zastavím sa u domáceho Mongola v stánočku, predáva kosti dinosaurov. Donúti ma dotknúť sa kosti jazykom a jazyk sa mi prilepí a odlepujem ho ako žuvačku - cmuuk. “Vidíš, je to dinosaurus. Lepí sa.” hovorí s nadšením. Ten úlomok má 7 x 1 cm, také nič.Jozef ku mne pride a hovorí “našiel som kostru, celú kostru, tam dole na opačnej strane. Je to obrovské! ” Fuuuha, hneď tam zbehnem, je to úplne na opačnej strane útesov, tam kam nikto nechodí, hneď pod nosom, za kuframi aut, zbieham dole 300 metrov. A naozaj, toto je bomba! Je tu celá celučičká kostra, čosi obrovitánske, toto sú nozdry, lebka, toto je kosť, toto je … Fotím si to a sme v takom vytržení, že si nevšimneme príchodiacich. “Tu nemáte čo robiť. Toto je archeologické stanovisko. Túto kostru ešte odtransportujú. Prosím opustite miesto” Doprdele, takže sme naozaj videli pravú kostru, dokelu jupiii.Keď odchádzame autom do ďalšieho jurtového kempu (na hotely v Gobi zabudnite), Jožo mi vraví. “Našiel som tam vajco, je tu v aute, nechceš ho Lubo?” To vajco je vlastne kameň, ťažký 7 kilový kameň veľkosti troch pštrosích vajec a my budeme lietať a ide po prvé o nadváhu a po druhé o to, že keď ho colníci objavia bude prúser. Potom sú tu Mongolsko/ Ruské náročné hranice atď., proste hroziaci maxiprúser. No toto je to v čom som dosť dobrý. A tak to vajco beriem a ostatné už viete.Keď génové inžinierstvo ešte trošku pokročí, tak budeme mať v Base campe na Dunajskej malého zlatého dinosauríka. Bude sa volať Bubinko. Všetko dobré všetkým bláznivým cestovateľom, ktorí vášnivo hľadajú bláznivé fotografie a “neuveriteľné” vecičky! Veď naša planéta je tak fascinujúca.Foto: nádherné Flaming Cliffs sa oplatí pozrieť aj keď nenájdete nič. A ochutnajte Goyo! Aj to je ulovený exkluzívny zážitok. Je previesť dinosaurie vajco legálne? Na každom lete mi batožinu skontrolovali. Na každých hraniciach som sa priznal, že ide o vajce dinosaura. Všade Vám dnes skenujú batožinu, takže inak to ani nejde. Pustili ma. No v mnohých krajinách vybavujem špeciálne povolenia ak vyvážam iba drevené masky. Z mnohých krajín je zakázané vyvážať napríklad piesok (zoberiete si ako pamiatku piesok z púšte a v Sudáne máte z toho veľké problémy). Neodporúčam skúšať takéto veci začiatočníkom cestovateľom (musíte mať precestovaných vyše 100 krajín a viac a potom môžete skúšať veci ktoré nie sú bežné). Môžete totižto dopadnúť zle. Na druhej strane nájdete minimum ľudí, ktorí sú ochotní transportovať 3 týždne 7 kilový kameň. Keď si toto uvedomíte, v tých náročných podmienkach, tak to zrejme každého normálneho cestovateľa prejde. V BUBO Base campe na Dunajskej 31 však pribudol ďalší zaujímavý objekt. Za 25 rokov nášho intenzívneho cestovania máme veci a spomienky, ktoré nemá nikto! Týmto vás srdečne na osobnú návštevu pozývam. 

Ľuboš Fellner

11

08:00

okt

2017

Orgazmus pri vodopáde Viac o krajine

Orgazmus pri vodopáde

Po obede ideme na ľahkú prechádzku k vodopádu, z ktorej sa vykľuje náročný treking snehom. Vodopád je asi hodinu a pol behom do kopca. Už sa začíname orientovať v jednotke vzdialenosti našej sprievodkyne Elky, “not far”. Elka je učiteľka, elegantná, s čiernymi krátkymi vlasmi v neustálom pohybe, jej manžel, lekár sa upil k smrti a tak má na krku dve deti.“Elka a čo je pre teba ďaleko?” pýtam sa. “Ulaanbaatar, či Berlín?” Často sa nám totižto stane že ak sa spýtame ako ďaleko je naša jurta, dostávame odpoveď “not far” a drnkáme sa v aute ešte 3 hodinky. Teraz stúpame hlbokým snehom do vrchu, samozrejme žiadne značky, ideme do neznáma až k strmej stene. Elka zbieha dole po bridlicovom svahu ako nič a tak ju musíme nasledovať. Skaly sa odlamujú, ostávajú nám v rukách. Šmyknem sa a narazím na skalnú hranu a doteraz mám z toho ranu na dlani. Našťastie tá strašná zima pôsobí protizápalovo.“Koľko je hodín?” hneď zaznie odpoveď je “Tri štvrte na vodku” Po tejto túre si štamprle zaslúžime. Vodka je v Mongolsku veľmi slušnej kvality a neuveriteľne lacná. Fľaška najlepšej stojí 20 000 Tugrikov, čo nie je ani 7 Euro. Obed bol ako vždy skvelý v neuveriteľne krásnom prostredí.Nasadáme do áut a drnkáme sa a drnkáme, naskakujeme až po strop. Orgazmus bez roboty” zahlásia baby v dobrej nálade.Foto: Elka v BUBO tričku pred vodopádom, ktorý je drsnou parádou. Je september ale fotografia ako keby bola z januára. 

Ľuboš Fellner

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva