Mongolské kone

V Mongolsku môžeme naraziť na dva druhy koní. Aj keď majú pravdepodobne spoločného predka, dnes už sú to dve samostatné plemená. Divé kone, ktoré obývajú mongolské stepi poznáme pod menom Kôň Przewalského. Hoci bol tento druh objavený iba v roku 1881, už o necelých 100 rokov v roku 1970 vedci oznámili, že sa už v prírode nevyskytuje. Našťastie, niekoľko exemplárov bolo umiestnených do ZOO, napríklad aj v Prahe, vďaka čomu sa podarilo populáciu týchto koní zachrániť a postupne sa darí ich aj vypúšťať naspäť do divej prírody. Viac o týchto koňoch, ale aj ďalších vyhynutých-nevyhynutých zvieratách píše kolega Martin Karniš vo svojom blogu Vyhynuté alebo nevyhynuté? Môžeme ich ešte vidieť?

Je stále predmetom dohadov, či druh, ktorý dnes už je domestikovaný, pochádza od svojho prapredka a vývinom sa od neho odklonil niekedy pred 120 000 až 240 000 rokmi, podľa niektorých vedcov možno ešte o zopár desiatok tisíc rokov skôr. Niektorí túto teoóriu spochybňujú, no toto plemeno sa na Przewalského veľmi podobá. Nazývame ho Equus ferus caballus.

Hoci na prvý pohľad vyzerajú mongolské kone oproti plnokrvníkom relatívne malé, s krátkymi no silnými nohami, majú aj svoje výhody. Keďže po stáročia žili v divočine, sú dokonale prispôsobené na život v drsných podmienkach. Dokážu bez pomoci prežiť aj teploty 40 stupňov pod nulou. Takisto majú veľkú výdrž a sú teda vhodné na dlhé cesty a presuny. Vďaka ich sile dokážu bez problémov utiahnuť voz naplnený nákladom. Ďalšou ich obrovskou výhodou je to že sú sebestačné, dokážu sa uživiť iba trávou ktorá okolo nich rastie. Nepotrebujú ani veľa vody, čiže sú aj dokonalými spoločníkmi pri presunoch púšťami. V zime si dokážu vyhrabať trávu spod snehu a snehom samotným zasa nahrádzajú vodu. Ich krátke nohy tiež prinášali výhody pre jazdca. Predstavte si, že sa z chrbta koňa dokážete nakloniť na bok a natiahnuť ruku až po zem. Ak potrebujete niečo zodvihnúť či odtrhnúť, z mongolského koňa nemusíte zosadať, pri troche šikonvosti dočiahnete. Pre armádu nomádov presúvajúcu sa nehostinnou stepou a pohoriami predstavovali ideálne plemeno.

Okrem toho všetkého však majú mongolské kone ešte jednu unikátnu vlastnosť, nazývanú joroo. Je to jedinečný spôsob behu, kedy kôň prakticky necvála, ale rýchlo kráča. Oproti cvalu, ktorý jazdca unavuje, pretože ten musí defacto stáť a v kolenách odpružovať výškové rozdiely, joroo je veľmi hladký beh a jazdec môže pohodlne sedieť. Nehovoriac o streľbe za jazdy - jednej z najväčších výhod mongolských bojovníkov oproti nepriateľom. Tí navyše vždy mali niekoľko koní, ktoré dokázali dokonca striedať za jazdy a poskytnúť im tak dostatok oddychu, vďaka čomu dokázali prekonať denne veľké vzdialenosti. Neopomenuteľným je aj fakt, že kone poskytovali Mongolom nielen mlieko, z ktorého sa vyrába kvasený nápoj kumys, ale aj mäso. Z vlasov z ich hrív a chvostov sa dokonca vyrábali povrazy či rôzne ozdoby. Spojenie mongolských nomádov a týchto koní sa datuje približne do obdobia 2000 rokov pred našim letopočtom, no začaitok ich domestikácia a kríženie nie je dodnes objasnené. Existujú teórie, že dokonca niektoré japonské plemená majú pôvod práve v mongolských predkoch. V Mongolsku je dodnes týchto koní cez tri milióny, viac ako samotných obyvateľov.

Foto: Tomáš Kubuš