Fórum

24 príspevkov

31

10:05

máj

2018

Relax na papuánskych fjordoch

Relax na papuánskych fjordoch

Naša cesta po provinciách Vysočiny sa pomaly, ale isto blíži ku koncu a je čas dopriať si čerešničku na konci zájazdu. Touto čerešničkou sú práve papuánske fjordy, ktoré domáci nazývajú Rias. Ranným letom preletíme z druhého najväčšieho mesta Papui Novej Guinei (PNG) Lae do hlavného mesta Port Moresby, kde máme 5 hodinový prestup. Nenazdáme sa a čas nám ujde ako voda a nastupujeme do jedného z najmenších lietadiel, akom sme doteraz leteli. Jedná sa o typ lietadla DASH8 - 100. Malé vrtuľové lietadlo s kapacitou asi 35 ľudí a iba jednou letuškou. Paráda! Spoločnosť PNG air má relatívne nové lietadlá a to naše patrí práve medzi ne. Dúfajme. Lietadlo, v ktorom pilot nehovorí do reproduktora, ale len letuške zakričí "ready to take off" (pripravený na vzlietnutie) a vyrážame. Let nám trhá zhruba hodinku. Veľkým bonusom je, že sme odštartovali o pol hodinu skôr, ako bolo pôvodne plánované. Skutočnosť v PNG je taká, že lietadlá majú oveľa častejšie meškanie, ako skorší odlet. :) Keď lietadlo točí popri pobreží, tušíme, že niekde v tom hustom poraste bude "letisko". Tunajšie letisko pozostáva z nespevneného leteckého pása, na ktorom pristávať je pre našich klientov BUBO enormným zážitkom. Letisková hala? Myslíte tú voľnú čistinku, hneď vedľa ktorej parkuje lietadlo ? Áno, to je ona. Gate? (Brána) Áno, tá otvorená plocha medzi dvoma plotmi. Letisko ako z iného sveta. Po pristátí vidíme v okolí plno domácich, ktorí z toho majú atrakciu. Vystupujeme z lietadla a s veľkým úsmevom na tvári nás víta Roya, manažérka hotela Tufi Diving Resort, ktorý je najlepší v okolí. Nuž, popravde, sú tu len dva. Ale ten náš je lepší, nakoľko v okolí sú len 3 autá a ten náš hotel má dve. :) Tentokrát sa ocitáme v provincii Oro, ktorá je zakliesnená medzi Šalamúnovým morom a horským hrebeňom Owen Stanley Range. Patrí medzi najkrajšie provincie PNG a napriek tomu sem zavíta iba minimum turistov, okrem tých, ktorí sa rozhodnú absolvovať známu Kokoda Track. Z tých, čo ju absolvujú sú zhruba 95% Austrálčania. Ale my, ako jedny z mála Slovákov a Čechov, sme tu doma. Oblasť Tufi, v ktorej bývame, je situovaná na úžasne krásnom myse Cape Nelson, na ktorom sú strmé útesy spadajúce do fjordov, obohatené vodami akvamarínovej farby. Tento mys vznikol dôsledkom troch pravekých erupcií sopiek, ktorých láva tiekla dole do mora a vytvorila "cikcakovité" pobrežie plné fjordov. Našou túžbou v Tufi je dopriať si konečne oddych a užívať si neskutočné výhľady na okolie. Nemusíme ísť ďaleko, stačí na verandu našich izieb a vidíme krásne celý fjord. Tá príroda tu je vážne nedotknutá! Potápanie tu je jednou z najväčších atrakcií samotného Tufi, pretože viditeľnosť pod hladinou morskou býva až 30 a viac metrov. Dokonca, aj tí najskúsenejší potápači hovoria, že táto oblasť je najlepším miestom na potápanie na svete. Je to najmä z dôvodu minimálneho poškodenia koralov. Náš rezort je veľkým luxusom a je to diametrálne odlišné ubytovanie, na aké sme boli doteraz vo Vysočine zvyknutí. Môžeme si tu dopriať teplú sprchu, nádherné výhľady na koralovú zátoku fjordu s pivečkom v ruke, dostupnú WI-FI a mnoho iných vymožeností. Pre záujemcov, ktorí sa zaujímajú o aktivity, sú pripravené rôzne výlety, ako napr. plavba loďou po fjordoch, člnkovanie na kanojkách, potápanie pre amatérov aj profesionálov, prechádzka na Suicide Point (bod samovrahov) a motýlia farma, kde je šanca stretnúť najväčšieho motýľa na svete, Queen Alexandra's birdwing (Vtákokrídlovec Alexandrin), návšteva tradičnej dedinky na pobreží fjordov, ktorá býva zväčša neplánovaná a návštevník zažije autentické privítanie medzi miestnymi, ako aj samotné šnorchlovanie a chytanie rýb. Sme v strede panenskej exotiky a vynadívať sa na túto krásu, je viac než nemožné. Aktivity sú rozdané, relax zabezpečený a náš čas pobytu v najexotickejšej krajine sa blíži ku koncu. Za 12 dní sme ulovili viac zážitkov, než v ktorejkoľvek inej krajine na svete a potvrdzujeme, že Papua Nová Guinea je absolútnym cestovateľským skalpom pre každého cestovateľa. Ďakujeme, že sme mali možnosť stretnúť tak milých ľudí žijúcich v tak krásnej scenérii, s tak pozoruhodnou kultúrou. Nie pre nič za nič sa o krajine hovorí, že je najrozmanitejšia zo všetkých krajín sveta. Ak chceš aj ty odhaliť čaro tejto tajomnej krásky, neboj sa jej a ona sa ti sama predstaví, odhalí a zapózuje. 

M

Marek Melúch z BUBO

31

09:53

máj

2018

Od mestečka Hagen až k bahenným mužom Asaro

Od mestečka Hagen až k bahenným mužom Asaro

Dnešný deň opúšťame územie tretieho najväčšieho mesta Mt. Hagen, ktoré sa z geografického hľadiska dá nazvať srdcom Papuo-novoguinejskej Vysočiny. Toto mesto je hlavným mestom provincie Západná Vysočina, ktorá je domovom pre viac než 370 000 obyvateľov rozprestierajúcich sa na rozlohe 4299 km2. Samotné mesto má o čosi viac než 50 000 rezidentov a nachádza sa vo výške 1677 m.n.m. Práve táto nadmorská výška spôsobuje, že sú tu príjemné svieže večery a docela teplé dni. Mesto je pomenované po sopke Mt. Hagen, ktorá sa nachádza 24km od samotného mesta a bola pomenovaná podľa nemeckého koloniálneho dôstojníka Curt von Hagena, ktorý sa podieľal na objavovaní krajiny ešte za čias, kedy sever Papui Novej Guinei (PNG) patril Nemecku. My sa pred odchodom ešte s BUBO skupinou ideme pozrieť na autenticitu iných rozmerov, ktorou je Hagenský trh. Je to jeden z najväčších a najrozmanitejších trhov v PNG a práve preto sme tu. Ja, štvorčlenná skupinka a náš miestny sprievodca vystupujeme z autobusa a pripadáme si ako magnet, priťahujeme pohľady všetkých navôkol. Sme tu totižto jediní bieli návštevníci a nech hľadíme, ako hľadíme, okrem nás inú, ako tmavú pokožku nevidíme. Všetci sú tu veľmi milí, usmievaví a každý druhý nás zdraví a víta na miestnom trhu. Niekedy tieto pohľady nemusia byť vždy milé, pretože predpokladáme, ak by sme nemali miestneho sprievodcu, tak by sme sa stali terčom okradnutia. Najviac tu pôsobia tzv. detské gangy zložené z dvoch detí, pričom jedno je milé a zabáva a to druhé medzitým zozadu vytiahne vrecko alebo ukradne tašku a stratí sa v dave ľudí. My však tieto spôsoby poznáme a presne vieme, na čo si máme dávať pozor. Je to tu úžasné! Od čerstvej zeleniny kau-kau (sladké zemiaky), taro (kolokázia jedlá), yam (dioskórea huňatá) a mnoho iných, až po tie najsladšie banány na svete, malé jahôdky priviazané na konáriku, chlebovníky, papáje, avokáda, maracuje, passion fruit atď. nájdete na tomto trhu. Vidíme tu aj zaujímavý "pult" plný sliepok a divíme sa, aké sú poslušné, pretože žiadna z nich sa nesnaží utiecť. Sú tu aj tradičné "bilum", obľúbené tašky domácich, vyrobené z usušených vláskov vnútornej strany kôry stromov. Po zhruba pol hodine sme trhu nabažení viac než dosť, ovocie máme nakúpené a môžeme sa vydať na cestu. Čaká nás prekonať okolo 200 kilometrov na diaľnici Vysočiny, čo je zážitok sám o sebe, pretože scenéria okolo nás nemá konkurenciu. Prechádzame cez provinciu Jiwaka, ktorá je relatívne mladou provinciou od roku 2012. Názov nadobudla spojením troch oblastí JImi - WAghi - KAmbia. Ďalej sa dostávame do provincie Simbu (Chimbu), ktorá je aj napriek svojmu drsnému terénu druhou najľudnatejšou provinciou v PNG. Samotný názov vznikol náhodou, pretože v minulosti, keď prví hliadkovací dôstojníci (Patrol Officers) dávali miestnym ľuďom oceľové sekery a nože, ony im na to odpovedali "simbu", čo v kmeňovom jazyku znamená "sme veľmi potešení". Sledujeme okolie, krajinu, všímame si nekončiace pralesy a mozaiky záhrad rozprestierajúcich sa na každom dostupnom kopci. Špecifikom tejto provincie je práve to, že aj napriek strmému terénu tu nevidíme žiadne terasy. Všetko je do šikma. Je to aj z dôvodu, že keď sú záplavy, tak im to pekne stečie cez záhradku a nezničí plodiny. Onedlho sa dostávame do hlavného mesta provincie, Kundiawa, kde sa zastavíme v malej pekárničke a na obed si doprajeme z viacerých druhov miestnych koláčikov. Že by sa dali teda považovať za pekárenské skvosty, tvrdiť nemôžeme, ale na druhú stranu, čo by sme chceli od krajiny, kde sú takéto veci extrémnou raritou. Lokálny sprievodca Steven nám však tvrdí, že táto pekárnička má vychýrené meno. Skúsme tomu teda veriť, ako nám tvrdí domáci :D. Pokračujeme v ceste a takmer po hodine a pol prichádzame k sedlu Daulo Pass, ktoré sa nachádza už v provincii Východná Vysočina. Nachádzame sa vo výške 2850 m.n.m. a odtiaľto sa ideme pokochať výhľadom na krásne údolie Asaro, ktoré nám leží ako na dlani. Krásne okrúhle domčeky sú pre túto časť Vysočiny typické a my si ich vieme prehliadnuť z bezprostrednej vzdialenosti. V diaľke už vidíme aj mestečko Goroka, ktoré bude našou dnešnou zastávkou na prespanie. My však máme ešte pred sebou hlavný bod programu, ktorým sú slávni bahenní muži. Zídeme zo sedla dole do údolia a zakrátko odbočujeme z hlavnej cesty doprava, do dedinky Komunive. A sme tu! V dedinke, ktorá má absolútne rozdielnu tradičnú kultúru, ako sme videli doteraz. Po vystúpení z autobusa, nás privíta miestny obyvateľ Rob, ktorý nás prevedie dedinkou a vysvetlí nám v rýchlosti, odkiaľ tí bahenní muži berú bahno. Ukáže nám hrob jeho starého otca a tvrdí, že on bol práve ten, ktorý vynašiel tradíciu bahenných mužov. No keďže my v BUBO študujeme na každom rohu, tak vieme, že táto tradícia má hlbšie korene, ako len spätné dve generácie. To isté nám potvrdil aj sprievodca Steven, ktorý kedysi robil učiteľa. Na to, že sa narodil v "bushy" a jeho rodina bola chudobná, Steven je veľmi inteligentný pán, ktorý vyniká spomedzi ostatných Papuáncov. My sa posadíme na lavičku a v očakávaní sledujeme všetky rohy, z ktorých by títo "baheňáci" mohli vyliezť. A je to tu! Pomalým, plíživým krokom sa k nám začnú prikrádať, ukazujúc nám spôsob, akým napádali nepriateľa. Sú natretí bahnom, ktoré je po zaschnutí biele a na hlavách majú viac než 5 kilové masky, ktoré majú byť pre nepriateľa odstrašujúce, ba až desivé. Legenda vzniku tejto kultúry hovorí, že tento kmeň bol porazený iným nepriateľským kmeňom a boli nútení utiecť do rieky Asaro. Čakali až do zotmenia, kým sa pokúsili z rieky uniknúť. Keď z rieky vychádzali, nepriatelia, ktorí ich videli vstávať celých zablatených si mysleli, že sú to duchovia. Mnoho kmeňov z PNG sa totižto veľmi bojí duchov, takže ich nepriateľ utiekol od strachu a ľudia Asaro unikli. Keď sa vracali do svojej dedinky, aby zistili, čo sa vlastne stalo, nevedeli, že nepriatelia z iného kmeňa sú stále tam. Po ich príchode sa nepriatelia tak zhrozili, že utiekli do svojej dediny, aby vykonali špeciálny obrad na odohnanie duchov. Keď som tento príbeh povedal Robovi, na plnej čiare ho odmietol prijať a tvrdil, že to oni boli bojovníci a ich sa báli. Nuž, ťažko si tieto kmene priznávajú prehru z minulosti, ale každopádne skutočnosť je taká, že práve títo "baheňáci" patria medzi najexotickejšie kmene celej PNG. Ťažba samotného bahna nie je vôbec jednoduchá záležitosť, pretože ho ťažia z hĺbky meter a pol a robia to tak, že vykopú jamu, jeden do nej vlezie dolu hlavou a druhý ho musí držať za nohy a byť vždy v pozore. Vrch jamy by mohol padnúť a ak by neskoro zareagoval a nevytiahol toho druhého za nohy, tak by zahynul udusením alebo utopením. Každá z masiek je unikátna, pretože si ju vytvára sám bojovník. Majú netradičný tvar, ako napr. dlhé uši, zuby z prasiat a čím strašidelnejšie pôsobia, tým lepšie. Jednému z našich klientov sa maska tak zapáčila, že sa "baheňáka" spýtal, či je na predaj. Ten samozrejme odvetil, že áno a navrhol sumu 300 kina, čo je zhruba 95 eur. Tomáš však navrhol sumu 150 kina a keď sme to povedali chlapíkovi, tak dlho neváhal a odvetil áno! Suvenír, ktorý má svoju hodnotu a históriu. Popozeráme ešte iné, podomácky vyrobené suveníry, ktoré pre nás vyložili a pomaly opúšťame krásnu dedinku. Je to pre nás veľké vyvrcholenie dňa, pretože doteraz sme videli len "pomaľovaných", ktorí sú taktiež úžasní, ale toto bolo úplne niečo iné. Opúšťame tak dedinku Komunive a zhruba po pol hodinke sa dostávame do našej cieľovej destinácie dnešného dňa, mestečka Goroka. Tu ešte jedným okom nazrieme do študentského života univerzity z Goroky a popri divadle Raun Raun sa po ulici Wisdom St. dostaneme okolo letiska, ktoré je priamo v strede mesta, až k nášmu ubytovaniu. Máme za sebou krásny deň plný intenzívnych zážitkov a opäť sa nám potvrdzuje, že Papua Nová Guinea je to pravé miesto, tá pravá nedotknutá exotika. 

M

Marek Melúch z BUBO

31

09:20

máj

2018

Alkena village - miesto zrodu tanca Kuruware

Alkena village - miesto zrodu tanca Kuruware

Nachádzame sa na hranici troch provincií Enga, Južná a Západná Vysočina v ubytovaní Kumul Lodge, ktoré sa nachádza vo výške 2861 m.n.m. Sme v strede tropického pralesa, ktorý je domovom viac než 80% všetkých druhov vtákov Rajka. Celkovo ich je v Papui Novej Guinei (PNG) 42 druhov a 15 kmeňov. Sám David Attenborough, britský prírodovedec, scenárista a producent, navštívil túto oblasť a zábery odtiaľto použil vo svojom dokumente z roku 1996, Attenborough in Paradise. My máme možnosť pozorovať kŕmiace sa vtáčiky Rajka z bezprostrednej blízkosti, pretože v samotnom ubytovaní Kumul sa snažia o ich reprodukciu a pomáhajú udržiavať populáciu a výskyt práve tých najkrajších a najnetradičnejších vtákov sveta. Usilujú sa o zvýšenie ochrany prírodného prostredia a v budúcnosti by chceli, na základe ich snaženia, vytvoriť z tohto miesta národný park. Po raňajkách nasadáme do súkromného autobusa a zhruba po hodine a pol prichádzame do tradičnej dedinky Alkena, kmeň Melpa. Ľudia tu žijú na úpätí druhej najvyššej hory PNG - Mt. Giluwe, ktorá má 4367 metrov. Ich tradičné oblečenie, maľovanie tváre a tela, spev a tanec sú zmeskou týchto troch provincií. Zaparkujeme na dedinskom parkovisku a viac než 50 členov dedinky nás víta zvedavými pohľadmi. Vyzerá to tak, že niektoré deti vidia prvýkrát bielych ľudí a majú z toho veľkú zábavu. Kto vie, čo si tak o nás myslia, možno – aha, akú smiešnu farbu majú tí divní ľudia. Miestny sprievodca dediny nás privíta a všetkých nás nahlas pozve na návštevu. Bez tohto oficiálneho privítania by sme do dedinky nemohli vstúpiť. Dnes sme tu kvôli tradičnému tancu Kuruware, ktorý pochádza práve odtiaľto. Prechádzame dedinkou, jeden nás pozdraví, druhý pristaví a podá nám ruku, ďalší, prevažne bezzubým úsmevom, nás privíta v ich usadlosti. Prídeme na plošinku, kde si tri skupinky miestnych mužov maľujú tváre a chystajú sa na vystúpenie. Každá skupinka má však iný štýl maľby, i napriek tomu, že sú všetci z toho istého kmeňa. Jedna skupinka nás však zaujala najviac, tá, ktorá bude tancovať tanec Kuruware. Tento tanec je tradičným oslavným tancom pre ľudí z tejto dedinky. Bol oslavou za zabitie nepriateľa, ktorému potom odsekli hlavu a telo zahodili. Lebku odložili do jaskyne, ktorá sa nachádza pod dedinkou pri vodopáde. Práve táto jaskyňa je pravým miestom vzniku spomínaného tanca. Legenda hovorí: V dávnych dobách tu spali predkovia členov tejto dediny. Jednu noc sa náčelníkovi prisnil sen, v ktorom videl tento tanec. Vedel, že je to tanec, ktorý im pomôže v boji poraziť nepriateľa. Od tej doby sa stal tanec Kuruware neoddeliteľnou súčasťou tohto kmeňa. Miesto pri jaskyni, kde dopadá vodopád, sa stalo miestom, kam sa bojovníci ukrývali pred nepriateľmi alebo plánovali boj. My sme sa stali účastníkmi úžasného tradičného tanca, ktorý je pre nás neuveriteľný, výnimočný. Tanečné kreácie v tomto umení hľadať nemôžeme, no keď si uvedomíme jeho históriu a pochopíme, že tieto tance sú staršie ako naša kultúra, doceníme jeho zvláštnosť a hlavne vzácnosť. Po predstavení tanca nás miestni pozvali do ich "átria". V očakávaní nasledujeme miestneho sprievodcu, ktorý nás usadí a požiada o chvíľku strpenia. Čakáme, onedlho sa všetky tri skupiny tanečníkov spoja a predvádzajú nám hromadný tanec, v ktorom účinkuje približne 50 príslušníkov kmeňa. Každý z nich má prepracované ozdoby tváre a oblečenie majú takmer všetci to isté. Pýtame sa domáceho, či táto forma tanca je bežná záležitosť. Dostávame odpoveď, že spojenie tanca Kuruware a Singsing je veľmi netradičné a uskutočňuje sa len pri najväčších oslavách kmeňa. Našu prítomnosť považovali za veľkú udalosť, boli sme pre nich VIP hostia a my sme si toto umelecké predstavenie veľmi vážili, nakoľko tancom, ktorý patril len nám, hoci prítomní boli všetci obyvatelia dedinky, bolo ich asi 300, prejavili nám neskutočnú úctu a prijali nás ako priateľov. Dostalo sa nám najväčšieho daru aký človek človeku môže dať. Ďakujeme! Každý príslušník kmeňa má svoj vlastný pozemok, nakoľko dedičstvo je tu založené na otcovskom princípe. Tzn., že syn dedí po otcovi. Najdôležitejším dedičstvom je práve pôda - pozemky. Parcely z otcovho pozemku sú rozdelené medzi jeho synov v čase, keď sa oženia. Keď sa vydajú dcéry, otec im dá právo na záhradkárčenie určitej parcely pozemku. Tento systém funguje takmer v celej Vysočine. Po 4 hodinách strávených v tejto úžasnej dedinke sa náš čas návštevy blíži ku koncu a my s veľkou pokorou a úctou k domorodému obyvateľstvu prejavujeme vďaku za tak nádherne strávený čas. Spoznali sme ďalší úžasný kmeň plný skromných, možno povedať biednych, ale neskutočne milých ľudí. Prajeme si, aby sme aj my doma boli takí usmiati a milí. Vďaku prejavujeme aj nášmu lokálnemu sprievodcovi Stevenovi, pretože bez neho by sa návšteva tejto dedinky realizovala veľmi ťažko, hlavne kvôli našej "neschopnosti" porozumieť miestnemu jazyku. :) My si s BUBO skupinkou vážime ďalší deň strávený v blízkosti domorodcov, ktorých prijatie je pre nás neoceniteľné. 

M

Marek Melúch z BUBO

31

09:08

máj

2018

Kultúra a život ľudí Huli Wigmen v priamom prenose

Kultúra a život ľudí Huli Wigmen v priamom prenose

Keď sa povie Papua Nová Guinea (PNG), tak mnohým ľuďom prejdú zimomriavky po chrbte, pretože si hneď predstavia chladnokrvných ľudožrútov a lovcov lebiek. Tieto časy kanibalizmu však už pominuli v 50-tych až 60-tych rokoch 20. storočia. V súčasnosti sú tu už len lovci zážitkov, ktorí túto krajinu pokladajú za najväčší cestovateľský skalp vôbec a my patríme medzi nich. Keďže PNG má viac než 850 jazykov, čo je 12% všetkých svetových jazykov, niet pochýb o tom, že patrí medzi najexotickejšie krajiny na svete. My v BUBO ju považujeme za absolútne najexotickejšiu zo všetkých krajín. Nachádzame sa v provincii Hela v meste Tari, ktoré je jedným z mála miest v PNG, kde sa dajú vidieť ľudia, ktorí stále nosia tradičné oblečenie. Sú to ľudia Huli, pre ktorých je táto oblasť domovom už desiatky tisíc rokov a predovšetkým muži Huli sú neuveriteľným pútačom turistov. My sme tu práve kvôli ním a celý dnešný deň strávime v ich spoločnosti, aby sme sa dozvedeli čo najviac o ich kultúre a dennodennom živote, ktorý je neuveriteľne rozmanitý. O ľuďoch z Tari sa hovorí, že sú úplne iní ako ľudia z ostatných 21 provincií PNG. Je to najmä kvôli tomu, že ony sa neprispôsobili danému systému a svoje spory riešia stále tradičnou metódou, tj. bojom. Ak im niekto ukradne prasa, znásilní ženu alebo okupuje pôdu, tak vznikne kmeňová bitka, pri ktorej ten silnejší vyhráva. Kedysi to bol boj mačiet a lukov, no dnes už títo ľudia majú strelné zbrane a väčšinou to riešia jednoducho, zabitím. Ako nám povedal Tony, miestny sprievodca z Tari, ktorý dopĺňa nášho lokálneho sprievodcu, je to najmä preto, že spory sa otvárajú aj po mnohých rokoch kľudu medzi rodinami. Napr. ak v kmeňovom boji z roku 1960 zabili starého otca, tak jeho syn bude svojmu synovi (vnukovi zabitého) neustále pripomínať, že táto rodina mu zabila starého otca. On, ako mladý bojovník, po mnohých rokoch od smutnej udalosti, pôjde zabiť členov vraždiacej rodiny, aby sa pomstil. Takto sa to tu traduje už odjakživa a zmena je akosi v nedohľadne. Treba to však rešpektovať, je to systém, ktorý majú zaužívaný. Našťastie to je všetko len o kmeňoch a biely človek z toho nemusí mať žiadne obavy, pretože jeho sa to absolútne netýka. Naša prvá zastávka bola návšteva tzv. "Fortune Tellers", teda veštcov, ktorí žijú na opustenej usadlosti neďaleko mestečka. Po prekročení dverí, do ktorých sa musíme zohnúť až takmer po kolená, sa ocitáme na malej čistinke, kde nás vítajú domáci bez úsmevu (to je ich bežná reakcia, aj keď sme vrúcne vítaní). Ako prvé nám ukážu svoje posvätné kamene, ktoré majú od svojich prapredkov a hovoria nám, ako im misionári šíriaci kresťanstvo vyhodili ich ideológiu z hláv. Je to veľmi smutné, nakoľko im tvrdili, že kameň nemá v sebe nič posvätné a svoju vieru musia obrátiť v Boha. Toto násilné ovplyvňovanie a neľudské zasahovanie do dlhoročnej kultúry domorodého obyvateľstva narobilo veľké trhliny a chaos v ich viere v posvätné kamene, ktorým pripisujú veľkú nadprirodzenú silu, nakoľko sú presvedčení, že im prileteli z neba. Veria, že sú darom vesmíru, hoci v skutočnosti sú to lávové kamene, ktoré vychrlila sopka. Po krátkej debate sa presunieme k miestu, kde dvaja bratia - veštci predpovedajú budúcnosť. Sme v malej záhradke, v strede ktorej je generačná svätyňa ich predkov. Jediné čo vidíme, je len malá strieška, pod ktorou je 8 buniek a z každej vytŕča jedna lebka, hlava starého otca. Vysvetľujú nám, že ak chcú zistiť odpoveď na niektoré otázky, či už o zdraví, živote, pôde atď., tak sa prostredníctvom mŕtveho predka dozvedia odpoveď. My to s BUBO skupinkou sledujeme so zadržaným dychom a nechápeme, čo sa práve deje. Jeden z veštcov začne vyťahovať pozostatky jedného z predkov, položí ich na prírodne zhotovený stolík vedľa svätyne a malíčkami oboch rúk začne nadvihovať drevá, na ktorých tieto pozostatky ležia. Začne odriekavať a po chvíli nám hovorí, že ak cíti v malíčkoch bolesť, tak odpoveď je NIE a keď necíti nič, odpoveď je ÁNO. Na záver nám ukážu ešte svoj príbytok a pri otázke, kde sú ich ženy, nám vysvetlia, že oni so ženami nebývajú vôbec. Tie majú druhý dom. Celkovo tradičná kultúra ľudí z PNG striktne oddeľuje tieto dve pohlavia. Miestni taktiež veria, že ak má žena menštruáciu, tak je špinavá a ženy nemôžu vtedy pre mužov nič variť a tobôž nie spolu jesť v jednej miestnosti. Vylúčené. Veštcom ďakujeme za možnosť návštevy a pokračujeme ďalej. Ideme pozrieť miestne vdovy, ktoré smútia za svojím manželom, otcom, bratom. V podstate ide len o jednu vdovu, ktorá je obklopená blízkou rodinou, ale všetkým týmto ženám hovoria vdovy. Dozvedáme sa, že tieto vdovy sú ešte len 3 dni v smútku, pretože manžel zomrel pred 3-mi dňami. Tieto ženy začali ročný smútok, počas ktorého budú trúchliť. V tomto období sa zdržujú len na určitom mieste, kúsok mimo dedinky, kde nesmú variť, upratovať a vykonávať žiadne iné práce. Všetko im zabezpečia ľudia z ich dediny. Po roku, kedy im skončí smútok, sa môžu opätovne zaradiť do bežného života tamojších ľudí. Prezradili nám, že v minulosti, keď niekto zomrel, jeho telo nechali položené na približne meter a pol vysokej strieške, ktorá bola mierne naklonená. Strieška bola naklonená z toho dôvodu, že keď sa telo rozkladalo, tak tekutiny mohli dobre odtekať. V celej dedine bol ukrutný zápach, no im to nevadilo. Po určitom čase, keď bola z tela už len kostra, vzali lebku, túto umiestnili do svätyne, ktorú nám už ukázali veštci. Dnes už takýto spôsob obradov nedodržiavajú a telá mŕtvych pochovávajú do zeme ako my. Lúčime sa s vdovami a je čas ísť zistiť, prečo sú muži Huli takí špecifickí. Ideme pozrieť tzv. Bachelor's boys, ktorí si nechávajú narásť dlhé vlasy. Tradičná kultúra Huliov je vysoko rozvinutá a prekvapivo dodržiavaná, či už v obliekaní, ako aj v osobnom zdobení. Títo ľudia nosia ozdobné tkané parochne z ich vlastných vlasov. Preto sa im hovorí Wigmen - parochňoví muži. Tieto vlasy si pestujú pod dohľadom Majstra Wigmana, ktorý počas 1 roka a 2 mesiacov prísne dohliada na ich rast. Pre chlapcov to je povinná záležitosť a za vstup musia ich rodičia zaplatiť peniazmi Kina alebo jednou svinkou. Počas týchto mesiacov žijú s ostatnými chlapcami - mužmi v izolovanom prostredí oddelenom od zbytku ich komunity. Počas opatrovníctva a učenia od majstra vykonávajú rituály, ktoré majú zabezpečiť kvalitný rast vlasov, musia dodržiavať predpísanú "diétu", nemôžu sedieť pod určitými stromami atď. Na všetko dohliada majster Wigman, ktorý v prípade, ak by chlapec niečo porušil, alebo by sa počas tohto obdobia pozrel miestnej dievčine do očí, je oprávnený ho vyhodiť z učenia. Tento majster je doslova zážitok, pretože je celý pomaľovaný ako tí ľudia, o ktorých z dokumentov vieme, že vyzerali ako ľudožrúti. Tieto parochne sú pre Huli Wigmen pýchou a počas života si ich môžu urobiť koľkokrát chcú, no len pokým sa neoženia. Potom už podľa tradície nesmú. Dizajn parochne musí byť symbolický pre ich kmeň. Na zdobenie týchto parochní používajú najmä perie z krásnych vtákov Rajka, ktorých je v PNG 42 druhov. Tieto perá sú pestrofarebné a dodávajú parochni majestátnosť. Taktiež používajú perie z kazuárov, pričom tmavé perie je z dospelých jedincov a svetlo hnedé od mláďat. Zároveň si na svojich záhradkách pestujú tzv. kvietky trvalky, ktoré používajú ako doplnok k periam. Využívajú aj kožušinku z vačkovca Kus-Kus, aby si do parochne mohli pridať aj chochol. Úžasná je táto kultúra a tradícia. Sme viac než nadšení, že ešte stále pretrváva a šťastní, že nové technológie, ktoré sa šíria ako mor, sem ešte neprenikli. My s úctou ďakujeme domorodcom, že sme mohli vstúpiť do ich súkromia, vidieť nádheru tohto zabehnutého rituálu, ako aj zoznámiť sa s miestnymi chlapcami, ktorí sa starajú o svoje vlasy. Čaká nás ďalší zážitok a to maľovanie a tanec samotných wigmenov. Všetko sa odohráva na záhradke nášho ubytovania v Lakwanda lodge, ktoré je vo vlastníctve ľudí Huli. Máme možnosť vidieť, ako sa pripravujú na tzv. tanec "singsing", ktorý sa koná vždy pri nejakej ceremónii alebo oslave. Pre miestnych wigmenov je však touto oslavou naša návšteva, pretože sme tento rok len 4. skupina turistov, ktorá sem zavítala. Pre nich to je nenormálna česť ukázať nám to, ako žijú. Sledujeme, ako si dôkladne natierajú tváre červenou a oranžovou farbou z okra. Dopĺňajú to bielou ílovitou hlinou a čiernou farbou z čierneho uhlia. Z bežných ľudí sa tak stanú bojovníci, z ktorých ide strach. Veru, nechceli by sme ich stretnúť niekde v džungli v 30. rokoch 20. storočia, keď do Vysočiny prvýkrát dorazili bieli ľudia. Po zhruba 30 minútach líčenia sa zrazu postavili, zoradili formáciu a začali tance. WOW! Vidieť toto na vlastné oči, je zážitok extrémneho levelu. Celý ich "mundúr" pozostáva zo samotnej parochne, opasku z trstiny, ktorý má vpredu tašku Bilum, vyrobenú z vysušených vnútorných vlásočníc kôr stromov. Je to zároveň ochrana penisu. Na krytie zadku používajú trs listov, ktorý si pripevnia zozadu opaska a má symbolizovať chvost vtáka Rajka. Po tomto úžasnom vystúpení nám ešte miestne mladé dievčatá ukážu tanec, ktorý tancujú starým materiam a mamám, keď dostanú prvýkrát menštruáciu. Je to tanec, kedy im staré mamy povolia vydaj. Bez tejto ceremónie by to vôbec nešlo. Po tanci nám ešte prezradia, že ak počas tanca preletí okolo "zlý vták" (čiernej alebo inej tmavej farby), tak to znamená nešťastné manželstvo a keď preletí farebná Rajka alebo iný papagáj, tak budú mať dobrého manžela a nikdy sa nerozídu. Tieto tradície ľudí Huli nás fascinujú čím ďalej, tým viac. Huli ľudia sú najväčšia etnická skupina v Južnej Vysočine v PNG s populáciou viac než 90000. Žijú v teritóriu rozsiahlom až 2500km2. Huliovia nežijú v dedinkách husto osídlených, ale v rozptýlených usadlostiach nepoškvrnených a intenzívne obrábaných údoliach. Záhrady majú ohraničené priekopami a bahennými stenami vysokými až 3 metre. Je pre nich zvyčajné, že ženy tu robia väčšinu prác, zatiaľ čo muži sa sústreďujú na zobrazovanie svojej pompéznosti, na lov, plánovanie vojny - bojov, ale predovšetkým na rast svojich vlasov. My sme v BUBO priekopníkmi v lovení zážitkov a preto sa dostaneme na miesta, o ktorých mnoho ľudí len sníva alebo považuje za neabsolvovateľné, alebo ani nevie. My objavujeme a odhaľujeme úžasnú skutočnosť a sme vďační, že ľudia Huli nás prijali ako svojich a bola to česť pre nich ukázať nám kúsok z ich života a kultúry. Pravdou však je, že pre nás je česť byť aspoň na jeden deň súčasťou ich života. Nám po celom dni zážitkov zapadá 10 minút po šiestej večer slnko a sme pripravení na dlhé debaty o zážitkoch dnešného dňa, ktoré ukončíme veľmi jednoduchou večerou a oddychom na ďalší deň. 

M

Marek Melúch z BUBO

31

08:32

máj

2018

Hlavné mesto, aké ste ešte nevideli

Hlavné mesto, aké ste ešte nevideli

Port Moresby, hlavné mesto Papua Novej Guinei. Pre niekoho známe, pre niekoho absolútnou neznámou. Možno ste ten názov už počuli, ale ak by ste si ho mali predstaviť ako vyzerá, tak žiadna predstavivosť sa nevynára. Toto mesto je vstupnou bránou do krajiny. Najmä kvôli letisku Jacksons International Airport, ktoré je od samotného centra vzdialené iba 10 km. Pri pristávaní ako prvé zbadáte, že mesto je usadené medzi desiatkami až stovkami kopcov. Hovorí sa mu taktiež POM city alebo jednoducho Moresby. Je to najväčšie mesto v Papui Novej Guinei (PNG) a zároveň najväčšie mesto v celom Južnom Pacifiku, mimo Austrálie a Nového Zélandu. Nachádza sa na pobreží Papujského zálivu na juhozápadnom pobreží Papujského polostrova. Toto mesto vzniklo ako obchodné centrum v roku 1873, kedy sem ako prvý Európan priplával britský námorný dôstojník John Moresby, ktorý preskúmal pobrežie Novej Guinei. Po ňom bol samozrejme tento prístav pomenovaný. Moresby preskúmal rozsiahlu časť južného pobrežia a strávil tu niekoľko dní obchodovaním s ľuďmi z dodnes existujúcej časti Hanuabada. V jeho záujme však bolo nájsť kratšiu cestu medzi Austráliou a Čínou, čo sa mu aj podarilo. Na východnom cípe ostrova našiel dnes známy "čínsky záliv". Neprešiel však ani rok a na toto miesto prišla London Missionary Society, teda misionári. Táto spoločnosť bola nasledovaná obchodníkmi a tzv. "Blackbirders". Dá sa povedať, že to boli únoscovia, ktorí naverbovali "zmluvných" pracovníkov a boli len o krôčik lepší ako obchodníci s otrokmi. Tieto svinstvá robili najmä Briti, ktorí čiernych ľudí odvážali nielen z PNG, ale aj z iných ostrovov južného Pacifiku ako napr. Nová Kaledónia, Vanuatu a mnoho ďalších. Týchto "otrokov", ktorí si sami podpísali svoj ortieľ, odvážali na sever Austrálie a na Fiji za nútenou prácou na plantážach cukrovej trstiny. V Roku 1888 sa Port Moresby stalo hlavným mestom novo vyhlásenej Britskej Novej Guinei a v roku 1906 bolo teritórium odovzdané do rúk Austrálie, ktorá sama o sebe dostala nezávislosť len 5 rokov predtým, v roku 1901. Sir Hubert Murray tak prevzal administratívu Papui známej ako takej, až do jeho smrti v r. 1940. Tento sudca pôvodom zo Sydney zomrel ako 78 ročný na ostrove Samarai počas aktívneho výkonu v službách. Port Moresby bolo neskôr zatienené mestom Lae, ktoré slúžilo ako zásobovacia základňa počas zlatej horúčky v oblastiach Wau, Bulolo a Rabaul počas 2. svet. vojny. Japonci však 21. júla 1942 obsadili celú severnú časť Novej Guinei a rapídne postupovali na juh, kedy sa POM city stalo záchytným a hlavným kempom pre spojenecké jednotky bojujúce pozdĺž cesty Kokoda. Po skončení vojny bola Papua a Nová Guinea spravovaná ako jedno teritórium s východiskovým hlavným mestom Port Moresby, čo bola atraktívnejšia alternatíva, ako mestá Lae a Rabaul, ktoré boli zrovnané so zemou po bombardovaní spojencami. Nuž, každopádne toto mesto má dosť tvrdú históriu a čo je najsmutnejšie, domáci na to doplatili vo veľkej miere. Japonci verbovali domácich na jednej strane, Austrálčania na druhej, pretože obe strany potrebovali miestnych sprievodcov cez džungľu, inak by boli stratení. Najhoršie však je, že sami domáci bojovali proti sebe, hoci to vôbec nemali v záujme. Museli, nakoľko vedeli, že budú niektorou stranou zabití. Port Moresby je v súčasnosti domovom tuctov kmeňových skupín, no len 2 z nich ho môžu v skutočnosti volať domovom. Sú to kmene Motu a Koitabu. Títo ľudia, domorodci, sú potomkovia polynézskych ľudí na rozdiel od prevládajúcej melanézskej populácie. My budeme mať možnosť týchto ľudí navštíviť počas prehliadky mesta, v ktorom ako keby sa zastavil čas. Klienti BUBO prilietajú skorým letom zhruba o 5-tej hodine rannej a my sa krátkym, 20 minútovým, transferom dopravíme do nášho hotela, ktorý vypadá ako z iného sveta. Vonku chudoba a špina a za bránou ťažký luxus, ktorý sa sem vlastne ani nehodí. Po doobednom odpočinku začíname prehliadku mesta v Adventure parku, dobrodružnom parku, ktorý pripomína botanickú a zoologickú záhradu v jednom. Práve tu máme možnosť pričuchnúť k prvému stretu s miestnou faunou a flórou. Prejdeme sa po krásnych orchideových záhradách, okolo nás samé palmy a iné zaujímavé rastliny. Vstupujeme do voliéry, kde máme možnosť vidieť národného vtáka PNG, Rajku Raggiho. Tieto pestrofarebné vtáčiky sú neuveriteľne fotogenické a my sme relatívne blízko pri nich. Prejdeme cez voliéru papagájov, z ktorých Kakadu a Lory sú tí najupišťanejší. Tu uvidíme aj modrého holubovitého vtáka, Korunáča Vejárovitého. Zastavujeme sa pri vodných nádržiach, kde sú neslávne známi zabijaci, krokodíly morské. Miestny sprievodca nám vraví, že ten pánko, ktorý sedí na schodoch, vie s nimi rozprávať. Pán bol hluchonemý a keď videl, že sme sa všetci na neho pozreli, neváhal ani sekundu, zobral oceľovú palicu a hneď preskočil plot. Krokodíl bol zalezený vo vode a on začal ako keby miešať vodu a divným bľabotaním na neho kričať, aby ho privolal. My sme tŕpli a modlili sa, aby sa mu nič nestalo, lebo to musí byť asi blázon. Po chvíľke krokodíl prudko vyplával, no na kraji sa zastavil. Pán ho párkrát buchol po hlave a pokračoval v bľabotaní. Krokodíl sa úplne ukľudnil a pán sa k nemu skrčil, dal mu pusu na špičku jeho vražedne vyzerajúcej tlamy, postavil sa a pozrel sa na nás s výrazom, pozrite sa, aký som frajer. My sme ostali v nemom úžase doslova čumieť. Za svoju show si zaslúžil zopár kina do vrecka a prianie, aby sa mu ani v budúcnosti nič zlého nestalo. Pokračujeme v prehliadke a tešíme sa na Kenguru stromovú, o ktorej nie každý vie, že existuje. Kengura stromová sa počas dlhého obdobia mutácie adaptovala na život v korunách stromov. Odhaduje sa, že v PNG žije 14 druhov týchto kengúr, no keď som sa pýtal miestnych, tak každý mi povedal iné číslo. Je viac než isté, že ich je nad 10 druhov, keďže žiaden z nich nespomenul menšie číslo, ako 10 :D. Vo svojej prehliadke pokračujeme ku skutočnému skvostu mesta, ktorým je Národný Parlament PNG. Nachádza sa v časti Waigani, ktorá je jednou z tých lepších, bezpečnejších častí tohto mesta. Hlavná budova parlamentu je v štýle Maprik a Sepik. Miestni ho volajú Haus Tambaran, teda duchovný dom. Keďže parlament si tu zatvárajú kedy chcú, tak sme museli dať malý bakšiš do vrecka strážnikovi a ten nám s úsmevom otvára dvere. Drevorezby interiéru predstavujú 4 regióny PNG. Hlavná sála je domovom pre 111 členov parlamentu v čase zasadania. Od parlamentu prechádzame do Národného múzea, to však bolo zatvorené kvôli opravám, nakoľko v novembri tohto roka sa tu bude konať APEC 2018 (The Asia-Pacific Economic Cooperation). Obyvatelia, aj politici, očakávajú príchod veľkých mien. Jedným z nich je aj americký prezident Donald Trump. Vzhľadom k tomu, že múzeum bolo zatvorené, máme eso v rukáve, nakoľko má tri pobočky. Jedna je v Goroke, kam sa pôjdeme pozrieť. Hlavný bod programu je však ešte pred nami. Asi pol hodinky jazdy od múzea sa ocitáme pri pobreží a začína to tu trošku "divočieť". Nachádzame sa v najstaršej časti mesta Hanuabada, čo v preklade z jazyka Motu znamená "veľká dedina". Členovia kmeňa Motu sú tradične ľudia morí, ktorí sem prišli relatívne neskoro. Bolo to asi cca pred 2000 rokmi. Dedinky týchto ľudí boli a sú stavané na stĺpikoch v prístave Moresby. Je to vlastne taká pobrežná dedinka na okraji mesta. Pri vstupe do nej vidíme neskutočnú špinu a neporiadok. Pobrežie domčekov vôbec nie je vidieť, pretože je celé zahádzané plastovými fľašami a splaškami, ktoré vylievajú - púšťajú rovno z domčekov. Je to však najväčšia dedinka kmeňa Motu a domáci ju volajú HB. Známa je predovšetkým tým, že odtiaľto pochádza obrovské množstvo papuánskych hráčov kriketu. Tiež v národnom tíme je polovička hráčov práve odtiaľto. Prechádzame sa po drevených trámoch a vidíme fakt kruté podmienky žitia. Domček, kde nič nie je, je pre nich všetkým. Človek si povie, chudáci ľudia. Pravdou však je, že sú šťastnejší, ako naši ľudia "doma". Jednoduchosť, smiech, špina, radosť, úsmev. Aj takto by sme vedeli dojmami opísať „úžasné“ miesto domácich - Hanuabadu. Stmieva sa, je čas ísť. Nasiaknutí „vôňou“ splaškov vraciame sa pomaly k nášmu hotelu. Aj keď mnoho príručiek a odporúčaní o meste Port Moresby hovorí ako o nebezpečnom meste, my vieme, kde sa máme pohybovať a uloviť autentické zážitky, ktoré nás možno desili pri sledovaní televíznych dokumentov. Človek tu totiž pocit nebezpečia nemá, pokiaľ neprekročí nebezpečnú líniu. My si odnášame z tohto zaujímavého mesta pestré – ohromujúce? zážitky a už sa tešíme, čo nám táto krásna zem ponúkne ďalší deň. 

M

Marek Melúch z BUBO

24

17:16

máj

2018

Privátna armádna BUBO eskorta

Privátna armádna BUBO eskorta

Zobúdzame sa v krásnej Lakwanda Lodge, ktorá nám svojou jednoduchosťou priam vyráža dych. Práve tu zažívame neopísateľné okamihy spojené s dotykom fascinujúcej prírody. Nakoľko bývame v tradičných domčekoch miestnych ľudí Huli máme tu možnosť uvedomiť si, v akom prepychu žijeme doma. Najväčším komfortom, ktorý tu máme je, že aspoň 2 hodiny po zotmení máme elektrinu a taktiež máme toaletu. Pre miestnych táto bežná vec nie je vôbec samozrejmosťou. Naraňajkujeme sa v skromných podmienkach a s úsmevom na perách sa lúčime s majiteľom Thomasom a jeho kamarátom Tonym, vlastníkmi tejto, v džungli zašitej, usadlosti. Dnes nás čaká prejazd do Kumul Lodge, ktorý sa nachádza v provincii Západná Vysočina a my musíme vyraziť čo najskôr, pretože cesty vo Vysočine sa dajú porovnať s tankodromom. No niekedy aj ten je luxus oproti týmto cestám. Vyrážame a zhruba po 25 minútach jazdy vchádzame do mestečka Tari. Po chvíľke vidíme v strede cesty stáť miestnych, ktorí na nás kývajú, aby sme zastavili. Netušíme, čo sa deje a tak s obavami zastavujeme. Aj keď sú miestni milí ľudia, vždy nám to trošku zdvihne adrenalín, pretože každý z nich nosí v ruke mačetu, ktorá je ich základným nástrojom na všetko. Šofér Paul stiahne okienko a v jazyku Tok Pisin zisťuje, čo od nás miestni chcú. Keďže sa netvári veľmi nadšene, usudzujem, že niečo zrejme nie je v poriadku. Vedľa mňa sedí náš miestny sprievodca Daniel a poctivo počúva každé slovo. Po chvíli sa ho pýtam: „čo sa deje?“ a on na to len: “máme problém, Marek“. Na ceste pred nami sú umiestnené barikády (roadblocks), ktoré tam dali miestni ľudia. V dedine prebieha kmeňová vojna a dnes ráno tu zavraždili dvoch ľudí. Ľudia z Tari sú iní ako hociktoré iné kmene v Papui Novej Guinei, pretože medzi ich tradičnú vlastnosť patrí vyrovnávať si nevyriešené účty zoči-voči, čo znamená, že ten, kto prežije, má pravdu a je víťazom. Vystupujeme z auta a zisťujeme od miestnych ľudí, aké sú možnosti prechodu. Niektorí hovoria, že za chvíľu príde policajné auto, ktoré by nás mohlo previesť cez toto územie. Keďže tu nie je žiadna iná cesta, tak nemáme veľkú možnosť výberu inej trasy a v danom momente so skupinkou BUBO a SEN netušíme, čo sa bude ďalej diať. Daniel je synovec nášho lokálneho partnera Stevena, ktorý momentálne zabezpečuje pre nás ďalší program v Mt. Hagen a nie je s nami a tak mu píšeme, čo sa nám stalo. Povedal, aby sme za žiadnych okolností nešli za policajným autom, pretože voči policajtom nemajú kmeňoví bojovníci absolútne žiadny rešpekt a ak uvidia ich auto, začnú strieľať. Medzitým sa pri nás zastavilo ďalšie auto s miestnymi, nevedeli čo robiť. Báli sa na konfliktné územie vstúpiť tak, ako my, ich by mohli taktiež zastaviť a ukradnúť im všetko. Miestni ľudia, ktorí nie sú zapojení v kmeňovom boji, sa väčšinou nemusia báť o svoje životy, pretože ich sa ten boj bezprostredne netýka, ale ak by sa odvážili prejsť týmto územím počas nepokojov, mohli by prísť o všetko čo majú a samozrejme aj o auto. Pán z tohto auta prišiel za mnou s prosbou o pomoc a informoval ma, že asi 10 minút, od miesta kde stojíme, je armádna základňa a len armáda nám môže pomôcť, nakoľko miestni bojovníci sa vojakov boja. Spočiatku som bol neistý, ísť s cudzincom do auta, nevedno kam, nie je vôbec upokojujúce. O pláne informujem klientov BUBO, ktorí s mojim plánom vyjadrujú súhlas. Volám Daniela a žiadam ho, aby povedal nášmu šoférovi Paulovi a ľuďom okolo, aby dávali pozor na našich klientov, keď budeme preč. Volám so Stevenom a oznamujem mu momentálny stav našej situácie a on len do telefónu pohmkáva a rozmýšľa. Počkaj, mám nápad, hovorí mi. Viem, že kamarátov syn, ktorý je v armáde, by mal byť v tomto období v okolí Tari a podieľa sa na pomocných prácach pri odstraňovaní škôd spôsobených zemetrasením. Medzitým s Danielom nasadáme do auta miestneho občana, ktorý nás poprosil o pomoc a vyrážame do armádnej základne. Po chvíli mi volá neznáme číslo a ozve sa tam: "Ahoj Marek, tu je James z armádnej obrany (Army defense). Steven mi volal a povedal, že máš problém a potrebuješ pomoc. Kde si a čo sa stalo?“ Keďže nedokážem presne povedať súradnice, tak odovzdám telefón Danielovi a ten mu povie, že sme neďaleko od armádnej základne a ideme pre pomoc. Prichádzame k obrovskému ostnatému plotu so železnou bránou, ktorú nám po chvíli začne otvárať chlapík v maskáčovej uniforme. Zaparkujeme, vyjdeme z auta a hneď sa z diaľky ozve, ty si Marek ? Stevenov kamarát? Áno, odpovedám. Ja som James, to ja som Ti volal. S úsmevom na perách mu odpovedám, ako neskutočne rád ho spoznávam a vysvetlím mu náš problém. On len prikyvuje a potvrdzuje, že s políciou by sme mali len väčší problém a je dobre, že sme prišli sem. Daniel s cudzím miestnym mu v domácom jazyku vysvetlia celú situáciu a po chvíľke James volá svojmu veliteľovi a žiada ho, aby prišli na základňu. Zhruba o pol hodinu sa otvára brána a vchádzajú do vnútra areálu ďalšie 3 džípy plné vojakov. Z prvého auta vyjde pán s dlhými fúzmi a v slnečných okuliaroch a ráznym krokom kráča k nám. James ma s ním zoznamuje a hovorí mi, že toto je náš armádny generálny plukovník, veliteľ "Nus Gras". Privíta ma oboma rukami a pýta sa ma, či viem, čo znamená Nus Gras. Ja mu na to odpovedám, že však to je Vaše meno, nie? Všetci okolo sa začnú smiať a ja neviem čo si mám o tom myslieť. Nie nie, vidíš moje fúzy? Sú dlhé ako tráva a keďže ich mám pod nosom, tak to je ako tráva na nose. Nus Gras je v jazyku Tok Pisin Nose Grass, teda tráva na nose. To je moja prezývka a budem rád, keď ma tak budeš volať aj ty, hovorí mi. Veľmi rád, odpovedám a tak, ako aj ostatní, sa pri tom smejem. No, dosť bolo žartov, hovorí. Idem zvolať mužov a ideme sa pripraviť. Prešla viac než hodina, počas ktorej sa dohadovali na postupe akcie a čo v prípade, ak by na nich zaútočili. „Marek, kde máš kamarátov?“, pýta sa ma Nus Gras. „Čakajú na nás asi 15 minút odtiaľto a sú spolu s naším šoférom a ostatnými dedinčanmi, ktorí sa taktiež boja ísť ďalej“, odpovedám. Ok! Ideme na to a vydáva pokyny. Ja a moji muži ideme v prvých troch autách dopredu. Ty pôjdeš v aute medzi ďalšími dvoma autami. Keď prídete ku kamarátom, presadnete a budete čakať na náš signál. Vojaci nasadajú do auta a akcia začína! Wow, toto je adrenalín, hovoríme si navzájom s Danielom. Prvé tri autá vyštartujú rýchlosťou blesku a idú napred, aby mohli celú cestu vyčistiť od barikád a kmeňových bojovníkov. My ideme medzi ďalšími dvoma autami a samozrejme, aby toho nebolo málo, dostaneme na tejto zemetrasením rozbitej ceste defekt. Nestačil som sa ani spamätať a všetci už boli pri aute a vymieňali koleso. Netrvalo to ani 6 minút! Pokračujeme v ceste a po chvíľke dôjdeme na miesto, kde je naše auto s klientmi. S Danielom si presadneme a čakáme na signál od Nus Grasa. Asi po 20 minútach sa z Jamesovej vysielačky ozve šuchot, po pár prehodených slovách nám James hovorí, ide sa, cesta je čistá! Ideme za vojenským autom a za nami ďalšie. To nie je možné! Sme ako vo filme, kde majú vlastnú armádnu eskortu, hovorí Jirko. Áno je to tak! Máme vlastnú armádnu BUBO eskortu! Bezpečnú cestu nám zabezpečilo viac než 30 vojakov, ktorí boli neskutočne ochotní nám pomôcť. Prejdeme konfliktným územím a na konci nás čakajú už vysmiati vojaci na čele s Nus Grasom. Zastavujeme pri nich a oni už len skonštatujú, ste v bezpečí! My im vyslovujeme hlbokú vďaku, s úsmevom im všetci podávame ruky a ďakujeme za všetko, čo pre nás urobili. Hlavný veliteľ nám popraje šťastnú cestu a veľa krásnych bezproblémových zážitkov. James, synovec Stevenovho kamaráta, nám tiež príde podať ruku a necháva ho ešte raz pozdravovať. Rozlúčime sa, kývame všetkým vojakom, ktorí neskrývajú radosť z toho, že nám mohli pomôcť. Tu skutočne platí: „V núdzi poznáš priateľa“. Ešte raz vám všetkým „vojaci“ veľké ĎAKUJEM. Pre nás v BUBO je bezpečnosť prvoradá a mať privátnu armádnu eskortu si môžu dovoliť len tí, čo majú najlepšie kontakty. My ich v Papui Novej Guinei máme! Vďaka nášmu skúsenému miestnemu sprievodcovi Stevenovi, ktorý má známosti aj v armáde, nám mohla byť dopriata ochrana prvého stupňa, ktorá bola v konečnom dôsledku najintenzívnejším zážitkom dňa. S určitosťou môžeme povedať, že tento zážitok si budeme pamätať do konca života. 

M

Marek Melúch z BUBO

29

11:11

apr

2018

Nové Írsko

Nové Írsko

Kaledónia je latinský názov pre Škótsko a Hebridy sú ostrovy nachádzajúce sa západne od Škótska. Írsko je od Hebríd naozaj kúsok. Nová Kaledónia, Nové Hebridy, Nové Írsko ležia na opačnej strane Zeme v Tichom oceáne. Jamesovi Cookovi na jeho druhej ceste okolo sveta v roku 1774 pripomínali tieto ostrovy jeho domovinu. Nová Kaledónia patrila Francúzsku, Nové Hebridy (dnes sa volajú Vanuatu) boli kondomíniom Francúzov a Britov a Nové Írsko bolo exotickou kolóniou Nemecka. Nové Írsko je z týchto ostrovov dostupné najťažšie. James Cook sa sem nikdy nedostal a ostrov takto nazvali až Austrálčania začiatkom 20. storočia. Letíme sem “priamo” z Port Moresby na trase Lae – Hoskins – Rabaul – Kavieng, teda cez menej známe letiská. Latangai, hlavný ostrov je slíž v tvare muškety, kde sa pažba približuje ostrovu Nová Británia a my sme pristáli na hlavni na tom najvzdialenejšom bode, tesne pod rovníkom. Nové Írsko je veľmi dlhý ostrov, vyše 360km, no tu na severe je široký od 10km do 40 km, celý ostrov je veľmi uzučký. Chrbticu ostrova tvoria hory (najvyššia 2380m), viete vyjsť hore do sedla autom a prekrásne vidíte na jednej strane Bismarckovo more a na druhej Tichý oceán. Okolo sú stovky ostrovčekov, najväčšie sú Lihir, Nový Hanover (Lavongai) a aj my máme v pláne prejsť zopár z nich, Nové Írsko chceme dôkladne spoznať. Čistotou konkuruje ostrovu Sawai, homárov má viac než Anegada a ja sa cítim ako pred 20 rokmi na Aitutaki. Sme tu dlho pred ostatnými.Vydávame sa krížom cez ostrov po Boluminski highway, cestu nazvanú podľa Franza Boluminského, narodeného v severnom Poľsku, ktorý bol počas Nemeckej koloniálnej nadvlády hlavným šéfom ostrova. Chodil na koni a presviedčal dedinčanov, aby si zobrali na starosť “svoju” časť cesty. Boluminski náčelníkov presvedčil o prospešnosti projektu a hlavne, aby sa o cestu naďalej pravidelne starali. V trópoch je to riadna pakáreň čosi udržať funkčné. Všade popri ceste sú kokosovníkové palmy, obrovské stromy chlebovníkov a statné mangovníky, zopár druhov banánovníkov, arekové a ságové palmy. Všetko je tu akési väčšie než inde, a zelenšie. V dedinkách potom stromy Frandžipani s bielučkými kvetmi a farebné Buganvílie. Vysekaná tráva, vysadené crotony, nikde ani papierik, všetko ako v luxusnej botanickej záhrade. U nás listy crotonov v kochlíku opadajú, tu sú ich nasadené tisíce: zelené, žlté, oranžové, červené. Medzi tým presvitá modrý oceán a modrá obloha s bielymi hutnými mrakmi. Oceán je na uzučkom ostrove vždy veľmi veľmi blízko. Svet sa tu riadi jasnými tisícročnými pravidlami. Ulovíš homára, zapiješ ho kokosovým mliekom, upečieš svinku, zatancuješ si. Je to raj na zemi so spústou veľkookých detí. A takto nejako žili naši predkovia desaťtisíce rokov. Keď ste TU, cítite, že toto je tá správna cesta. Správna diaľnica životom.U nás zvyknú boháči hovoriť: Ťažko sa žije ľahko. Tu sa aj chudákom Ľahko žije dobre.“Na ktorý ostrov chceš ísť?” Oni nezvolia trasu, nevedia čo chcete, nechápu, že sklonená kokosová palma na malilinkom ostrovčeku obkrúžená tyrkysovou vodou je to, čo chcete. Pre nich je ten ostrovček problémom, lebo môžu loďou (tzv. banana boat) štrajchnúť o koraly. Prejdeme 3 takéto ostrovčeky a keď ideme späť, začne pršať. Vtedy je náročné fotoaparát vytiahnuť, tropická búrka je tak fascinujúca.Na večeru si dávame sviňu v domorodom mumu. Takto sa varí všade v Pacifiku, sviňu prikryjete starými, červenými rozžeravenými kameňmi, nahádžete na to banánové listy a necháte dusiť 3 hodiny. Našu sviňku obalili ešte iným druhom listov kvôli lepšej chuti, dusí sa priamo s kau, ktoré sa potierajú kokosovým mliekom. Takto isto sa pre nás robí v separátnom mumu, na inom mieste, zelenina, taro či spomínané bataty, ktoré tu volajú kau. Denis mi má k tomu naloviť 20 homárov, no tie sa lovia za splnu a tak z toho nič nebude. Každopádne jedlo je božské, svinka mäkučká, proste paráda. Základom života je prastará a unikátna kultúra Malangan, ľudia žijú omnoho viac v súzvuku s morom. Muži nosia lap –lap (sarong), obrovské percento detí sú blondiaci s takým obrovským kučeravým “mikrofónom na hlave. Domorodé masky majú väčšinou motív rýb, duchov oceánu. Hroby sú postavené tak, že keď je búrka, tak sa ich more dotýka. Duch mŕtveho sa podľa malanganskej tradície vracia späť do mora. Ich jazyk je nádherne poetický a aj rytmus jazyka mi pripomína more. Máme čas, zvečerieva sa a prekladajú mi zopár prastarých legiend.Všetko sa deje na pláži. Základom je princíp antiindividualizmu, všetko sa robí spolu. “Žralok je dobrý, je to dobrý boh, uznávame ho, je silný, statočný, nádherný, je to dobré zviera, prevtelený lovec. Najlepší lovci sa menia na žralokov a žraloky na lovcov”. Na vydlabaných drevených kanojkách, ktoré šaman potrel bylinkami 2 km za rífom, v hlbokom oceáne hľadajú duše predkov v telách žralokov tigrovaných, žralokov kladivohlavých, ktorých je tu veľa, alebo v žralokoch mako. More je malanganským rajom.Jednu masku pomaľovanú prírodnými farbami v strede ostrova kupujem. Od Noaha Sialisa, a on je synovcom slávneho Ben Sisiu. Ide o masku dvoch rýb a bojovníka, ktorý ich má obe prebodnuté oštepom. Tie ryby mu dodávajú silu. Bojovník je malanganským duchom a volá sa Valik. Kto ho má, toho šťastie neminie. Mám ju teraz upevnenú nad vstupom do mojej kancelárie. Je vzácna, kúpil som ju predsa tak ďaleko. 

Ľuboš Fellner, BUBO

03

06:50

sep

2017

Prečo sa k najkrajšiemu moru sveta nechodí?

Prečo sa k najkrajšiemu moru sveta nechodí?

Vedci sa zhodujú, že najviac koralov na svete sa nachádza v tzv. Koralovom trojuholníku. Zasahuje do Indonézie, písal som o ňom pri štáte Východný Timor, kde sme sa potápali okolo ostrova Atauro, no jeho najväčšia časť je tu na Papua Nová Guinea. Raj pre potápačov, to najkrajšie more sveta. 5x toľko koralov na rovnakej ploche ako v Karibiku. A čistejšie more som nikde na svete nevidel. No možno mi len dobre očistili potápačské okuliare? Pri šnorchlovaní pri ostrovčeku Ral sme videli dvoch žralokov, takých maličkých. Potom tú nafukovaciu ostnatú rybu a mušle Rozďavy, niektorí ich poznáte pod menom Zéva. Ja ich mám zopár doma, doniesol som si ich z ostrova štátu Tonga. V kostoloch ich tu v Pacifiku používajú ako nádobu na svätenú vodu. Keď do Rozďavy strčíte ako šnorchlista prst a ona cvakne, tak sa utopíte. Jednému potápačovi ktorý mal kyslíkové bomby museli odrezať prst aby mu zachránili život, inak by mu došiel kyslík. Tá mušľa má aj 200kg a stisk je drtivý, nepustí Vás. Na brehu nachádzame ulity nádherne sfarbených homôlok, s nádherným kónickým tvarom. Tieto mušle sú pre potápača smrteľne jedovaté. Smrteľná nádhera, dalo by sa povedať. No proste keď cestujete takto ďaleko musíte “čosi” vedieť či už na brehu, či už vo vode. Len blbcovi sa niečo stane. Respektíve dlho sa musí učiť mladý cestovateľ, aby sa z neho stal starý cestovateľ. Zastavujeme sa na viacerých ostrovčekoch. Zelené kokosovníkové chudučké palmy, banánovníky a statné mangá, v pozadí neustále 50 odtieňov tyrkysovej. Strechy domčekov pokrývajú listy palmy sago. Mne sagová kaša chutí viac než africké pošo zo sorgumu. Novému Írsku sa z turistického hľadiska sakra neoplatí byť v štáte Papua Nová Guinea. Turisti priletia do Port Moresby a riešia si veci na hlavnom ostrove, potom tí zdatnejší – na Slovensku takí ešte nie sú- prejdú tie najbližšie ostrovčeky ako Trobriandy či Bougainville. No Nové Írsko je ďaleko pre každého. Je to hlava XX: ostrov je aj pre najzarytejších cestovateľov ďaleko a preto sem turisti nechodia. Turisti sem nechodia, lebo o ostrove nevedia, lebo je tak ďaleko, že tu pred nimi nebol nikto. Nikto nič nevie, to čo je napísané na webe je samozrejme absolútna blbosť. Chvála bohu. Neznalosť vždy tí múdrejší využili vo svoj prospech. A o ¼ storočie začnú masy tvrdiť, že “Tí” mali šťastie. Čo chcem povedať? Treba cestovať na miesta, ktoré nie sú populárne. Keď už o krajine/oblasti viete – je neskoro. Už nenájdete originál. Na svojich cestách som našiel iba 2 ostrovy (je to viac ostrovov naraz) kde by sa dalo odísť na mesiac, dva, tri a nič nerobiť. Jeden tip je atol Arno na Marshallových ostrovoch . Tu potrebujete stan a udicu. Druhý je tento a tu sú domčeky kde by Vás prichýlili, toto je predsa len iné, tu je predsa len viac pevniny a vysoké hory, ktoré na 133 plochých ostrovčekoch atola Arno nenájdete. Na oboch je nádherné prenádherné more. Niekedy sa ľudia v Novom Írsku zdali drsnejší, nevšímaví. No to len hrali ako čašník v Tatrách. Aby nestratili tvár – pred neznámym cudzincom. Ide pritom o ľudí veľkého srdca a kdesi hlboko vo vnútri dobrých. Toľkokrát, “dobrú noc” nikto z nás nikdy nepočul. Zvečerieva sa a 80% ľudí nás takto v hlavnom meste zdravilo. Na dedinke to bolo 100% ľudí, “good night” a bolo to veľmi milé. Keď sa pri odlete pýtam v rámci small talk chlapíka, ktorý nám robí check-in odkiaľ je, odpovedá mi “bývam blízko, hneď vedľa ako ste bývali vy, priatelia.” Každý tu o nás vie, celý Kavieng si šeptá, že k ním zavítali turisti z akejsi divnej krajiny. 

Ľuboš Fellner

31

15:17

aug

2017

Kultúra Malangan

Kultúra Malangan

Na juhu ostrova je kultúra podobná tej v Kokopo a prípadne na ostrovoch Duke of York – kultúra kmeňa Tolai. No tu na severe ostrova je to Malangan, čo je čosi úplne iné. Možno sa Vám to pri toľkých kmeňoch čo sme videli bude zdať už neprehľadné. No Papua Nová Guinea má kmeňov najviac. Na Papua Nová Guinea nájdete zo 7000 svetových jazykov tisícku práve tu (iné údaje hovoria o 6000 svetových jazykoch a z toho PNG 800) a jazyk je jedným z atribútov kmeňa, odlišuje ho od iných. Preto je Papua Nová Guinea tak fascinujúca. To čo sme videli na hlavnom ostrove vo vrchoch a tu na hladine mora na ostrovoch je diametrálne odlišné. Úplne iný svet, iné zvyky, iné domy, iné kroje a áno, iná reč. Aby sme Malangan spoznali čo najlepšie mierime do dedinky Libba. Názov majú krásne napísaný bielym pieskom vo vysekanej zelenej tráve. Opäť všetko čistučké, kokosovníkové palmy, banánovníky, pestrofarebné Buganvílie a bielučké statné stromy Frandžipani. Z tejto dediny pochádzajú najlepší rezbári ostrova. Inde nájdete rezbára, umelca v každej dedinke, neberú to ako umenie, ale ako remeslo. A remeslo má predsa zlaté dno. Prečo sa ho ostatné dedinky na tomto ostrove vzdali a nechali biznis konkurencii? V Novom Írsku nikto iný nemôže robiť rezbára iba tí vyvolení. Remeslo sa prenáša z deda na otca a na syna. Ben Sisia zomrel, bol na miestne pomery neuveriteľne slávny. Bol v spojení s duchmi a vyrezával obradné masky, totemy, lode podľa prastarých tradícii. Presne vedel ako to má vyzerať. Stačilo sem iba doveslovať z ostrovčeka na ktorom je vaša dedina, povedať, že zomrel náčelník a Ben vedel čo má robiť, vedel ako veci presne na vašom ostrovčeku fungovali, ako má totém vyzerať. Používal iba prírodné farby. Všetko robil pre zachovanie pôvodnej kultúry Malangam. Vstupujem do malého domčeka kúsok od mora. Je to skôr šopa a v nej nie sú masky na predaj iba jedna sústava vytesaných sôch. Umelec je holý, má na sebe iba domorodý lap lap (sarong) uviazaný okolo pásu. Keď sa ho pýtam koľko stojí táto socha-totem, odpovie 500 000 Kina. Väčšina ľudí tu nevie vôbec počítať a namiesto 250 metrov povedia 250 kilometrov a tak som si istý, že sa pomýlil, no on jasne zopakuje cenu: pol milióna Kina. No to je dosť 160 000 Euro. Plus ten transport…a tak sa dohodneme, že teraz nekúpime. Ideme do druhej dielne, ktorá je asi kilometer dole pri pláži. Prechádzame okolo kostolíka na pozemok, ktorý by ste chceli. Ide o uzavretú zátoku s tyrkysovou vodou a nikde nikto iba vaše tri domčeky – zopár pre služobníctvo a domorodé manželky, ktorých môžete mať hocikoľko, ak máte peniaze na veno – na svine. Tento rezbár je synovec veľkého “master carver” Ben Sisiu a volá sa Noah Sialis. Ukazuje mi svoje umenie a má tu aj menšie kúsky. Páči sa mi maska dvoch rýb a bojovníka, ktorý ich má obe prebodnuté oštepom. Tie ryby mu dodávajú silu. Bojovník je malanganským duchom a volá sa Valik. Kto ho má toho šťastie neminie. Ponúkam 20 Kina čo je 6 euro a umelec na moje prekvapenie privolí. To dielo je naozaj parádne, tá hlava bojového ducha sa dá odmontovať, takže by sa to mohlo dať preniesť. Potom idú ďalší chalani, ale ceny sa rázom vrátili na pôvodnú šialenú výšku. “Prečo to urobil, prečo mi to predal?” pýtam sa nášho sprievodcu. “Potreboval peniaze. Potreboval tých 20 Kina, viac nepotreboval, A ty si mu nedal žiadnu šancu, Jasne si stanovil cenu” No škoda, že mi to predal tak lacno. Verím, že napriek nízkej cene si to dielo budem vážiť, je fakt nádherné. Sme ďalej od centrálnej moci, najďalej od hlavného mesta, ale kultúra mi pripadá omnoho vyspelejšia. 80% detí má na hlave blonďavé mikrofóny. V 13 až 15 rokoch sa však z väčšiny stanú čiernovlasí. Podľa mňa je tu viac blonďákov než na Šalamúnovych ostrovoch. Blonďavosť sa dedí recesívne, no pri tak malej populácii, ktorá vznikla z tak malého počtu ľudí je to aj tak dosť. Žijú omnoho viac v súzvuku s morom. Ich masky majú väčšinou motív rýb, duchov oceánu. Hroby sú postavené tak, že keď je búrka, tak sa ich more dotýka. Duch mŕtveho sa podľa malanganskej tradície vracia späť do mora. More je malanganským rajom. Oslavy sú v kultúre Malangan nepravidelné, no komplexné. Prípravy trvajú mesiace, roky a potom to stojí za to. V malej západnej dedinke pozorujeme boj dobrých a zlých morských duchov. Predstavenie sa začína tým, že niekto je schovaný pod listami, je toho obrovská kopa. Bojovníci prichádzajú a každý z nich je zvedavý, chce odkryť tie listy a pozrieť sa dnu, no navzájom sa vždy zahatajú. Chytia sa za pás, zhodia na zem, potknú jeden druhého, nedovolia nikomu samému odokryť tajomstvo. Je to veľmi naivistické, aj masky sú také jednoduchšie, no celá dedina sa tomuto vystúpeniu strašne smeje. Sú nadšení. Bojovníci povzbudení smiechom robia o to väčšie blbosti. Keď sa pýtam kedy takéto čosi videli naposledy hovoria mi, že to bolo pred rokom keď zomrel náčelník. Má pekný hrob v strede dedinky a na ňom plno čerstvých kvetov. Hovoria mi tiež že my sme prvá skupina čo do dediny prišla. Bojovníci sa potom dohodnú a spoločne odkryjú listy a spoločne premôžu zlého ducha schovaného pod nimi. Je to jednoduchá, ale jasná pointa, jasné posolstvo ku všetkým. A všetci to v dedine aj videli a rozumejú tomu. My sme jedno spoločenstvo a všetko robíme spoločne! Princíp antiindiviualizmu. Zdá sa nám, že si v dedinke každý robí čo chce. Deti od malička veslujú na drevených pyrogách s vahadlom. Tu majú iba jedno vahadlo. Na jednej strane, nie dve ako je zvykom na iných ostrovoch (napríklad na Timore). No za ríf, za útes majú veslovať zakázané. Tam smú iba dospelí muži. Tí majú harpúny a siete, ponoria sa do neuveriteľnej hĺbky a lovia. Keď potrebujú ísť nižšie použijú kyslíkové bomby. Nikto nemá potápačský preukaz, nikto nepozná pravidlá Padi. No vedia sa potápať lepšie než hocijaký západný inštruktor s bumážkou “advanced”. No nielen jazyk a iná kultúra, tu v Novom Írsku je všetko iné. Najkrajšia príroda na našej ceste bola kúsok za Tari, hlavného mesta provincie Hela, smerom k Mendi, k hlavnému mestu provincie Southern Highlands. No tu je zrejme ešte krajšia, každý meter je nádherný. Keby ste mali nakresliť raj na zemi, takto nejako by vyzeral. Poznámka: o kultúre Malangan Vás budem informovať po rozhovoroch s antropológom Benom Harissom, s ktorým som sa bavil o knihách Jareda Diamonda a ktorý už 10 rokov kultúru Malangan študuje.  

Ľuboš Fellner

31

12:46

aug

2017

Kŕmenie gigantických úhorov

Kŕmenie gigantických úhorov

Po hodinke cesty z Kaviengu sa pozdravíme so šéfom dediny Laraibina s Mai Mai, ktorou je žena Kathy Hiop. Čiperná starenka melanézskych čŕt s hustými blonďavými vlasmi a pevným stiskom ruky. Teda podanú ruku mi stíska oboma dlaňami a asi 3 minúty ma nechce pustiť. Prezerá si ma bystrými očami. Potom zavelí a pred jej náčelnícky dom vbehnú bojovníci v zelených sukienkach a za zvukov bubnov nás privítajú. Potom dáme drobný dar a oficiálne nás vpustia do dediny – už je to odobrené, nezjedia nás, považujú nás za priateľov – a môžeme vstúpiť ďalej smerom k moru. Tak čisté riečky som nevidel ani na Aljaške hovorím si, keď sa poprechádzame. Táto dedinská riečka je tak čistá, že by tu mohli chovať úhory. To napadlo aj Kathy respektíve jej tento nápad niekto pošepol. V Kaviengu, v hlavnom meste sme od Číňanov kúpili rybacie konzervy. Teraz ich obsah dáme chlapíkovi, ktorý ich vhodí do potôčika a o chvíľu sa vynorí najväčší úhor akého som kedy videl, je to monštrum, vodný drak. Mieri si to k chlapíkovi, ktorý vhodil do vody ryby. Úhor má zuby ostré ako žiletky. “Chce to niekto skúsiť?” pýta sa. A tak idem a skúšam úhora najprv kŕmiť a potom podobrať, no “šmýka sa ako úhor” Vždy mi vykĺzne a potom ako padne si to namieri ku mne, k mojej nohe. Chce sa pomstiť? Ustúpim, no chlapík na mňa kričí, “stoj!” Zrazu sa zjavia ďalšie úhory, je ich asi 5 a idú za bossom k mojej nohe a ňuchajú ju. Dúfam, že nevoniam rybacinou, ráno som bol na rybom trhu. No potom to bossa prejde a odpláva preč, nechce sa pomstiť a sním odplávajú aj jeho podriadení. Je to naozaj bohovský zážitok a voda je čistejšia než čistá a úhory monštruózne. Keď nie žraloka, držal som aspoň zubatého úhora.Pozor: Pri kŕmení musíte dávať obrovský pozor a nedotknúť sa papule úhora, iba mu mäsko hádzať z výšky. 

Ľuboš Fellner

31

03:54

aug

2017

7 najčistejších ostrovov sveta

7 najčistejších ostrovov sveta

Ostrov Nové Írsko je prenádherný, neuveriteľne upravený, čistučký. Ako je to možné? Na takomto čistučkom mieste sa žije veľmi príjemne, no väčšina ľudí to nedokáže a v krajinách tretieho sveta je čistota verejných miest obrovským problémom. Pláže Šalamúnovych ostrovov sú plné odpadkov, africké mestá, to je jeden veľký des, odpad sa vysýpa bežne do riek, na plážach Toga sa musíte vyhýbať kope výkalov. Vezieme sa najlepšou cestou, akú sme v Papua Nová Guinea zažili, vymakanou asfaltkou. To je šok, ako keď na Slovensku nájdete neskorumpovaného politika či vzdelaného hokejistu. Ide o Boluminski highway, cestu nazvanú podľa Franza Boluminského, narodeného v severnom Poľsku, ktorý bol počas Nemeckej koloniálnej nadvlády hlavným šéfom ostrova. Chodil na koni a presviedčal dedinčanov, aby si zobrali na starosť “svoju” časť cesty. Práca bola v nemeckých kolóniách povinná, no Boluminski náčelníkov presvedčil o prospešnosti projektu a hlavne, aby sa o cestu naďalej pravidelne starali. V trópoch je to riadna pakáreň čosi udržať funkčné. A toto sa Boluminskému podarilo a za to si ho domáci veľmi vážia a diaľnicu premenovali a na jeho počesť nesie jeho meno: Boluminski highway. Zároveň ide o najväčšiu atrakciu ostrova, ktorej sa nevyhnete, ak čokoľvek chcete vidieť. Rátali sme, že sprievodca meno Boluminski za prvú hodinu spomenul 9x. Na ceste som nevidel ani jednu jamu (na juhu je to des) pritom v Port Moresby či v druhom najväčšom meste krajiny Lae tvorili jamy veľkú väčšinu cesty a my sme vlastne autom skákali z jamy do jamy. A popri tejto najlepšej ceste akú sme v Papua Nová Guinea zažili sú vo vysekanej trávičke nasadené crotóny. Nikde ani papierik, nikde nič neupravené, všetko ako v luxusnej botanickej záhrade. U nás listy crotonov v kochlíku opadajú, tu sú ich nasadené tisíce: zelené, žlté, oranžové, červené. Prechádzame jednu dedinku za druhou. Dom na strome 25 minút juhovýchodne od Kaviengu tu postavil Novozélanďan, musíte ísť okolo. Všade kokosovníkové palmy (aj keď v Kokopo je ich ešte viac), obrovské stromy chlebovníkov a statné mangovníky, zopár druhov banánovníkov, arekové a ságové palmy. Všetko je tu akési väčšie než inde a zelenšie. V dedinkách potom stromy Frandžipani s bielučkými kvetmi a farebné Buganvílie. Čistejšie riečky som nevidel ani na Aljaške. Medzi tým presvitá modrý oceán a modrá obloha s bielymi hutnými mrakmi. Oceán je na uzučkom ostrove vždy veľmi veľmi blízko. Všetko upravené, a ešte raz nikde ani papierik. Veď ako nákupné tašky tu používajú upletené košíky ktoré nosia dokonca aj chlapi. Teraz ma tak napadá. Ako najčistejší ostrov sveta som na tomto Fóre pred pár rokmi popisoval Sawai v štáte Západná Samoa a teraz sa tomu podobá ostrov Nové Írsko. Na Sawai som bol doslova v šoku a prikladal som to silnému vplyvu aigy – rodiny, ktorá tisícročia určuje poriadok v polynézskej komunite. Tu zasa sile náčelníkov (mai mai), čo je dosť podobné. No teraz je mi jasné, že najčistejšie ostrovy sveta sú to preto, lebo nemali nadvládu špinavých Britov a nedôsledných Francúzov, ale oba ostrovy mali nad sebou Nemecký systém. Nemecký systém funguje evidentne všade, aj v chaotickom Tichom oceáne. Tento postreh nenájdete dnes v žiadnom bedekri – no je pravdivý. Pravdou je, že oba ostrovy sú veľmi vzdialené, Nemci svoje bývalé kolónie so zrejmých dôvodov (prehrali vojnu) neprotežovali a preto turizmus ešte pôvodné komunity nepokazil. Domorodci nemajú na účtoch tisíce (nemajú účet) a v našom ponímaní sú chudobní. No to je náš pokrútený pohľad kde je bohom Euro a kto ho má viac, ten je k Bohu bližšie. Títo domorodci majú čosi iné, žijú v šťastí a láske. Svet sa riadi jasnými tisícročnými pravidlami. Ulovíš homára, zapiješ ho kokosovým mliekom, upečieš svinku, zatancuješ si. Je to raj na zemi so spústou veľkookých detí. A takto nejako žili naši predkovia desaťtisíce rokov. Keď ste TU cítite, že toto je tá správna cesta. Správna diaľnica životom. U nás zvyknú boháči hovoriť “Ťažko sa žije ľahko” Tu by sa dalo povedať: “Tu sa ľahko žije dobre.”7 najčistejších ostrovov sveta: Sawai (Samoa) Nové Írsko (Papua Nová Guinea) Island (Island) Svätý Tomáš (Guinejský záliv) Virgin Gorda (Britské Panenské ostrovy) Galapágy (Ekvádor) Palawan (Filipíny) Foto: ostrov RAL, ktorý patrí k Novému Írsku 

Ľuboš Fellner

30

23:47

aug

2017

Lovci žralokov

Lovci žralokov

Chcem ísť loviť žraloky originálnym spôsobom, “vyvolávaním žraloka.” Na prípravu máme 4 dni, tak dlho tu sme. Majiteľ hotela kde bývame je práve z danej dedinky Kontu a je to veľký šéf, ktorého slovo platí. Ukazuje mi domorodú výbavu. Robí sa to takto “nasadnete na domorodé drevené kanoe, tenučké a vyveslujete na more, aspoň 2 kilometre. Potom začnete hrkať touto hrkálkou zo škrupín z kokosových orechov a privoláte žraloky. Nie tie malé z rífu (dva sme videli na ostrove Ral), ale veľké vyše 4 či 5 metrov, a ešte väčšie, oni prídu. No a potom na paličku, do tejto slučky dáte návnadu, malú rybku a vložíte ju pred obeseneckú smyčku. Žralok sa navlečie a postupne sa uškrtí. Na oprátke je drevo tvare vrtule a čím viac žralok bojuje tým viac sa oprátka sťahuje. Všetky tieto veci sú originálom, nádherné. Týmto- ukazuje drevenú palicu-obušok- žraloka dorazíte. Niekedy treba žraloka pichnúť prstom do očí..aby sa upokojil. Potom ho uviažete a prinesiete k brehu. Ešte nikto to Ľubo nevidel, no pre teba to urobím. Musím zohnať ľudí z mojej dediny. Nie je tam však žiaden telefón, žiaden mobilný signál, idem na trh, dnes je sobota a každý prichádza a zoženiem niekoho z našej dediny. Keď doveslujete s tým žralokom na breh, tak budú ľudia trúbiť na veľké mušle. Cesta džípom z Kaviengu trvá 7 hodín.” Pred lovom musia lovci prejsť obradom, nie je to zasa tak ľahké. Šaman musí žraloky vyvolať, aby bol lov úspešný. Žralok je dobrý, je to dobrý boh, uznávame ho, je silný, statočný, nádherný, je to dobré zviera, prevtelený lovec. Najlepší lovci sa menia na žralokov a žraloky na lovcov. “ chrlí slová 60 ročný chlapík v super kondícii, ktorému patrí veľký hotel a 5 Land Cruiserov a ktorý patrí do horných 100 Nového Írska. Je málo miest na svete, kde žralokov považujú za dobrých, či hodných uznania. V národnom múzeu na Šalamúnovych ostrovoch o “privolávačoch žralokov” hovoria podobne ako o lovcoch lebiek. No hovoria o tom ako o minulosti. Podľa mňa je už jediné miesto na Zemi kde sa to ešte dá zažiť a to TU! V Novom Írsku a na ostrovoch Duke of York, ktoré sme tiež prebrázdili (viď blog o kmeni Tulai) a teraz VIEM. Nakoniec sú 4 dni málo a ja viem že budem musieť prísť ešte raz. Doprdele, Nové Írsko je sakra ďaleko. No vtedy prídem priamo do dedinky, preplavím sa z Kokopo do Rasirik (so zastávkou na ostrovčeku Duke of York u nášho náčelníka) a potom pôjdem inú trasu z juhu, prespím dva dni v Kontu v prútenej chatke (hausboy – tu spávajú slobodní muži a mužské návštevy) s vlastnou moskytierou, lebo je tu veľa malárie. Treba ísť niekedy na prelome september- október. Už som sa dohodol. V dedinke to musia vedieť 8 týždňov vopred, aby pripravili obrady. Nebudem môcť jest bravčové mäso, nesmiem zobrať potravu z rúk mladej ženy, nesmiem stúpiť na žiadny exkrement. Žralok by to mohol ucítiť. A potom vyrazíme a budeme hľadať duše predkov v telách žralokov tigrovaných, žralokov kladivohlavých, ktorých je tu veľa, alebo v žralokoch mako. Naše vydlabané kanoe predtým šaman potrie bylinkami a 2 km v oceáne (musím trénovať pádlovanie) začneme vyvolávať žraločích bohov. A odtiaľ pôjdem na ostrov Lihir ťažiť zlato. Včera som 32gramov kúpil za 83 Euro. Kto ide so mnou? 

Ľuboš Fellner

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva