Sepik – rieka, kde čas plynie inak

V srdci Papue-Novej Guiney sa kľukatí jedna z najdivokejších a najmenej dotknutých riek sveta – Sepik. S dĺžkou viac ako 1 100 kilometrov je najdlhšou riekou v krajine a zároveň akýmsi tepajúcim srdcom regiónu, kde sa takmer zastavil čas a len málo sa dotkol modernej doby.

Pobrežie Sepiku obývajú desiatky rôznych etnických skupín, ktoré hovoria viac než 250 jazykmi a dialektmi, čo z tejto oblasti robí jeden z najbohatších jazykových regiónov planéty. Odhaduje sa, že v povodí rieky žije okolo 430 000 ľudí, prevažne v malých komunitách a dedinách. Žijú tradičným spôsobom života, často bez prístupu k elektrine, cestám či modernej zdravotnej starostlivosti.

Rieka Sepik je nielen dopravnou tepnou, ale aj zdrojom potravy, vody a inšpirácie. Ľudia sa po nej pohybujú v úzkych drevených kanoe, prepravujú ryby, úrodu a navštevujú susedné dediny. Deti sa učia veslovať už vo veku troch či štyroch rokov. Pitná voda, kúpanie aj varenie – všetko sa odohráva pri brehu rieky.

Domy stoja na vysokých koloch nad vodou, postavené z palmových listov a bambusu, aby boli chránení pred povodňami, hadmi a duchmi lesa. Domácnosti sú často veľké. Žije v nich rozšírená rodina a deti vyrastajú spoločne, pričom ich vychováva celá komunita. Muži a ženy majú jasne oddelené úlohy. Muži sa venujú rybolovu, lovu a výrobe umeleckých predmetov, ženy sa starajú o domácnosť, varia sago: škrob získavaný z palmy, pestujú zeleninu a nosia vodu.

Región Sepiku je preslávený svojou bohatou kultúrou a rituálmi, ktoré sa zachovali prakticky nezmenené stovky rokov. V každej dedine stojí Haus Tambaran – dom duchov. Je to stavba zasvätená predkom, často impozantná svojou výškou a vyrezávanými fasádami. Vstup majú len muži a slúži ako miesto učenia, obrady dospelosti, ale aj úschova rituálnych predmetov.

Oblasti pozdĺž rieky Sepik sú známe ako najväčšie centrá domorodého umenia v Tichomorí. Miestni majstri vytvárajú zložito vyrezávané masky, totemy, kanoe, bubny a sošky duchov, z ktorých každý kus má špecifický význam. Nie sú to len dekorácie, ale ide o funkčné artefakty, ktoré sa používajú pri obradoch, liečení, rozprávaní legiend alebo ochrane domov. Najznámejší z obradov je rituál skarifikácie, počas ktorého mladí muži prechádzajú bolestivým iniciačným procesom, pri ktorom im do kože na hrudi a chrbte vyrežú vzory pripomínajúce krokodíliu kožu – symbol sily a duchovnej ochrany. Krokodíl je tu totiž posvätným zvieraťom, považovaný za predka ľudí.

Jedným z najsilnejších zážitkov, ktoré môže návštevník oblasti rieky Sepik zažiť, je sing-sing – tradičný ceremoniálny tanec, ktorý nie je len umeleckým vystúpením. Sing-sing predstavuje oslavu identity, predkov, prírodných síl, ale aj spoločenskej súdržnosti. Každá dedina má svoje jedinečné kostýmy, piesne a rytmy, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu. V týchto tancoch sa spájajú zvuky bubnov, spevy, pohyby tela a vizuálne bohaté masky a maľby na telách tanečníkov, ktoré vyjadrujú príslušnosť k duchovnému svetu predkov. Každodenný život je tu ešte stále úzko spätý s prírodou, aj napriek postupnému prenikaniu moderného sveta, zostávajú mnohé komunity hlboko späté so svojimi tradíciami a spiritualitou.