Sigríður Tómasdóttir - Žena, ktorá zachránila vodopád Gullfoss

Keď sa dnes postavíte pred Gullfoss, jeden z najkrajších a najznámejších vodopádov Islandu, len málokto si uvedomí, že ešte pred viac ako sto rokmi mu hrozilo, že bude vyzerať úplne inak. Namiesto burácajúcej vody, ktorú dnes obdivujú tisíce návštevníkov, tu mohla stáť hydroelektráreň a za to, že Gullfoss zostal taký, aký ho poznáme dnes, vďačí Island aj jednej pozoruhodnej žene. Volala sa Sigríður Tómasdóttir.

Sigríður sa narodila v roku 1871 na farme Brattholt, ktorá leží neďaleko Gullfossu. Vyrastala v početnej rodine a vodopád poznala odmalička. Spolu so svojimi sestrami často sprevádzala návštevníkov, ktorí sa k Gullfossu vydávali. Dokonca pomáhali vybudovať prvý chodník vedúci k vodopádu. Gullfoss preto pre ňu nebol iba kusom pôdy alebo prírodnou atrakciou. Bol súčasťou jej domova a života.

Na začiatku 20. storočia sa však na Islande začal čoraz viac objavovať záujem o využívanie sily vodopádov na výrobu elektriny. Gullfoss pritom predstavoval obrovský zdroj energie. V roku 1907 oň prejavil záujem anglický investor, ktorý ponúkol Sigríðurinmu otcovi Tómasovi Tómassonovi 50 000 islandských korún. Tómas však odmietol. Jeho slová sa zapísali do histórie: Nepredám svojho priateľa.

Napriek tomu sa neskôr Gullfoss dostal do rúk ľudí, ktorí ho chceli využiť na výrobu elektrickej energie. Práve vtedy sa začína príbeh Sigríður ako jednej z prvých islandských ochrankýň prírody.

S myšlienkou, že by sa Gullfoss zmenil na súčasť priemyselného projektu, sa jednoducho nedokázala zmieriť. Rozhodla sa bojovať. Nebola bohatá, nebola politička ani právnička a nemala za sebou žiadnu veľkú organizáciu. Bola dcérou farmára z odľahlého Brattholtu. Napriek tomu sa postavila proti ľuďom, ktorí patrili medzi najbohatších a najmocnejších vtedajšieho Islandu.

Kvôli svojmu boju podnikala dlhé a náročné cesty do Reykjavíku. V čase, keď ešte neexistovali dnešné cesty ani pohodlná doprava, prechádzala cez horské cesty a brodila rieky, aby mohla rokovať s úradníkmi a právnikmi. Snažila sa dosiahnuť zrušenie dohôd, ktoré umožňovali využitie Gullfossu na energetické účely. Jej boj trval roky a nebol jednoduchý. Nakoniec však súd nerozhodol v prospech jej rodiny.Sigríður sa však nevzdala.

Podľa historických svedectiev bola v určitom momente taká zúfalá zo situácie, že vyhlásila, že ak sa začne s výstavbou elektrárne, vrhne sa do samotného vodopádu. Nebola to len dramatická legenda, ktorá vznikla neskôr. Túto hrozbu zaznamenal aj neskorší islandský prezident Sveinn Björnsson, ktorý bol v tom čase jej právnym poradcom. A potom sa príbeh Gullfossu obrátil iným smerom.

Projekt hydroelektrárne sa napokon neuskutočnil. Zahraniční investori postupne stratili o využitie islandskej vody záujem a v roku 1928 prestalo byť platené nájomné za Gullfoss. Nájomná zmluva tým zanikla. Vodopád tak zostal vo svojej prirodzenej podobe. Neskôr prešiel do vlastníctva islandského štátu a jeho ochrana sa postupne stala súčasťou islandského prístupu k prírode. V roku 1979 bol Gullfoss vyhlásený za chránené územie.

Sigríður sa tak stala symbolom začiatkov ochrany prírody na Islande. Zomrela v roku 1957 vo veku 86 rokov a o viac ako dve desaťročia neskôr, v roku 1978, jej pri Gullfosse postavili pamätník. Dodnes tu stojí jej podobizeň ako pripomienka ženy, ktorá sa odmietla zmieriť s tým, že by sa prírodný poklad jej domova mal zmeniť na zdroj elektrickej energie.

Keď počas prvého dňa Zlatého okruhu prídeme ku Gullfossu, stojí za to nevnímať ho iba ako nádherný islandský vodopád. Za jeho dnešnou podobou je aj príbeh jednej odvážnej ženy. Sigríður Tómasdóttir nemala veľkú moc ani peniaze. Mala však vytrvalosť a presvedčenie, že nie všetko, čo má ekonomickú hodnotu, sa musí premeniť na peniaze.