Jón Gnarr - starosta Reykjavíku

Taxikár starostom

Islanďanov môžeme charakterizovať rôzne - otvorení, liberálni, majú radi najčiernejší humor, ale hlavne sú to veľkí recesisti. Jón Gunnar Kristinson spĺňa všetky hore spomenuté atribúty do bodky. Možno Vám toto meno nič nehovorí... a čo takto Jón Gnarr? Stále nič? Tak sa Vám tohto punkáča, spisovateľa, bojovníka za LGBTI práva, taxikára, komika a hlavne bývalého starostu Reykjaviku pokúsim priblížiť.

Mladý Jón sa narodil v roku 1967 v hlavnom meste a od útleho detstva mal problém so sústredením, poruchou pozornosti, aspergerovým syndrómom a dyslexiou. Všetky tieto diagnózy sa snažili jeho rodičia a lekári „vyliečiť“ v psychiatrickej liečebni pre deti a mládež. Jón sa ale nedal rozhodiť a prebil sa základnou školou s gráciou. Počas strednej/stredných škôl, ktorých vystriedal zopár, našiel vášeň v hudbe. V punkovej kapele "Runny Nose" (usoplený nos) hral na bassgitare a pokúšal sa svojou tvorbou osloviť islandské publikum. Mal motiváciu študovať aj na vysokej škole, ale bohužiaľ, nespĺňal bodovú škálu, ktorá sa získava na stredných školách a je potrebná na prijatie.

Po ukončení štúdií sa zamestnal pre švédsku automobilovú spoločnosť. Jej logo pripomína piktogram mužského pohlavia. Po večeroch brázdil ulice Reykjavíku, kde prepravoval podgurážených spoluobčanov na svojom taxíku. V roku 1994 sa spolčil so svojím kamarátom a kolegom Sigjurnom Kjartansonom a vytvorili komediálnu dvojicu s názvom Tvihofdi, preslávenou aj v rádiu. Neskôr začali natáčať humorné skeče pre televíziu a zabávali tým celý ostrov. Objavil sa v známej islandskej triológií Næturvaktin (Night Shift), Dagvaktin (Day Shift) a Fangavaktin (Prison Shift) (triológia získala EDDA Award cenu islandských filmových a seriálových kritikov, skrátka, ako u nás cena OTO len....no, je prestížnejšia). Ešte väčšiu popularitu mu priniesol film Bjarnfreðarson, ktorý mal na Islande markantnejší úspech ako do kín vtedy uvádzaný blockbuster Avatar.

V roku 2008 vypukla na Islande finančná kríza (rozumej, skoro zbankrotovala celá krajina a Island riešil, od koho si má, nemá požičať financie na prežitie). Ľudia mali dosť klasických politikov, ktorí im sľubovali lepšie platy, kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť, vyššie dôchodky, no prosto podobné politické sľuby, dobre známe vďaka našim spoluobčanov sediacich v laviciach pod Bratislavským hradom. A tu na scénu prichádza Jón Gnarr. Možno z recesie, možno z dlhej chvíle, možno z nudy alebo nebodaj z čistej roztopaše, zakladá politickú stranu s výstižným názvom Best Party (Najlepšia strana). Strana pozostávala z členov (Jónovych priateľov, umelcov), nemajúcich o politike ani poňatia. Bez politického zázemie, skrátka, strana obyčajných ľudí (možno práve tu sa inšpiroval náš minister financií). Program Najlepšej strany mal jasné priority a okrem iného aj požiadavky ako boli napr. - uteráky  pre všetkých návštevníkov krytých bazénov zdarma, ľadový medveď do ZOO v Reykjavíku ideálne ten, čo sa priplaví na ľadovej kryhe z Grónska, vybudovať Disneyland pri Reykjaviku, drug free parlament atď. Po vydaní programu mal ešte jednu základnú zásadu. Nepôjde do koalície s niekým, kto nevidel americký seriál Wire. Strana napokon zožala veľký úspech a vo voľbách do mestského parlamentu z 15 kresiel obsadila rovno 6. To nebolo všetko! Jón Gnarr bol v roku 2010 zvolený do funkcie starostu.  Povráva sa, že od tohto momentu sa aj vždy usmievavá a vyrovnaná premiérka Johana Sigursdóttir začala viac mračiť, mykať kútikom a pribudlo jej o pár vrások naviac. Občania Reykjavíku okamžite po zvolení ironicky hlásali, že mesto by malo byť premenované podľa nového starostu Gnarrenburg. Taktiež mu bolo udelené čestné členstvo v National Queer Organization of Iceland za boj pre práva LGBTI komunity a hneď nato sa objavil prezlečený za ženu, na prove vikingskej lode v blonďavej parochni, s bujným poprsím v modrých kvetinových šatách počas gay pride každoročne ukutočňovanom v hlavnom meste. Jón úradoval iba 4 roky, napriek veľkej obľube a podpore svojich voličov ukončil svoje primátorovanie v roku 2014. Všetky zážitky a skúsenosti spísal v knihe How I Became the Mayor of a Large City and Changed the World. Kniha je natoľko populárna, že je preložená do rôznych cudzích jazykov a našla si svojich fanúšikov po celom svete.

Tento výnimočný človek, recesista, dyslektik za svoj život nazbieral veľa ocenení - 12x vyhral EDDA awards, stal sa osobnosťou roka 2010, humanistom roka, držiteľom LennOno grand prize...... má stále mnoho svojich fanúšikov/voličov, ktorí by ho najradšej videli ako prezidenta Islandu. Na otázku novinárov, či niekedy bude kandidovať, odpovedal spôsobom pre neho vlastným – „myslím si, že budem kandidovať, ale neskôr“.

Voliť ho síce nemôžete, ale vďaka BUBO existuje príležitosť vidieť výsledky jeho práce na vlastné oči.

Láka vás zájazd na Island? Poďte na Island s nami!