Opustili sme krásnu Yogjakartu. Náš ďalší cieľ- Národný park Bromo-Tengger-Semeru s nádhernými sopkami. Čakala nás dlhá cesta. Okolo polnoci sme sadli do autobusu a presúvali sme sa do dedinky Sukapura. Tam nás nadránom vítala miestna rodina, ktorá nás na džípoch vezme na neopísateľné prírodné divadlo. Viezli sme sa pod nočnou oblohou s miliónmi hviezd, hore serpentínami cez dedinky až k vstupnej bráne do národného parku. Potom sa cesta zviezla smerom dole, cez sopečnú pustatinu a o chvíľu znovu prudko nahor. “Sme tu.” Vystúpili sme z auta a BUBO skupinka nasledovala pána Budiho, nášho lokálneho sprievodcu, ktorý sa triasol od zimy, keďže teplota skoro ráno vo výške vyše 2300 mnm klesla pod 15 stupňov. Všade úplná tma a predtým než sa išiel zohrievať k ohníku, nám porozprával legendu. “Píše sa 15.storočie. Na Jáve vládne silné kráľovstvo Majapahit. Princezná Roro Anteng a jej manžel Joko Seger utiekli pred madurskými moslimskými vojakmi do oblasti pod krásne sopky. Nazvali ju spojením ich mien- Tengger. Založili tak nové kráľovstvo. Jediné, čo im chýbalo ku šťastiu, boli deti. Modlili sa tak k Bohom, ktorí žili na sopke Bromo. Jedného dňa ich modlitby vypočul Boh Hyang Widi Wasa. Požehnal im, že budú mať veľa detí, avšak, museli posledné narodené dieťa obetovať, ako vďaku Bohom, hodením do krátera. Inak Bromo vybuchne a zničí celé kráľovstvo. Princezná mala 25 detí a všetky natoľko milovali, že sľub, ktorý dali, bolo pre nich veľmi ťažké splniť. Posledný sa narodil Princ Kesuma. Keď vyrástol, tak sa rozhodol zachrániť kráľovstvo pred skazou. Vyliezol na Bromo a skočil do kráteru sám... tu chvíľu počkajte než vyjde slnko...” drkotajúc od “zimy” dopovedal pán Budi a utiekol sa zohriať. Po pár minútach sa obloha začervenala a spoza mrakov sa objavili prvé lúče. Pod vyhliadkou, na ktorej sme stáli, stále tma, ale pomaly sa začali objavovať obrysy sopiek. Bubáci nevedeli, kam sa skôr pozerať. Slnko začalo osvecovať neskutočne fotogenický kráter prastarej vyhasnutej sopky Tengger, v ktorom sa vytvorili ďalšie- Kursi, so zvrásnenými svahmi, kužeľovitá Batok a dymiace Bromo. V pozadí sa objavila najvyššia na Jáve, stále aktívna, Semeru. Toto miesto je považované za jeden z prírodných divov Indonézie. Po nádhernom, dych berúcom, prírodnom vystúpení, aké nám pripravil nielen samotný východ slnka s neskutočnými červenými farbami a pohľadmi na sopky, sa to len potvrdilo. Po utíchnutí spúští fotoaparátov sme sa vydali z vyhliadky smerom pod Bromo. Džípy sme vymenili za miestne poníky, však z konského chrbta je najkrajší pohľad. Prebrodili sme sa cez “more piesku”, ako miestni volajú čierne piesočnaté pole pod sopkou, okolo hinduistického chrámu. Koníky nás vyviezli asi do polovice kopca a k dymiacemu kráteru Bromo sme museli vyšliapať ešte 249 schodov. Presne na to miesto, kde skočil princ Kesuma, aby zachránil svoj ľud. Každoročne tam miestni ľudia Tenggerania chodia počas sviatku Kasasa obetovať dary Bohom, aby si ich udobrili. Tak sme urobili aj my, hodili sme do krátera zväzok kvetov, pre šťastie na našej ceste Indonéziou. Po krásnych výhľadoch sme sadli späť do džípov a cez malebné dedinky sme sa vrátili k nášmu autobusu. V okolí sopiek žije v asi 40tich dedinkách okolo 300 tisíc ľudí. Je až neskutočné ako krásne majú upravené úrodné sopečné políčka na strmých svahoch, na ktorých pestujú akékoľvek druhy zeleniny. Úplne iný “svet”, aký sme doteraz videli. Po raňajkách sme vyrazili ďalej: na Ostrov Bohov- Bali. 

Zobraziť viac príspevkov z krajiny Indonézia

Ďalšie dovolenky do krajiny:

Viac informácií o krajine:

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test