Sopka Bromo, Jáva Výstup na fascinujúcu sopku

Ako si predstavujete výstup na aktívnu sopku? Bude to nebezpečné, bude to vzrušujúce? Pred samotným výstupom sa na pár hodín ubytovávame v mestečku Malang. Vieme, že si príliš nepospíme, pretože okolo polnoci vyrážame do dedinky Sukapura, kde presadneme na “džíp” a vyvezieme k sopke Bromo, aby sme si pozreli jeden z najkrajších momentov nášho zájazdu. Po večeri a rýchlom bazéne verím, že rýchlo zaspím, no poznáte to, očakávania, nervozita, to vedomie, že musíte rýchlo zaspať.. Odrazu zvoní budík a o pár minút sa stretávame na recepcii. Cestou do Sukapury počúvame od nášho miestneho sprievodcu príbeh, ako to vlastne celé začalo. Keď si partia cestovateľov vymyslela šialený nápad - zažiť východ slnka nad sopkou Bromo, nemal ich tam kto dopraviť. Miestni rozhodili siete a oslovili chlapíka, ktorý mal ako jediný široko-ďaleko autoservis a vlastnil “džíp”. Slovo dalo slovo a o pár dní sa išlo. Netrvalo dlho a ozvala sa nová partia. Po nej ďalšia, no dvakrát väčšia. Chlapík neváhal a bleskovo zohnal ďalšie auto. O rok ich už vlastnil štyri a z ranných výletov sa pomaly, ale isto začala stávať miestna atrakcia. Atmosféra a čaro východu slnka nad sopkou Bromo nenechala ľahostajných ani domácich a behom pár rokov si z výletov urobili tradíciu. “Dnes už ich ani nezaujíma samotný východ slnka, ako skôr stretnutie s priateľmi, rodinou a spoločné raňajky v jedinečnej atmosfére” - rozpráva nám náš sprievodca. Práve u chlapíka, ktorý to celé začal, začíname aj my. Šálka horúceho čaju v jeho rodinnom dome, kde už pri raňajkách posedáva skupinka domácich, a ide sa. Ponuky na požičanie búnd a čiapok slušne odmietame, vybavení sme dostatočne. Čaká nás hodinová kľukatá cesta do kopca, ktorá aj napriek šoférskym kvalitám nášho vodiča nie je príliš pohodlná. Cestou sa k nám pridávajú ďalšie autá, netrvá dlho a ideme v kolóne. Slová nášho sprievodcu sa napĺňajú. Cestou vyzvedáme ďalšie informácie, Bromo počas aktivity nechrlí lávu, ale kamene a sopečný popol. Blízke okolie sa vždy evakuuje, aby sa predišlo zraneniam či prípadným obetiam. Po odznení nebezpečenstva však domáci nájdu zničenú úrodu a na najbližší rok sa môžu so svojou jedinou obživou - pestovaním rôznych plodín - rozlúčiť, pôda je neúrodná a nejaký čas potrvá, kým si dažde so sopečným popolom poradia. Vláda má našťastie pre tieto prípady zriadený fond, z ktorého miestnemu obyvateľstvu poskytne pomoc. Blížime sa k našej rozhľadni, údajne tej najkrajšej a miestnymi najmenej navštevovanej. Okolie začína pripomínať camp, či hudobný festival, cestu lemujú desiatky, stovky odparkovaných “džípov”, cesta je plná domácich, popíjajúcich čaj, kávu, na griloch sa opekajú rôzne dobroty, pomaly sa začne brieždiť. Zaparkujeme a vydávame sa pár metrov po svojich. Na vyhliadke už postáva pár cudzincov, presne, ako povedal náš sprievodca „miestnych samotný východ až tak nezaujíma, prišli si spolu užiť atmosféru rána“. Netrpezlivo čakáme, kontrolujeme nebo, hviezdy vidno, viditeľnosť by mala byť dobrá. Po pár minútach začína tma rednúť, na horizonte rozoznávame obrysy hôr. Niekde v údolí pod nami je Bromo, každú chvíľu ju uvidíme. Nebo pomaly modrá a pred nami sa otvára neskutočná scenéria, dočkali sme sa. Z vulkánu lenivo stúpa dym a vietor ho nesie okolitou krajinou. Horizont pomaly mení farbu z červenej cez oranžovú až do žltej. Odrazu sa zjaví slnko a my okamžite cítime jeho hrejivý dotyk. To teplo je zvonka, či ide zvnútra, živené tou nádherou okolo nás..? Kráter si bezstarostne dymí, uzávierky fotoaparátov cvakajú, bundy sa pomaly rozopínajú. Divadlo však nekončí, dáme si ešte pár minút a odchádzame na ďalšiu časť dnešného dobrodružstva, pôjdeme nakuknúť do samotného krátera. Znova jazda naším terénnym tátošom, tentokrát len kúsok, dolu k vulkánu. V tesnom okolí sopky je všetko sivé, sopečný prach si nevyberá a nešetrí ani naše oči, šaty, foťáky.. po chvíli nám dokonca škrípe medzi zubami. Ku schodom na samotný vulkán pôjdeme na poníkoch. Najprv zvažujem či chcem toho chudáka trápiť svojou váhou, ale čoskoro oceňujem jeho pomoc. Kráča sa tu ťažko a rovnako ťažko sa aj dýcha. A to nás ešte čaká strmé schodisko k okraju krátera. Stúpame pomaly, pred nami je dosť ľudí, ale toto tempo nám nevadí, aspoň zvládame dýchať. S blížiacim sa vrcholom naberá na hlasitosti aj zvláštne hučanie. Konečne sme hore, kráčam ku kraju a so zimomriavkami nazerám do krátera. Ten hukot pripomínajúci vodopády vychádza priamo zo stredu vulkánu. S nemým úžasom sa pozerám do aktívnej sopky. Pôsobí dojmom živého tvora. Hlavou mi prebehne časť Nietzscheho výroku, ktorý si osvojil aj Jim Morrison: Keď nazrieš do priepasti, priepasť nazrie do teba.. A tak do seba mlčky nazeráme, nechce sa mi odísť. Dohodnutý čas stretnutia s naším sprievodcom sa blíži.. No a čo, tak budem chvíľku meškať.. Hukot, dym, živý tvor, priepasť.. Ešte chvíľu.. Schodami dolu, telom znova na poníkovi, no myšlienkami stále na kraji priepasti. Bromo.. jeden z najintenzívnejších momentov, aké som zažil. Cesta späť prebieha v tichosti, tuším na čo asi myslia ostatní. V očiach a na šatách ešte zvyšky sopečného prachu, foťák očistím až na hoteli. Živý tvor. Naša matka, naša Zem.