Veľká sérumová štafeta a Pes Togo

Počas našich ciest na Aljaške, či už Aljaška Veľký Okruh, alebo Aljaška, Yukon - volanie divočiny sa zastavujeme v hlavnom meste Anchorage a vždy stojíme pri Murale, na ktorom je zobrazená celá trasa. Nachádza sa to blízko historického miesta, kde začínal závod Iditarod. 

Na tomto obraze je vyobrazená aj historická cesta, ktorú museli mašéri zvládnuť v roku 1925, počas takzvaného Serum Run. Bola to záchranná akcia, kedy v malom aljašskom meste Nome epidémia záškrtu. Nome sa nachádzalo približne 2 stupne južne od polárneho kruhu. Prístav v  meste Nome na južnom pobreží Sewardovho polostrova pri Beringovom mori bol od novembra do júla bol zamrznutý a nedostupný pre parníky. Počas tohto obdobia bolo jediným spojením mesta so zvyškom sveta Iditarodská trasa, ktorá viedla v dĺžke 938 míľ (približne 1 510 km) z prístavu Seward do Nome. Niekoľko mesiacov pred spomínanou zimou však jediný lekár, Curtis Welch, zistil, že zásoba vakcíny, ktorá sa nachádzala v nemocnici, je už po dátume spotreby. Preto sa rozhodol objednať novú. Žiaľ zásielka nestihla prísť pred zimou a prístav postupne zamrzol a stal sa neprístupným.

Krátko po tom ako prístav opustila posledná loď a neskôr zamrzol, začal doktor Welch liečiť niekoľko detí s príznakmi, ktoré najskôr považoval za zápal mandlí. Prípady so zápalom mandlí začali postupne narastať a Welch sa začal obávať najhoršieho, záškrtu. V polovici januára  už doktor stanovil oficiálnu diagnózu záškrtu u trojročného chlapca. Približne dva týždne po objavení prvých príznakov chlapec bohužiaľ podľahol záškrtu. Následne záškrtu podľahlo aj sedemročné dievča.

Starosta George Maynard na prosbu doktora Welcha zorganizoval mimoriadne zasadnutie. Zhodli sa na zavedení okamžitej karantény. Aj napriek karanténe bolo do konca januára potvrdených viac ako 20 prípadov záškrtu a najmenej ďalších 50 ľudí bolo vystavených riziku nákazy. Bez vakcíny sa predpokladalo, že úmrtnosť by mohla byť takmer 100 percent. Na koľko do zamrznutého mesta Nome nemohla prísť žiadna loď a ani lietadlo sa rozhodlo, že do mesta sa vypravia psie záprahy, ktoré prepravia vakcínu cez nebezpečnú zimnú, zasneženú krajinu. 

Túto prepravnú misiu podniklo viacero skúsených mašérov, pretože tak dlhú trasu nemohol nikto prejsť sám v nehostinných podmienkach, ale úspech sa doposiaľ prideľoval psíkovi Baltovi. Udeľoval sa mu, pretože Balto viedol posledný úsek (takzvaný leg), ktorý končil už priamo v meste Nome. No ďalším hrdinom, na ktorého sa veľa krát zabúdalo bol práve pes Togo, ktorý bol vedúcim psom záprahu  Leonharda Seppalu, nórskeho chovateľa a pretekára, ktorý choval sibírske husky pochádzajúce od Čukčov zo Sibíri. Togo mal tmavohnedú srsť s krémovými, čiernymi a sivými fľakmi. Mal ľadovo modré oči a v dospelosti vážil približne 22 kilogramov. Togo  ako šteňa trpel ochorením hrdla, kvôli čomu oňho Seppala postupne stratil záujem. Nakoniec ho Seppala dal na adopciu. Togo sa však nechcel odlúčiť od Seppalu a jeho záprahov. Neskôr z nového domova utiekol tak, že preskočil cez okno.Togo však bol problémové a nezbedné šteňa. Vždy keď Seppala zapriahal svoje psy, Togo obťažoval ostatné psy a robil problémy aj počas záprahov. Aby ho udržal pokojného, Seppala ho zapriahol na jednu z pozícií tesne pred saňami. Počas cesty, keď viezol jedného baníka do Dime Creek, Seppala postupne posúval Toga dopredu v záprahu, až sa nakoniec dostal na vedúcu pozíciu po boku hlavného vedúceho psa menom Russky. Počas svojho prvého dňa v záprahu prebehol Togo viac ako 75 míľ (približne 121 km), čo bola na neskúseného mladého záprahového psa mimoriadna vzdialenosť.

Počas celej záchrannej akcie Togo už viedol svoj záprah. Keď Togo viedol záprah mal už 12 rokov a jeho tím prešiel približne 261 míľ (420 km). Počas celého tohto behu bol práve Togo ten, ktorý absolvoval najdlhšiu a najnebezpečnejšiu časť celej cesty. 

Po záchrannej akcií sa Togo aj so Seppalom stali známymi v celých spojených štátoch a v roku 1926 sa presťahovali do Poland Spring v štáte Maine, kde Seppala pokračoval v chove a tréningu sibírskych huskyov. Togo tam ešte určitý čas žil a bol využívaný najmä na chov. Práve tu nastal Togov ďalší veľký historický význam. Togo sa stal jedným z významných zakladateľov línie sibírskych huskyov, ktorá ovplyvnila neskorší vývoj plemena v USA. Po jeho smrti, v 16 rokoch,  nechal Seppala Toga odborne vypreparovať. Jeho vypreparovaná koža bola vystavená v Shelburne Museum vo Vermonte. Dnes je vystavená v múzeu pri ústredí Iditarod Trail Sled Dog Race vo Wasille na Aljaške, kam bol Togo vrátený po kampani aljašských študentov.

Togo dnes konečne dostáva kredit za jeho hrdinský výkon a natočil sa aj o ňom film s hrecom William Dafoe, alebo si môžte pozrieť aj jeho sochu v New Yorku, v Seward Parku na Manhattane.