Vlaku, brezám, vodke a Džingischánovi zdar! ... alebo ako bolo s BUBOM na Transsibírskej magistrále

Transsibírsku magistrálu sme s Bubom a Martinom absolvovali v prvom tohtoročnom termíne a nemáme inú možnosť ako uznať, že sa z toho netradičného putovania v nás natrvalo usalašili nezabudnuteľné zážitky a spomienky, ktoré každým dňom za znenia chytľavej melódie „Džin-Džin-Džingischán“ dozrievajú ako výborné vínko,... či vodka;-)? V rámci celkového hodnotenia dovolenky môžeme povedať, že naše očakávania sa naplnili, v mnohých prípadoch dokonca na 125%, ale poďme pekne poporiadku...od začiatku v Moskve. Ruský vláčik si svoju povinnosť vyštartovať z jednej z moskovských železničných staníc splnil na minútku presne, v krajine za oknom sa rozpútalo brezové šialenstvo a úspešnosť odolania blahodárnym účinkom opojnej ruskej vodky konvergovala v kupé okupovaných naším zájazdom k nule. Voľné chvíle vo vlaku (a že o ne nebola núdza) sme si vypĺňali čítaním knižiek, budovaním nových družieb a spánkom. Po vyše troch dňoch naložených v ruských vozňoch a vodke padli vhod dva príjemne strávené dni pri Bajkalskom jazere. Odtiaľ to bolo už len na zhruba 36 hodinový skok do Mongolska, s prestávkou na rusko – mongolských hraniciach, kde nám v príjemne vyhriatych vozňoch robili spoločnosť prítulné komáre veľké ako pol Matičky Rusi. Zopár ľuďom sa ich podarilo zmiesť, Metelicou. Najsilnejší dojem v nás zanechalo Mongolsko, ktoré sa v skutočnosti ukázalo ako veľmi zaujímavá krajina s nádhernou prírodou, národným parkom, neskutočným množstvom všade pobehujúceho mäska pod mlsný slovenský mäsovoorientovaný jazýček a nezabudnuteľnými taxikármi, pred ktorých umením poznania aj tých najtajnejších uličiek Ulaanbaataru sa nedalo inak, ako zložiť klobúk. Neraz sa nám stalo, že len čo sme sa v dobrej viere nakufrovali k veselému Mongolovi šípiacemu aspoň aký-taký tugrík do auta, neprešli sme ani 3,28 m a už sa „taxikár“ pýtal na cestu Ulaanbaatarčanov postávajúcich okolo. No zážitok ... :-). Poslednú tretinu našej púte si čínsky vlak uhryzkával už z koľajníc s normálnym rozchodom a sieť železničných tunelov vybudovaná v kopcoch pred Pekingom stála zato. Posledné dva dni sme strávili vo výnimočnej spoločnosti čínskeho jedla - seriózneho aj potvoriek, zakázaného mesta a čínskeho múru (síce s viditeľnosťou max. do 3 metrov, ale tým sa tiež nie všetci môžu pochváliť ;-)), porobili sme ešte zopár posledných fotiek, na ktorých medzi drobnými Číňanmi vyzeráme ako v nadmernej veľkosti a poďho na letisko. Ej, bolo by veru ešte o čom písať, nebudeme to už však naťahovať a v naivnej domnienke, že sa až sem aspoň nejaká ochotná čitateľská duša dostala, prejdeme konečne k záveru, kde vyjadrujeme obrovskú vďaku nášmu sprievodcovi - sympatickému bubákovi Martinovi, ktorý je bezpochyby pútavý a talentovaný roz(us)p(r)ávač a prostredníctvom ktorého sme sa dozvedeli nielen množstvo historicko-politicko-politologicky-sociologických faktov, ale aj zaujímavých a netuctových informácií o trojici krajín Rusko-Mongolsko-Čína a vďaka ktorému šlo všetko ako po masle, ...či po vodke ;-). Vďaka! ... aj za super typ na čítanie :-).