Všetko najlepšie k dnešným narodeninám - spomienka

L

Lubo z BUBO

Je 15. augusta 1997 a ja vchádzame do najlepšej reštaurácie na Connaught Place v absolutnom centre Naí Dillí. Máme za sebou extrémne náročnú cestu indickými Himalájami, s minimom kvalitnej stravy a teraz si 2 týždne strádania chceme vynahradiť. Pre mňa je to už tretia návšteva druhej najľudnatejsej krajiny sveta a okolo tejto reštaurácie som vždy chodil, no nikdy som sa nerozhodol minúť toľko peňazí. Ako lekár na bratislavských Kramároch mám plat menej ako 100 euro/mesačne a to aj s 8 nočnými službami a prácou asistenta, ktorý učí medikov na lekárskej fakulte university Komenského. Cestovanie je už vtedy mojou drogou, mojou vášňou a srdcovou záležitosťou a na Indiu si už začínam zvykať. Už nemám vytreštene oči ako po prvý raz, už ma nešokuje úplne nahý človek kráčajúci akokeby nič po ulici, transvestita, ktorému každý so smiechom dáva almužnú, no viac menej ho tolerujú, už sa nebojím mužov v turbanoch opretých o dlhé kopie a nečudujem sa, že sa rozprávajú ako rovný s rovným v družnom rozhovore s milionárom v pasendnom modernom obleku, ktorému jeho šofér pridŕža dvere limuziny. Kráčam prostriedkom Connaught Place, po niečom čo má vyzerať ako pokosená tráva, no je to skôr piesok a špina. Čističi topánok a čističi uší sa predo mnou rozostupujú ako pred Mojžišom Červene more. “Baba namastééé. Čača, meree madad karo. Samajha. Svaméé. Guru…”, pokrikujú úctivo sklopiac hlavy. Nevedia čítať, písať, ale na prvý pohľad rozoznajú, kto je kto. Vedia, že ja sa už v Indii vyznám a nezľaknem sa a hlavne neskočím na ich fintičky. Za mnou sa “more” zavrie, jeden vystrekne špinu na chudáka turistu za mnou a druhý sa mu hodí k nohám a začne tu špinu ešte špinavšou handričkou čistiť. A potom s úsmevom od ucha k uchu zahlásí “daj čo chceš, stačí 50 dollárov…” Dnes svet neoslavuje iba Nanebevstúpenie Panny Márie, ale my v BUBO si každoročne pripomíname aj iný sviatok. Je 50 rokov od oslobodenia, dnes je deň Nezávislosti Indie. Dnes som navštívil Lál kilá (Červenú pevnosť), teda ulice okolo nej a hlavne Chandni Chawk (Čandi Čóvk). V každom meste po celom svete mám zopár ulíc, ktore navštívim vždy a v Delhi je to napríklad táto. Džainistický chrám s nemocnicou, kde ošetrujú zranené vtáky a keď sa vyliečia púšťajú ich – robia dobré skutky. V blízkosti smerom k Sadar Bazar (neuveritelný chaos, ktoý má byť veľkoobchodom) sa nachádza môj obľúbený chrám, Sikhov, kde dostanú denne najesť desaťtisíce pútnikov. Ohromný ruch vždy preplnenej ulice, ktorá sa od čias Šáha Džahána a jeho syna Aurazghéba nezmenila. Na týchto “svojich” uliciach pozorujem detaily a ako sa miesto vyvíja, respektíve v tomto prípade nevivíja. Toto tvrdím po 25 rokoch kedy som túto ulicu prešiel viac než 40 razy… No dnes pred Lahorskou bránou sú doslova milióny ľudi a ja musim smerom ku Connaught Place prejsť okolo Jama Masjid zozadu, tými malými úzkymi uličkami trhov, zlatnictiev a potom halal mäsiarní. Až teraz zozadu kadiaľ nikdy nechodím, si uvedomujem ako je táto mešita podobná na Badšhahi v pakistanskom Lahore. Oslavy su naozaj veľke. Chytim rikšu, teraz motorovú, lebo klasická šlapacia (bicyklová) má už na Connaught Place zakázaný vstup. O metre v Delhi v túto dobu nechýrovať, veď je to už 19 rokov. Motorová rikša je drahšia, ale zasa to funguje lepšie než modré autobusy, kde bežne pri nastupovani zažijete bitku medzi potencialnymi pasažiermi. Tak veľké autobusy ešte vo svete nevyrobili, aby zvladli indicky naval.. Ľudi je vždy viac ako je možné prepravť a v Indii je bežné obchadzať tzv. základnú slušnosť, ktorá inak na celom inom svete platí. V tom je India pre cestvateľa ťažká. Je iná než všetko ostatné. India oslavuje, oslavuje to, že odtrhnutie od Veľkej Britanie prežila. Oslavuje Ghandiho a v tom roku sa mi zdá, že ho ešte má rada. Dnes za Narendru Módiho väčšina brahmanov na Ghandiho nadáva a považuje ho za zradcu, ktory “predal hinduizmus”. V marci tohoto roku (1997) bol na brahmanov v Kašmíre vykonany teroristicky utok a 7 panditov bolo zabitych. Kašmír je aj v tomto roku extremne nebezpečný a preto sme tu boli samy. Nádherny pocit. Apropos kamaratov ktorych som si tu našiel tieto roky pretrvaly až do 21 storočia a sú to oni kto našim skupinám zabezpečovali bezpečný prechod miestami, kam si iní turisti viac než 10 rokov netrúfli. Poznám tu separatistov aj vládnych uradníkov, biznismanov aj potulných pastierov koní. V tomto roku sme presvedčili vysokopostaveného vojaka, aby v Sonnamargu do svätyne okrem Šivu, Mohammada, Budhu a Guru Nanaka pridal aj Ježiša Krista. Ježiš bol vskutku do svätyne pridaný kvôli slovenským cestovateľom. No a vstupujeme teda do najlepšej reštauracie Connaught Place. Vitaju nas čašnici a usadzaju k najlesiemu stolu blizko klimatizacie, je strasne dusno, neuveritelne dusno. Vedľa sedí rodinka tučných Indov, takýchto v tom roku vidíme po prvý raz, všetci ostatní su vyziabli na kosť. Čašníci prinasaju pribory, strieborne ešte z čias Britskeho Radžu. Moja zena Miska si objednava spagety Bolognese. Neviem jej to vyhovorit, ma na to obrovsku chut, dat si konecne nieco europskeho. Ja si objednavam mugalsku specialitu Kura na sposob tandori. Toto je mughalska - kralovska restauracia. Sedime, 5 čašníkov rozostupenych okolo nášho stola. Ludi bolo v Indi vzdy veľa a tak servis je lepsi nez inde. Miške nalejú vodu a čašník ju trošku poleje. Víno si objednavať nemôžem, nemaju ani jednu flašku. Ako luxus sa tu berie pivo a tak si objedvavam pintu Kingfisher beer. Čašnik v červenom livreji a bielom turbane na hlave ho nalieva akokeby to bolo francuzske šampanske a trvá mu, lebo nevie, že ma nalievať po kraji pohára aby sa netvorila pena. Predpokladám, že pivo nikdy v živote nepil. Pozriem hore na nevymalovane steny, kedysi asi biele, teraz skôr hnedej farby. Na strope 6 metrov nad našimi hlavami sa kníše kryštálovy luster este z Britskych čias. Svieti iba zopar lampiciek a luster vyzera ze odpadne a padne nám na hlavu a zabije nás. No toto vidím iba ja, Indovia si to nevšímajú. “Ďalší život, lepší život, pane” počúvam často a veci sa opravujú ak sa pokazian ,nikdy nie preventívne. Že sa padnutý luster, alebo padnutý autobus kdesi v hlbokej priekope už nikdy opraviť nebude dať? Nad tým na 50 výročie oslobodenia ešte nikto nerozmýšľa. India je chudobnou krajinou tretieho sveta bez perspektívy, krajina, ktorej sa turisti vyhýbajú a ktorá o sebe ešte nevie, že je Incredible. Špagety boli tie najhoršie na svete. Namiesto bolognského ragú to bolo akési kari a celé to bolo hnusné. Veď oni nevedia ako to má chutiť. Kralovské - mughalské kura čo som dostal ja vyzeralo akokeby cestou do kuchyne zdochlo. U nás by sme to nazvali mughalský vrabec, mughalský rybárik či tak nejako. 50 rokov slobody v Indi vyzeralo vtedy takto.Aspoň v krátkosti som sa Vám to snažil priblížiť. Ako vyzerá India po ďalšich 19 rokoch  (69 rokov od oslobodenia) dnes? Veď dnes je opäť slávne výročie. Indovia si veria že dobyjú svet, že predbehnú Čínu. Hovoria o svojej krajine ako o krajine budúcnosti. V Delhi je dnes funkčné metro. Kuratá sú už väčšie, podobne ako aj očakavania ludu. Aká je teda India dnes? Čítajte aktuálne príspevky Tomáša a Martina, ktorí sa Vám budú ozývať z indického subkontinentu celý najbližší mesiac. A ja prajem svojej milovanej Indii k jej narodeninám všetko najlepšie. Ja však verím, že ešte dlho ostane takou neuveriteľnou, chaotickou a svojskou!

Zobraziť viac príspevkov z krajiny India

Ďalšie dovolenky do krajiny:

Viac informácií o krajine:

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test