Prešli sme Portugalské KONGO

Ľ

Ľuboš Fellner

Cabinda. Veľká neznáma, nevie sa o nej nič. Ak ju cestovatelia prejdú, tak ju iba prefrčia ako nutné zlo, utekajú pred zlým menom a hrozbou terorizmu. Ide o najnebezpečnejšiu časť už aj tak “nebezpečnej” Angoly. Nevyspytateľné “Portugalské Kongo”, peklo na zemi. Cabinda svojím renomé nezaostáva za silnými menami : Francúzskym a Belgickým Kongom. Keďže je najmenej precestovaná, je o to viac zahalená tajomstvom a premrštenými historkami.

Žijú tu ľudia veľmi podobní tým, ako na západe Konga. Ich mentalita, a nazvime to výbušná povaha, sú všeobecne známe. Lepšie rozprávajú francúzsky než portugalsky. No Cabinda ma navyše ešte FLEC. Teroristické hnutie za odtrhnutie Cabindy je tu rovnako dlho ako UNITA, a po nájdení ložísk ropy sa ich úsilie zintenzívnilo. Kde teda Kabinda je? Medzi dvoma Kongami. Demokratická republika Kongo tvorí jej južnú a východnú hranicu, zatiaľ čo Republika Kongo severnú a severovýchodnú hranicu. Západnou hranicou je Atlantik plný ropy. Vnútrozemie je plné dreva, diamantov a obrovských ložísk zlata, uránu...A partizánov. Tí by stále radi videli Cabindu ako samostatnú republiku. Zair (DRK), ktorý osloboditeľov podporoval, by ich zasa rád videl pod svojimi krídlami. Rovnaký jazyk, rovnaká kultúra, ale aj tá ropa, veď Cabinda je zodpovedná za vyše polovicu ťažby angolskej ropy a Angola je spoločne s Nigériou v ťažbe ropy africkou jedničkou. Preto je ďalšia prezývka Cabindy: Africký Kuvajt. Džungľa, malária, FLEC (Frente Para a Libertacao do Exclave de Cabinda). Partizáni, para militantné bojové jednotky, ktorých sa každý bojí, lebo nekecajú, ale zabíjajú. V Luande má Cabinda špeciálne zlé meno. Dnes to vyzerá, že Cabinda vždy patrila Angole, no nie je tomu tak. K Angole bola pričlenená ako posledná. Pôvodne išlo o domorodé kráľovstvo N’Gójo, ktoré odolávalo kolonizátorom. Je to iný kmeň s iným jazykom, než ľudia v Luande. 350 až 400 rokov nechali Portugalci Cabindu tak. Plahočiť sa v džungli sa nikomu nechcelo. Ja presne viem prečo, lebo som nedávno prešiel krížom Gabonom- hustou džungľu, ktorá skrýva malé dedinky, spoločenstvá spriaznené magickými rituálmi, sužovanými chorobami v drsnom tropickom prostredí. Tieto oblasti sa vlastne nedajú systematicky ovplyvniť a vláda nad nimi je iba na oko. To Portugalci za tie roky vedeli. No všetko sa zmenilo koncom 19. storočia, kedy o oblasť začali bojovať Francúzi a Belgičania (budúci vládcovia Konga). Vtedy v materskom Portugalsku prevládla politika nad logikou a Portugalci sa dohodli s náčelníkom N’Gójo, ktorý akože vládol oblasti. Každopádne, všetko sa o tej dohode vie. Bola spečatená 1. februára 1885 a vtedy sa jasne stanovilo, že Cabinda bude inou entitou než Angola. Hranice boli dohodnuté na konferencii v Berlíne v roku 1884 (ešte pred podpísaním zmluvy s domorodými náčelníkmi) a dovymerané o 10 rokov neskôr. Nič veľké sa odvtedy nedialo, pre Portugalsko toto bolo skôr strategickou záležitosťou. Ich hlavným cieľom v oblasti ostávala Angola. Snažili sa zaviesť tradične úrady a postupovali tak ako vždy, no v džungli to nie je tak ľahké a všetko je drahšie. Hlavne kvôli ušetreniu nákladov a zefektívneniu riadenia v roku 1958 Portugalsko Cabindu pričlenilo k Angole. No týmto “malým” krokom Cabindu podviedlo, porušilo základ dohody a toto je to miesto, neuralgický bod, kde začali problémy. Cabinda zareagovala ihneď, už o 2 roky neskôr sa vytvoril FLEC, ktorý z neprístupnej džungle za podpory Zairu a USA bojoval za odtrhnutie od Portugalska, ale od začiatku (viď názov: Hnutie za oslobodenie exklávy Cabinda) aj za odtrhnutie od Angoly. Boje začali v roku 1963, no v roku 1975, hneď po dosiahnutí Angolskej nezávislosti od Portugalska, tu boje neustali. Vládca Zairu, Mobutu Sese Seko využil šancu v čase preberania moci a zaútočil na Cabindu a obsadil ju. No tu prišlo MPLA a kubánske jednotky vpochodovali do Cabindy z Pointe Noire z Republiky Kongo. Neuveriteľne efektívne mobutových vojakov vyhnali a Cabindu obsadili. Známe boje o Cabindu sa uskutočnili 10. novembra 1975. MPLA (hlavná politická strana Angoly) teda vyhrala a všetko sa zdalo jasné. No džungľu sa dobiť nedá a partizáni sa proste iba na chvíľu stiahli a robili výpady zo zálohy. Napríklad 7. apríla 1984 je známa sabotáž v rafinérke v provincii Cabinda v meste Malongoi (prechádzame tadiaľ). Množstvo zranených. No najsilnejšie začal FLEC útočiť až po roku 1990. Cabinda, to je hustá džungľa a toto partizáni využívali. Zlé meno si Cabinda medzi cestovateľmi získala tým, že boje FLEC neboli namierené iba proti vláde v Luande, no unášali a vraždili aj cudzincov. Väčšinou išlo o pracovníkov ťažobných spoločností, no nie vždy. Čo je zarážajúce je, že “Cabinda konflikt” pretrval aj po skončení občianskej vojny v Angole v roku 2002. Angola bola najdlhšou občianskou vojnou v Afrike totálne vyčerpaná, všetci už chceli mier. No FLEC nie. Jeho útoky pokračovali. Ako píšem vyššie, v džungli sa nedá vládnuť jednotne a kmene a klany Cabindy odjakživa konali značne autonómne. Preto ani FLEC nemal totálne jednotné vedenie. V roku 2006 komunistická vláda v Luande podpísala s jednou frakciou FLECu mierovú dohodu. Toto bol veľký pokrok, ešte to nebol totálny mier, ale situácia sa upravila. V roku 2010 preto, ako z jasného neba, prišiel útok na národnú futbalovú reprezentáciu Toga. FLEC strieľal samopalmi do ich luxusného autobusu počas Afrického pohára, ktorý sledoval celý svet.(To miesto sme taktiež navštívili). A celý svet videl, že ide o nevinných ľudí a ide o jasný teroristický útok. No FLEC sa nevzdal a aj následne sa vie o prípade 10 mŕtvych čínskych robotníkoch. V apríli 2012 FLEC vymenoval emisára na rokovania s angolskou vládou a zdá sa, že situácia sa odvtedy upokojila. No kto pozná región vie, že nikdy nebudú súhlasiť všetci a džungľa je stále extrémne nebezpečná. Ďalším problémom mierovej dohody je, že sa dohodlo, že prostriedky z ťažby v Cabinde budú reinvestované doma v Cabinde. Toto v skutočnosti Angola nemôže dodržať. Cabinda je zodpovedná za veľkú časť príjmu angolskej štátnej kasy. Väčšina veľvyslanectiev cestu ani dnes neodporúča. Z cestovateľského hľadiska ide o takzvanú “non go” zónu. No zároveň o cestovateľskú špecialitku, kvôli ktorej som sa do tejto oblasti vrátil. Zdá sa mi tiež že po smrti prezidenta FLEC N’Zita Tiago ( pochovaný v Paríži) sa stalo to isté čo po smrti Savimbiho s UNITOU, to čo po smrti černošského náčelníka- boje skončili. 

Chceme prebrázdiť Cabindu krížom krážom a v krajine, ktorá sa až teraz otvára turizmu, zažiť niečo unikátne. To sa dá iba keď ste prví. Následne chceme prejsť krížom do Republiky Congo, do krajiny, ktorá na mňa naposledy silno zapôsobila a odkiaľ mám množstvo výnimočných zážitkov. Vskutku, cestovať Kongom a v mojich očiach je jedno, či to bolo Veľké (belgické) Kongo či toto malé (francúzske), bola čistá paráda. No vtedy som Cabindu vynechal, a preto som tu. Teda ešte nie.

Už 4 hodiny čakám na lietadlo v Luande. Ešte som na starom letisku, ktoré je v centre mesta. Let, ktorý som si kúpil, zrušili a preložili ma na iný. Paul, ktorý žije v Luande 40 rokov, mi hovorí, že to je unikát, že mi zrušenie letu dali vedieť, väčšinou ťa nechajú prísť na letisko a tam sa dozvieš, že si v prdeli....” No mne to dali vedieť a prehodili mi let, a tak som mal čas prispôsobiť si program. Chalanom neprišla veľká batožina, a tak sú spoločne so mnou “on board”, a to je rýchlejšie. V teplých krajinách, keď veľa lietam, chodím takto. Dnes som si v hoteli v Luande dal ráno vyprať veci a do 15.00 mi ich odovzdali, a teraz voniam. Cez deň som chodil v kraťasoch a teraz na večer mám antimalarické dlhé nohavice a rukávy, čistú vypratú košeľu a nohavice. Čakáme na domácom termináli hore v bare Angus s koženými sedadlami a servírujú nám pivo Cuca do sklenených pohárov, v ktorých nájdete servítku. V lepších reštauráciách Angoly a Konga dostanete servítku, aby ste si mohli vytrieť pohár a mali lepší pocit...Nikdy neviete kto pred vami pil, nedajbože priaznivec UNITY =). Svet je veľmi zaujímavé miesto a pivo Cuca je tu vyše 60 rokov. No nechcem veľa piť, Luanda je známa tým, že nepustí do lietadla ľudí, ktorí pili. No hlavne, let môžu kedykoľvek zrušiť a vtedy musím veci rýchlo riešiť. V Cabinde ma čaká auto, máme zajednaný asi naj hotel a na zajtra opäť auto, atď., atď., proste mám klasicky nasekaný program a veľa zainvestovaných peňazí. Nakoniec s meškaním, ale odlietame. Let trvá 50 minút a na konci to riadne hádže, veď sme bližšie k rovníku a dažďovým pralesom, a tak tu stále prší, stále sú tu husté mraky, a teda hádzanie je logické. V pozadí sa blýska, a je to ten pravý príchod do jednej z najexotickejších exkláv sveta.

Enkláva je oblasť, ktorá je celá obkrúžená jedným štátom, ako napríklad Vatikán. Cabinda je exkláva, lebo susedí jednak s dvoma štátmi a má aj more, takže nie je totálne obkrúžená. Ide o exklávu Angoly. Z lietadla ideme peši, čo mám rád, lebo na týchto malých letiskách autobus iba zdržiava. Všade tma, dusno, nádhera. Čítam si o Cabinde čo sa len dá, mám špeciálnu knihu na Angolu od Brandt guide. No zdá sa mi, že tu neboli, že popisujú veci tak od boku. Vilovi sused v lietadle hovorí: “Je to nebezpečnejšie, než si myslíte.” a ja sa smejem a hneď po príchode na hotel vyrážame do mesta, chcem tu byť vonku, veď tieto oblasti sú krásne hlavne preto že sú tak panenské. Schovať sa na hoteli je hlúposť. Nás hotel má bazén a wifi a ide o najlepší hotel mesta a teda aj štátu. No je to riadna diera.. Dávame si pinčo s kasavou (ngonguenha) a džindungu. Nechutí to síce ako muamba de galinha, ale sofistikovanejšie angolské špeciality tu ťažko očakávať. Mama opeká kura na grile na ulici, všetko okolo je rozbité, v Európe by to bolo gheto, no tu je to top lokalita, a prichádzajú frajeri na autách. Kúpia kuriatko či bravčové od maamy, vyložia na kapotu a “stolujú”. No kuriatko je naozaj chutné. Ako príloha kasava= maniok - v tejto oblasti je kasava ideálna, nikdy mi to nechutilo, no zdá sa, že si zvykám, ešte pár rokov potrebujem a možno mi začne maniok (africký chleba) chutiť.

Mesto Cabinda má dnes cca 60 000 obyvateľov, čo je dosť málo.( aj keď je to 1/5 exklávy). Nie sú tu zvyknutí na turistov, nevedia čo chceme vidieť. No sú veľmi milí a snažia sa, ako sa len dá. “Mesto je absolútne bezpečné, toto nie je Luanda, kde večer nemôžeš ísť von, tu môžeš. Tu ma napadá téma scestovanosti. Čo to je? To je to, keď viete prežiť (v zdraví) Cabindu. “Večer je v afrických mestách nebezpečný. Veľmi nebezpečný, a okradnutie v Luande, ak sa idete o desiatej večer prejsť, je veľmi pravdepodobné.” Poučujem mojich spolucestovateľov a na druhý deň vyrazím v noci do mesta. Proste viem, že toto je OK. Ja to jednoducho viem, vidím, cítim. Ani si to neuvedomujeme; až po otázke Vila, ktorý je z počítačovej brandže a má rád jasné zadania. No tie v Afrike nenájdete a už vôbec nie v takýchto oblastiach. O tom, čo sa nám podarilo objaviť, neskôr, na nejakom premietaní. Prídite sa pozrieť. Termíny premietaní nájdete na našom webe, akcie ohlasujeme aj na Facebooku.

Cabinda je najdaždivejšou časťou Angoly, ale mali sme šťastie. Pršalo iba v noci, ešte ráno o 6.00 bolo zatiahnuté, no o 10,00 sa vyčasilo, slniečko krásne svieti. V hoteli máme asi 20 ruských vojakov, vyzerajú skôr ako velitelia akýchsi vojakov. Sú v maskáčoch, neusmievajú sa a je malá pravdepodobnosť, že by im niekto rozumel, no stalo sa. Nikto nám tu nechce povedať čo tu robia... No neskôr zistím, že tu nikto nechce nič povedať. Situácia je horšia ako u nás za socializmu. Nikto sa nechce fotiť. Je to iné než všade inde. Tu sa boja, že ich fotografia bude niekde uverejnená s nejakým textom, a potom si ich úradníci nájdu. Vojna v Cabinde je vyše 50 rokov, to sú generácie bojovníkov, ľudí, ktorí nikdy nepracovali. Nepracoval otec ani dedo, a tak aj syn vie iba bojovať. Nikto z rodiny nechodil do škôl, a tak má rodina k školám negatívny vzťah, všetci sú nevzdelaní. Ráno sa prechádzam centrom mesta, všade železné ploty. Všade robotníci v žltých prilbách. Plechové ploty, Cabindu som si nazval krajinou plechových plotov. Roztrieskané autá ešte horšej kvality ako v Angole jazdia po pieskom zaviatych uliciach obrovskou rýchlosťou a nečakajte zľutovanie. Prejsť cez cestu je už o 7.00 umením a vyžaduje rozhodnosť a odvahu. “Nefoť, nefoť” mávajú robotníci. No potom jeden ku mne príde “Nemáš pre mňa prácu?” Považuje ma za riaditeľa ťažobnej spoločnosti. “Vyštudoval som právo a som aj inžinier. Nie, odfotiť ma nemôžeš, mohol by som mať problémy.” Po celej exklávy sa stavia, džungľu má pretínať diaľnica a práve ju žlté prilby stavajú. Frčíme po ceste a zrazu 20 takých 3 poschodových bytoviek. Najškaredšie, aké si len viete predstaviť. Angola má vkus, no toto tu je ako naschvál a vidieť, že vkus chýba, toto nie je duch kultivovanej Angoly. Začíname ráno o 8.00. Čašník v hoteli je extrémne neochotný, tak ako sú neochotní ľudia poznačení vojnou, beznádejou, kedy sa nič neoplatí a ak robíte, aj tak o to prídete. Toto nastavenie mysle je zmeniť najťažšie a väčšinou musíte vymeniť generáciu. Je tu wifi, ale vlastne nefunguje, či totálne biedne. Sú so mnou traja chalani a sprevádzajú nás štyria domáci. Jean - Baptiste je učiteľ angličtiny a ten je náš sprievodca. Potom šofér a ešte ďalší dvaja, ktorých stále volá “moji bratia”, a keď sa ho spýtam ako sa volajú povie, že nevie a musí sa ich spýtať. Brat sem - brat tam. Jean -Baptiste je intelektuál, ktorému povedali, aby sa nám hlavne preboha nič nestalo. Je milý ale blbý. “Jean-Baptiste, povedz mi niečo o histórii Cabindy” chcem si utriasť informácie, ktoré si 10 rokov zbieram, čítam a niečo mi nesedí. “Nóó, história je strašne dlhá. To sa nedá takto povedať. To nejde..”, a je vymaľované. Nie že by som to nečakal, ale aj tak ma prekvapila tá ohromná istota v odpovedi. Jean-Baptiste je totálne so svojím výkonom spokojný. Včera sme z letiska prechádzali okolo námestia 1. mája, a Jean- Baptiste prešiel námestie plné ľudí bez povšimnutia. Dušoval sa, že pôjdeme na iné námestie pri hoteli, že je rovnaké, no keď sme na neho prišli, boli sme tam sami a ja som mu nevedel vysvetliť rozdiel. Teraz začíname na hlavnom námestí. Ihneď sa u nás pristaví mladík, tak 25 ročný, ktorý je evidentne mentálne chorý. Číta vyhlásenia a kričí na celé námestie. Sme tam pol hodinku a on pol hodinku vykrikuje, gestikuluje. Sú tu policajti, ale nikto to nerieši. S týmto som sa stretol posledné v Somálsku, nikto už nerieši radšej nič, aby nevysúkal väčší problém. Do ničoho sa nemiešať, lebo ihneď upútaš pozornosť a tá je najhoršia zo všetkého. Máme šťastie, práve nacvičujú zbory na nedeľnú omšu. Do kostola je ísť zakázané? “Prečo? Čo tam vybuchovali bomby? FLEC tam robil teroristické útoky?” pýtam sa udivene. “Nieeee” odpovie vysvetľujúco Jean-Baprtiste, ktorému sa zdá úplne normálne, že na vstup do kostola potrebuješ špeciálne povolenie od miestneho biskupa. No takto aspoň na námestí vidíme spievať ľudí gosple a doprovodom sú bubny, to je naozaj neuveriteľné, čo dokážu na tak jednoduchom nástroji Afričania vyčariť. Mám super zážitok. Následne ideme na trh, vchod je zospodu, ale my zastaneme dole pod trhom a ideme hore zozadu. Malý krytý trh, kde je väčšina obchodníkov utečencov z Demokratickej republiky Kongo a to je vždy sila, buch-buch-buch a sranda. Obrovitánske ananásy, avokáda rôznych druhov, maniok, citrusy a všetko čo potrebujete doma - od oblečenia po počítače - ale v africkej kvalite, tej najspodnejšej na celej planéte. To čo inde vyhodia, tu ešte recyklujú. Výborná zastávka, myslím, že mám aj perfektné fotografie, títo ľudia boli OK, neboli to domáci. Potom ideme do múzea oproti nemocnici, kde sú soška a masky popísané v ľubozvučnej portugalčine a Jean - Baptiste nevie ani “ň”. “Jean-Baptiste, aby si chápal, toto je objavná cesta Cabindy a ja chcem presne toto vidieť: rituály, woodoo, chcem stretnúť šamanov, pre toto - pre tieto masky som sem prišiel, veď toto je Kongo a ja dobre, veľmi dobre túto kultúru poznám” No akoby som do baobabu hovoril. Evidentne poznám kultúru lepšie než Jean -Baptiste, ktorý nevie zhola nič. Od múzea prechádzame krížom cez mesto a máme krásne výhľady dole na prístav. “To čo je za voda Jean- Baptiste?” ukazujem na obrovskú plochu vody dole pod mestom. “To je rieka, pôjdeme cez ňu”, dôležití, čo to nezakreslili do mapy, veď to je široké ako Congo a to je na juhu a my vyrážame na sever... No nie je to záliv a ja sa opakovane Jean Baptista pýtam, či je tu po prvý raz a on že on tu žije. A tak si spolu nažívame a ja, keď naše auto zastane presne pred kostolom, tak že ho tam máš na fotografii, tak ho nechám posunúť a snažím sa im vysvetliť čo chcem...možno z toho budú profitovať ďalší turisti. Cestičky v meste Cabinda sa kľukatia a kým nezbehneme dole k rieke, je to romantické mestečko, celkom pekné, s malými portugalskom šmrncnutými domčekmi. Ako obiehame záliv, tak už niekde od Caio vidím v mori, ako rozsypané ropné veže. Cabinda produkuje 700 000 barelov surovej ropy denne. Najväčšia hustota veží je za Futila medzi Malongo a Malembo. Potom ako keby uťal a už ropné veže nevidím. Zastavujeme pri Ingreja de Lándana, teda pri tom, čo bolo kedysi kostolom. Tak toto som ešte nevidel, obrovský, nádherný kostol a jeho veža leží padnutá dole pri ceste. “Čo sa stalo? Kvôli tomuto sa nesmie vstupovať do kostolov? FLEC? Čo?” Otáčam sa na Jean- Baptistu a on, že to vietor, fúkalo, odpovedá ako keby to bola najbežnejšia záležitosť. No je to úžasné, sme hore nad obrovským krásnym zálivom (záliv Lándana) , všade je veľa školákov a tu v tom horku padnutá veža ako keby tu zobrazovali stav dnešnej Cabindy. Pád tých najzákladnejšejšíách hodnôt, pád toho posledného, o čo sa dalo oprieť. Aj keď Kongo vždy viac ako kresťanstvo uznávalo domorodé náboženstvá a ten “prorok”, kto miestne zvyky dokázal inkorporovať do kresťanstva sa stal rýchlo veľmi slávnym, či už v hnutí Kitawala; či ide o Kimbanguistov, kde je uznávaným prorokom Simon Kimbangu. Keď sa v Lándana zastavili v 15 storočí Portugalci, žil tu kmeň Kongo, ktorý bol súčasťou kráľovstva Kakongo. Portugalci okupovali mesto až v roku 1883, ešte pred dohodou so Simulambuco, ktorá z Cabindy spravila protektorát pod ochranou Portugalskej koruny. “Keď chcete ísť k náčelníkovi, tak mu musíme kúpiť víno a pivo za minimálne 150 Euro” vysvetľuje Jean- Baptiste. “A čo sa bude u náčelníka diať?” pýtam sa. “Príjme vás a porozpráva. Vieš, toto by sme robili po prvý raz. No tu dole pod kostolom na pláži sú rybári a tým treba za každú fotografiu platiť. To je dôležité, platiť. “ Milujem turizmus v týchto krajinách a posielam Jean-Baptistea do riti. “Buď už ticho, ja si to budem robiť sám, ty radšej seď v aute a hlavne sa nezapájaj” Idem na pláž, tá zátoka je úžasná, s nádhernými vlnami, mólom, zo železničných podvalov, ktorého polovica je zničená a rybárskymi lodičkami a v pozadí s malým trhom. Všetci idú okolo autom a ja si to prechádzam a je to nádhera, nádherná panenská príroda. Od mestečka Kakongo už civilizácia skončila, naši vodiči sa viac sústredia, tu už pôsobí FLEC a každým kilometrom v džungli je cesta nebezpečnejšia. Prekročíme najdôležitejšiu rieku Cabindy Čiloango a zamierime do vnútrozemia, do hustej džungle. V ušiach mi hrá Waldemar Bastos, angolský Karel Gott, ktorého som stretol na Ilha dos Cabos. Príroda okolo nás sa mení, hustá džungľa a zrazu krásna tmavá lagúna plná bielych vtákov. “Stoj!” kričím šoférovi. Je to totálna nádhera. Pirogy vydlabané z jedného kmeňa, jedna vedľa druhej. Konečne romantický pohľad. No toto je vskutku nádhera, cítiť silu tropickej prírody. Waldemar spieva Pretaluz a maznavá portugalčina sa k tomuto obrazu totálne hodí. Slnko svieti zozadu, Cabinda linda. Potom sa posúvame ďalej, vojenské kontroly sú stále prísnejšie. Ukazujeme naše pasy, vojak sa neusmeje. Dedinky v džungli sú iba roztratenými domčekmi. Nízke, s obitými doskami a angolskou vlajkou, tak, aby ju bolo vidieť. V niektorých dedinkách sa mi zdá, že ju prišili tak, aby nemohla viať. Majú vlajku ako je prikázané, ale ona neplní svoj účel, nevlaje. Popri ceste ponúkajú kasavu, tak 2 či 3 hlúzy a opicu či dikobraza, ktorého chytili v džungli. Ideme a ja zastavím auto a proste vystúpim, urobím 3 kroky a zrazu všetci na mňa kričia ako keby išlo o život. A kričia aj z najbližšieho domu. Odfotil som niečo čo vyzerá ako uložené pozostatky náčelníka, či čo? Idem rovno k tomu domu. “Buena dekan, ako sa máte” hovorím, a odpoveďou je mi ticho. Traja obrovskí chlapi sa prísne na mňa pozerajú, a potom po chvíli jeden spustí “Keď chceš fotiť, musíš sa spýtať šéfa dedinky” OK, a kde je šéf. “Tento to je” ukazuje na chlapa vedľa seba. “OK, tak sa pýtam, môžem fotiť?” Odpoveďou je ticho a niečo medzi sebou hovoria portugalsky. “Ako sa tu máte, inak” pýtam sa, aby som prelomil tu dusnú atmosféru, a usmievam sa. “Keď sa chceš niečo pýtať, tak musíš najprv ísť na generálny výbor a tam získať povolenie” povie mi hovorca. “ Veď toto je náčelník, hovoril si, tak sa pýtam jeho” “Nie, to musíš ísť na generálny výbor, my nemáme právo podávať bez súhlasu odpovede. Jean- Baptiste je na nervy a ja som nadšený. Táto príhoda mi o Cabinde povedala dosť veľa. Tí ľudia sú dodrbaní dlhoročnými bojmi. Chcú, samozrejme, samostatnosť, ale vedia, že je “to zložité”, že v Cabinde je príliš veľa peňazí a záujmov, aby ich vedeli partizáni z džungle zmeniť. Po tomto incidente sa vrátime na hlavnú cestu. Po pravej strane je pekne upravený parčík - je to pamätník obetiam. Práve tu sa strieľalo na národný futbalový team Toga. Cabinda, Portugalské Kongo je cestovateľskou pikoškou, neprebádanou exklávou. Aj keď je FLEC tento rok zdá sa nečinný, kedykoľvek sa môžu jeho aktivity obnoviť. Neskôr sa v Brazzaville v africkej časti BAkongo v obrovskej angolskej štvrti s nádherným názvom Makélekele rozprávam s Aleixom a on mi hovorí. “FLEC nezanikol, ale sú schovaní hlboko v pralese v provinciách Belize a Buco Zau.” No na druhej strane Cabinda sa dnes dá cestou popri mori prejsť a situácia je najlepšia za posledných 50 rokov. Je to destinácia pre značne skúsených cestovateľov a je super spojiť si to s najluxusnejším mestom Konga, Punta Negra! Vznikne takto úžasný trip, postgraduálna cestovateľská špecialitka. Čím viac máte precestované, tým sa Vám viac bude páčiť, čím menej, tým viac budete nadávať, že ohromné ceny nezodpovedajú, absolútne, výkonu. Šťastné cesty prajem.

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Angola

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva