Pat z piatich je vystizne pomenovanie toho najlepsieho, co sa vam moze prihodit ked zchadzate z Tibetskej nahornej plosiny dole do Nepalu, z pattisicoviek do 2800. Scenerie z pohladnic, krasna modra obloha, gycove Himalaje. Mate moznost na tychto niekolko sto kilometrov vidiet pat najvyssich vrcholov sveta… A ked si zasluzite a pridate k tomu riadnu kopu stastia, tak ich vsetkych pat vidite. Pan Everest a jeho bratia a sestry. My sme si zasluzili, nekonecne fotopauzy z kazdeho mozneho uhla nas uz takmer unavovali Po tom, ako prezijete noclah v podhorskom mestecku Zhangmou, ktore je inac podla Ludka najlepsou dierou na vychode si zasluzite noclah ovela lepsi. Ten ponuka nepalska horska dedina Nagarkot s vyhladmi na Ganesovky. Sice sme ich nevideli, ale zato Royal Stag caj, repovica a ine pochutiny spravili naladu. Nalada pokracovala aj v Kathmandu. KTHM je mesto, ktore nikdy nesklame. Prava Azia, nekonecne plne ulice, 12 kilometrov idete hodinu a pol. Vyborna atmoska, preplneny Thamel, rockovacky v baroch, Illy kavicka a zakusky, pasminy a kasmiry a vsetko to historicke a tehlove do toho. Sem sa mozete vraciat do nevidim a neomrzi vas to. Oddych pred oddychom, tak by som nazval dni stravene v Kathmandu , ked smerujete do NP Chitwan. Tieto dva dni sme si strihli raftingom na rieke Trisuli. To uz nemalo s oddychom nic spolocne. Na Trisuli sme zvyknuti na rekreacny, vizualny rafting. Nie tentokrat! Ta rieka z nas vyzmykala vsetko. Rekreacne? Zabudnite. Pereje ukazali kto je panom situacie. Niektori sme mali az strach, ale nakoniec sme to vsetci zvladli. Skoda tej zimy, co nam bola.V kazdom pripade zazitok, na ktory tak skoro nezabudneme, ci uz v dobrom, alebo zlom. Chitwan opat absolutna pohoda, novucicky Ganeshov rezort, papanica ako sa patri, sloni trek za nosorozcami, plavba po Rapti, hadam sedem statnych krokodilov, nakoniec aj slonie polo. Inymi slovami parada. Presunuli sme sa do Indie, autobus, jeepy, zastavka na prvy caj, Gorakpur a pivo kupovane cez mreze. Indicka stanica je vzdy sranda. Indoskovia na vas okato cumia, maju take otazniky v ociach. Kto sme, co sme? Tentokrat sme mali otazniky v ociach my. Jedny odhalene ramena, jedno pozovanie pre objektiv. Co z toho vzniklo? Asi dvesto Indov obklucilo nase stanovisko a cumelo a fotilo a blizilo sa k nam. Kruh sa natolko zuzil, ze sme boli suzeni. Nakoniec nas od nich zachranili policajti. Ale to iba preto, aby sin as ocumovali aj oni. Vlak nakoniec meskal, nedalo sa ani riadne zistit, ktory to je. Stojime na perone, ja beham k informaciam a pytam sa, kde je nas vlak. On este nedosiel. Ste si isty? Ved tam nejaky stoji! Nie to nie je vas. Idem do vlaku, pytam sa, ci nejde do Varanasi. Nejde. Tak postavame, hrame pierko, cos a Indom tiez velmi paci a kazdu chvilu odbieham zistovat, kde mame vlak. Zacinam byt nervozny, posledne vnuknutie, idem este raz do vlaku. Ides do Varanasi? Ano idem, ale uz odchadzam. Bubaci ruksaky na plecia, ruky na bradavky a sprint do vlaku. Stihli sme. Aj takato vie byt India. Nie je tu spolah na nic, ale o to krajsie a magickejsie to je, ked sa tomu takymto sposobom priblizite… Nezabudnutelna prva trieda indickych zeleznic. Krasa, vagon rovno za lokomotivov, ktorej rusnovodic mal zalubu v 15 sekundovych trubeniach. Chvilku sme mali pocit, ze to je vagon, ktory ide do Gulagu, ale nakoniec skvele. Kopec srandy v Kadipure, az sme dorazili do najsvatejsieho mesta Indie – Varanasi. A tam to bolo mnaaam Ideme sa dorazit Indiou, je to tu hrozne fajn, posledne dni, drzte nam palce, za chvilu sme u vas.
