Čínsky cintorín v Manile

Mám voľno v Manile a kamarát, u ktorého bývam, je Číňan. V Manile je veľa Číňanov a tento môj sa volá Henry. Je to už 4. generácia jeho rodiny, ktorá býva na Filipínach. Narodil sa v Manile a žije tu celý život. Zrovna sú dušičky a mŕtvych si samozrejme uctievajú aj tu. Henry mi už predtým dával jablká a mango, lebo vraj toho má veľa z cintorínu. Že to dávajú ľudia na hroby a potom si to aj berú. Úprimne, neviem, či to pokradol z cudzích hrobov, alebo prečo toho má tak veľa. Nepýtam sa. 

Vraj musí ísť po obede zase na cintorín, a ak som ešte nebol na čínskom cintoríne, mal by som to vidieť. Ja v tom čase aj tak nemám nič na pláne. V Manile nie je nič, čo by ma zaujímalo, a ak niečo, tak by to mohol byť zrovna čínsky cintorín.

Ideme autom. Blížime sa k miestu a ja čakám, kedy zaparkujeme. Ale to sa nedeje. Pokračujeme autom a ja som si ani nevšimol, kedy sme prešli cez bránu. Domy sú zrazu nejaké divné. Nemajú okná a majú betónové predzáhradky. “Už sme tu”, hovorí Henry. Pomaly mi dochádza, že tu sa neparkuje. Cintorín je taký veľký, že ľudia sa tu pohybujú autami a bicyklami ako po normálnej ulici. A tie divné domy sú hroby. 

Presnejšie rodinné hrobky, kde bývajú pochovaní zväčša 2-4 ľudia. Toto sú hroby bohatých Číňanov. 

Zastavujeme popri ceste a ideme k hrobu Henryho mamy. Hrob je obohnaný plotom so zamknutou bránou na visiaci zámok a okolo je priestor na sedenie. Všetko je pod strechou a v rohu objavujem miestnosť so záchodom. Pred hrobom mi Henry ukazuje aj vysokú budovu, hneď za múrom cintorína. To je Čínska nemocnica, nemajú to sem vôbec ďaleko. 

Prišli sme sem zobrať veci, čo tu zostali po dušičkách. Chladnička, stoličky a kompletné piknikové vybavenie. Takto to tu chodí, vysvetľuje mi Henry. Na dušičky ľudia chodia na hroby a trávia čas so svojimi mŕtvymi členmi rodiny. Trávia tu dni. Rozprávajú sa, hrajú karty a mahjong. Preto sú hrobky takto prispôsobené, aby im tu bolo príjemne, aj keď je zlé počasie. 

Veci naložíme do auta a Henry mi ide spraviť ešte exkurziu po “hrobodomoch”. Zavedie ma k najväčšiemu, aký pozná. Dvojposchodová hrobka, s príjazdovou cestou, celkom pekne farebne namaľovaná. Ďalšia má zase minimálne árovú záhradu a výsadbu s bazénom, aby sa deti nenudili, keď tu rodina trávi celé dni. 

Väčšina hrobov vyzerá staro, akoby sa o ne nikto nestaral. Je to tak, že ak by sa hrobka zrekonštruovala, museli by majitelia platiť novú sadzbu, alebo tak nejak, jednoducho by to vyšlo drahšie.