Dejiny Argentíny Prezidenty Argentíny

Dejiny Argentíny sa začali písať v máji 1810, keď moc v krajine prevzalo zhromaždenie Argentínčanov nazývané Primera Junta. Argentína skúšala rôzne formy vlády, junty aj triumviráty. 9. júla 1816 polovica argentínskych provincií podpísala vyhlásenie nezávislosti a podľa tohto dátumu sa volá aj hlavná ulica Argentíny a najširšia ulica sveta.

Zjednocovanie Argentíny neprebiehalo hladko, mnohé provincie dlho odmietali uznať centrálnu vládu a schváliť prvú ústavu z roku 1826. To sa podarilo až v roku 1853. Buenos Aires, dnes hlavné mesto, však odmietalo byť považované za súčasť krajiny. Až po bitke pri Pavone v roku 1861 Buenos Aires prijalo podmienky vstupu do Argentínskej federácie a vznikla Argentínska republika, na ktorej čele stál prezident Bartolome Mitre.

Do roku 1930 vládne v krajine najmä bohatá vrstva oligarchov, ktorá ekonomicky ťahá krajinu vpred. Opozíciu voči nej tvoria čoraz silnejšia stredná a robotnícka trieda, a odbory. V roku 1912 prezident Sáenz Peña podpísal zákon o všeobecnom, tajnom a povinnom mužskom volebnom práve, čo posilnilo zastúpenie strednej triedy a vytlačili elitu vlastníkov pôdy od moci.

Nepokojné tridsiate roky 20. storočia prežívala aj Argentína v podobe početných štátnych prevratov. Z druhej svetovej vojny vyšla krajina oslabená a ekonomický úpadok ešte nedávno jednej z najbohatších krajín sveta (do roku 1930 patrila Argentína do top 10 planéty) potvrdilo desaťročie vlády Juana Peróna, Perón sa od ideálov konzervatívnej armády Mussolinovského typu posunul k snahe o zlepšenie životných a pracovných podmienok robotníkov, vrátane poskytovania podpory odborovým zväzom. Napriek tomu perónizmus v mnohom Mussoliniho ideológiu pripomína. Opiera sa o silnú centrálnu moc, podporu armády a robotníkov, spája prvky nacionalizmu a ľavicového populizmu.

Vláda Perónovov priniesla krátkodobé zlepšenie životných podmienok najchudobnejších, celkovo však krajine ublížila. Za vlády Peróna bolo schválené volebné právo pre ženy (1947), znárodnené banky, elektrina a plyn, mestská doprava, železnice aj telefónna sieť.

Po smrti manželky Evity (1952) začal Perón strácať podporu a v roku 1955 ho zosadil ďalší prevrat. Peronizmus však v Argentíne naďalej žije a má svojich nástupcov.

Nasledujúce obdobie charakterizované ekonomickou a politickou nestabilitou nakrátko prerušil opäť Perón, keď sa dostal k moci v roku 1973, no o rok neskôr zomiera a prezidentkou sa stáva jeho tretia manželka Isabela. Nebola však schopná riadiť krajinu a v roku 1976 opäť prevzala moc armáda, čím sa v argentínskych dejinách začína obdobie takzvanej špinavej vojny.

Diktatúra Jorgeho Rafaela Videlu sa začala v roku 1976 a končí sa v roku 1983 demokratickou voľbou prezidenta Raúla Alfonsína. V roku 1989 ho v úrade vystriedal perónista Carlos Menem. Podľa neoliberálneho programu vládol do roku 1999, po jeho odchode z úradu krajina kolabuje v roku 2001 čelí najväčšej hospodárskej kríze za posledné desaťročia.

V poslednom období argentínsku politiku ovplyvňovali manžela Kirchnerovci, ktorí sa vystriedali pri moci a vládli od roku 2005 do roku 2015. Kirchner už nežije, jeho žena Cristine Fernández de Kirchner bola v decembri 2022 odsúdená na 6 rokov väzenia za korupciu. Napriek tomu je dnes viceprezidentkou Argentíny, ktorej súčasnú tvár spoznávame na zájazdoch do Argentíny.