V noci prídeme inak do veľmi slušného hotela, no moc si ho neužijeme, lebo o 3.00 vyrážame ďalej. Je tma a Boris hovorí, že cez cestu prebehávajú “jaguáre” a Milan na to, že “áno a štekajú” Boris sedí vpredu a kryje sa pred šípmi napustenými kurare. Mierime totižto do džungle. Ráno po 4 hodinách cesty sme na Surinamsko – Guyanskej hranici. Nasadneme do privátnej lodičky a vydáme sa hore proti prúdu. Máme opäť iných dvoch sprievodcov, náš terénny autobusík na nás musí medzičasom (pár dní) čakať s ďalším šoférom a celkovo je to značne náročné na logistiku a vcelku nákladné. No to si uvedomujem iba ja, lebo som to platil. Zaplatil som veľa, no teraz sa madžgáme v jednej lodičke a ťa sa nevie dostať do sklzu. Všetci sme ihneď celí od vody, ti čo sú vzadu sú nafetovaní z výparov nafty. Ideme polovičnou rýchlosťou, ale domáci sprievodcovia (máme dvoch špecialistov na džungľu), od ktorých to môj partner evidentne outsourceoval, sa tvária, že to tak má byť. Neskôr sa bavím s inými profesionálmi a oni hovoria, že ísť sem do džungle sa nedá, že tam nič nefunguje, ľudia sú extrémne nespoľahliví. To je aj dôvod prečo sem nikto iný nechodí. Nikde nič, iba my na obrovitánskej rieke. Je to zážitok nebyť tých výkrikov Borisa, že sa potopíme a čo s nami bude. No čo čakáte od Európana, ktorému na živote a dokonca aj na čase záleží. Od Európana ktorý v každom dreve vidí krokodíla... Domorodci toto nechápu. Nikde ani lodičky, hodinu ideme a nestretneme nikoho. Našťastie ide okolo jeden čln. Náš čln je Surinamský, ale okolo ide motorák z Guyany. Veď prostriedkom rieky ide hranica medzi týmito štátmi. Je to lokálna linka do Oreala. A kapitán rozprávajúci zlomenou angličtinou nás troch zoberie, odľahčíme pôvodný čln a všetko je v poriadku, frčíme naplno, V Guyanskej loďke som napočítal 27 ľudí, sedia v podpalubí tichučko, nič im nevadí. Toto je značne nepravidelná linka a vyrazila sem preto, lebo v meste Oreala bude zajtra pohreb a teraz sem doniesli truhlu. Takže ideme na lodí s truhlou. Oreala je na Guyanskej strane, ale my vystupujeme ako keby nič, sme v novej krajine načierno. Raz by som mohol napísať v koľkých krajinách som bol takto bez víz-raz som dokonca dostal bez víz do USA, fakt! Dedinku Oreala respektíve osadu, veď tu je iba zopár domov, obývajú arawackí indiáni a toto je ich rezervácia. Nikto iný v rezervácii nemôže pracovať a robiť im konkurenciu, iba oni. Na druhom brehu holandskú chrchlaninu vystriedala angličtina. “Som Arawak. Tu za dedinou máme jaguáre” rozpráva mi indián vykláňajúci sa z okna svojho dreveného domčeka „ a ukážem Vám anakondy, tie zožerú aj naše psy“ pokračuje. Chlapi s truhlou prechádzajú cez osadu a vzbudzujú náležitý rozruch, ľudí je tu málo a tak je pohreb výnimočnou záležitosťou. Dostávame obed – nedal by sa tu kúpiť, keby sme nemali svojho kuchára, nenajeme sa. Prichádzajú mladé indiánky a otvorené kurizujú. Je šokantné, že sú veľmi pekné, skôr chudé a vyššie, nie ako tie v Bolívii či Amazonskej džungli. Evidentne totálne iný kmeň. Niektorí chlapi tu aj chceli zostať, že pyrane ich nezaujímajú, že toto sú tie malé pyrane o ktoré majú záujem. N musíme ísť, musíme pokračovať, veď zastávka v Oreala bola načierno. Keby nás chytili colníci, máme veľký problém. Vstúpili sme do krajiny načierno. Preto nasadáme opäť na čln, ďalší si prenajmeme a vyrážame hlbšie do džungle. Chceme prespať na Surinamskej strane a ideme teraz pohodlne po voňavej rieke a o dve hodinky sme v mestečku Apoera. Naokolo škriekajú opice, nad našimi hlavami preletel pár papagájov, tam sedí tukan a jaguár sa prišiel napiť z rieky. Rieka Courantyne je dlhá 724km a je ohromná, silná, nespútaná. Presne tak ako títo indiáni.
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
