Amazonskí indiáni - hrdí ľudia

Amazonskí indiáni - hrdí ľudia Osobné skúsenosti s amazonskými indiánmi. Plavba a život na nádhernej rieke pretekajúcej džungľou

 Osobne skúsenosti s amazonskými indiánmi. Plavba a život na nádhernej riekePre nás chlapcov vyrastajúcich v socializme pod taktovkou ´Biľakov´ znamenali Indiáni slobodu. Hrali sme sa na Indiánov a každý chcel byť Winnetou. Cválať na koní s vetrom v dlhých vlasoch, ktoré taktiež komunisti zakazovali. Keď som bol posledné v Guyanách, tak som sa stretol s ameroindiánmi, pôvodnými obyvateľmi Ameriky a jej pralesov. Ameroindiáni ich volajú preto, aby sa odlíšili od Indov (v mnohých jazykoch napríklad v taliančine Indov nazývajú indiáni), ktorých je v Guyanách viac než ameroindiánov. Stretnutie s indiánmi z džungle na mňa urobilo silný dojem a chcel som túto skúsenosť rozvinúť. Vtedy mi indiáni urobili kôš z prútia a ten mám na terase v daždi a snehu, na ktorý určite vyrobený nebol. Ten 130 litrový kôš stále drží farbu, a je ako nový. Bol dráhy, veď indián väčšinou nerobí. A keď robí, tak sakra draho musíte zaplatiť. Kvapka potu je 100 dollárov. Viete si predstaviť ako sa tvárili na letisku, keď som ten obrovský kôš checkoval do lietadla. Kde tých amazonských indiánov vidieť? Problémy. Treba vedieť, že keď sa pohybujete v Guyanách pri pobreží, kde žije vyše 90% obyvateľstva, nevidíte indiana ani jedného. Musíme sa vybrať do vnútrozemia. Do miest, kam nevedie cesta. Tam, kam sa dá ísť ako kedysi, iba po vode, proti prúdu riek vytekajúcich s nedozerného Amazonského pralesa. Tento sen mám roky a každým rokom silnel. Strávil som v Cayenne (prehliadku hlavného mesta nájdete na tomto Fóre pod vlajočkou Francúzska Guyana, alebo priamo TU.) týždeň a dohadoval podrobnosti, lety, ako v džungli zabezpečiť stravu, kde prespať, možnosť únikovej cesty v prípade problémov, kde je najbližšia nemocnica s antisérom proti hadiemu jedu, ako získame permity.., a koľko ťa sranda stojí. Strávil som dlhé hodiny, dní v rozhovoroch a nakoniec z toho nič nebolo. Teraz pred rokom, keď som pripravoval svoju ostatnú cestu, som sa pohádal s našim surinamským partnerom. V Guyane mi ponúkli program za 390 000 (tristodeväťdesiat tisíc) pre 10 ľudí. Myslel som, že ťa suma je v Guyanských dollároch (GYD), ale bolo to v amerických dollároch -teda 39 000 USD/osobu. Potom som sa stretol s Taniou a pozval ju na obed do Al Faro v Bratislave, a ona mi sľúbila môj sen splniť. Žije v Paramaribo a sľúbila mi cestu do slušnej džungle. Keď mi o mesiac napísala miesta, ktoré navštívime, nič som sa o tých miestach nedozvedel, nič zmysluplné som o nich nenašiel a to pre mňa vyzeralo sľubne.   A teraz sme tu. Indiáni sú všade, to je pravda. No všetko je trošku inak. Sú to Arawackí indiáni, no nie s fúkačkou, ale s fľaškou v ruke, indiáni, pre ktorých je obliecť si svoj kroj podobne ponižujúce ako keby od Bratislavčana chceli aby sa obliekol za Jánošíka. Títo indiáni držali vo svojom živote fúkačku tak často ako ja valašku. O udržaní si vlastnej kultúry a identity začali uvažovať až nedávno, až vtedy, keď skoro všetko čo zdedili za tisícročia od svojich predkov pozabúdali. Teraz vlastne už niet čo obnoviť. Po dlhých dlhých (niekoľkomesačných) vybavovaniach pre nás indiánske deti pripravili domorodé tančeky. Jednoduché, také, že ich vieme aj my ihneď zopakovať. Títo indiáni už nie sú nahí, ale majú akési kroje. Nezdá sa mi, že sú práve. Tváre nemajú pomaľované na červeno ako ti indiáni, ktorých som videl pred rokmi. “Ťa červená farba nejde dole 4 dní, niekedy týždeň. To si už nikto nenatrie, aby sa mu týždeň všetci vysmievali..” vysvetľuje mi nás sprievodca. Chcel som s indiánmi loviť a potom s nimi jesť. No oni nemajú záujem. Nikto im nevie vysvetliť o čo mi ide. Tu v džungli žijú tak pomaly život, ďaleko od civilizácie, že nechápu, že sú stále výnimoční a že pre nás je zážitkom vyskúšať si ich život. “Sú tu v rieke pyrane?” pýtam sa a odpoveďou je mi smiech a mne je jasné, že tým myslia “gringo ty si ale debil, veď je jasné, že sú tu pyrane, to vie úplne každý” “Môžem sa ísť okúpať?” je moja ďalšia otázka a odpoveďou je mi “hmm..” a pohyb v zmysle, že je to v pohode. No problém je, že teraz je to naozaj v pohode, ak teda nemáte na ruke hodinky, prsteň, či na krku tŕblietajúcu sa retiazku. To vie predsa každý malý indián že s trblietajúcimi vecami sa nemôžete ísť kúpať. Na trblietky pyrane útočia. No každý indián vie, že teraz o 15.00 sa kúpať dá, ale o 16.00 to je už nebezpečné, lebo slnko je nižšie a to je čas kedy pyrane začínajú loviť. Tu to vie každé dieťa a oni nechápu, že dospelý gringo to nevie. Nepovedia nič. Nie že by nechceli, oni netušia, že vy niečo neviete. Keď vidím tu spústu chytených hadov začínam aj veriť, že tu každý vie s fúkačkou narábať. Idú džungľou a vidia to čo my nie. Nezablúdia v lese, uživia sa, vedia, ako sa nedať zožrať anakondou, či ako uškrtiť boa, ako vystopovať jaguára a ako chytiť kapibaru. Veď je to také jednoduché.  Neboja sa anakondy ale kapitalizmu To čo im robí problémy je otvorená súťaž, otvorený spôsob boja v novodobej kapitalistickej spoločnosti. V ich spoločnosti je cenený pokoj a rozvaha. Sú zvyknutí rozmýšľať tradične, ich myšlienky sú rovné a nevybočujú. V drsnom kapitalizme tým pádom nemajú šancu a prehrajú každý jeden boj, každý obchod. Moji známi z pobrežia sa mi sťažujú, že sa tu nedá na žiadneho Lokono (iný názov pre Arawakov) spoľahnúť. Dáš im peniaze dopredu, nech navaria, no iní sa ožerú a neurobia to. Nebude pristavená loď a keď bude, pošlú malú – to sme práve zažili – a celé to bude také kostrbaté. To čo my belosi chceme zažiť za deň, by oni rozložili na týždeň. Pofajčíme, uvidíme… Lokono boli vždy hrdí a kolonizátorom sa ich nepodarilo zotročiť. Indián radšej zomrie, než aby sa stal otrokom a robil pre iného. Doslovne- veď v príbehoch prvých objaviteľov a kolonizátorov je mnoho príbehov masových samovrážd indiánov, ktorí si vážili slobodu a neboli ochotní žiť v otroctve. Až po tom, čo sa nepriateľský kmeň Karibov (Kalina) spojil s Holanďanmi a Britmi, sa Lokono dohodli so Španielmi. Išlo o politické rozhodnutie náčelníkov. No mňa táto cesta do stredu Surinamu a Guyany fascinuje. Rieka Courantyne je dlhá 724km a je ohromná, silná, nespútaná. Presne tak ako títo indiáni.   Rieka nespútaná ako indiáni. O tej rieke nikto nepočul, ale je mnohonásobne širšia a vodnatejšia než Dunaj v Bratislave. A nikde nikto, pripadám si ako pred pár sto rokmi, kedy bol svet pomalší a vy, keď ste sa započúvali, počuli ste ticho. Keď ste pozreli na oblohu, vás nočný výhľad nerušili elektrické svetla. Iba zvuky rieky a džungle, pravý život. Na tu cestu po rieke Courantyne, iba naše dva člny a my, nikdy nezabudnem.  O Guyane, jedinej krajine kontinentu, kde je oficiálna reč angličtina napíšem nabudúce. Teraz to bola iba zastávka v exotickej Orealle. Mieste, kde počujete ticho. Blog: Najagresívnejší kmeň - indiáni  Foto: portrét indiána, Ľ. Fellner    


Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
K

Amerika  

Južná Amerika, Karibik, Trinidad a Tobago, Surinam, Guyana, Francúzska Guyana


náročnosť

14 dní

Trvanie

5445
K

Amerika  

Južná Amerika, Surinam, Guyana, Francúzska Guyana


náročnosť

10 dní

Trvanie

4150
Vodopády Kaieteur - top zážitok Guyany Blog

Blog Vodopády Kaieteur - top zážitok Guyany

Exotické Guyany patria medzi najmenej navštevované štáty Južnej Ameriky. Ide o lahôdku pre skutočných cestovateľov - autentické krajiny takmer bez…

Ľubor Kučera 7 min. čítania
Ako vybaviť víza Blog

Blog Ako vybaviť víza

Do niektorých krajín je k vstupu potrebné byť držiteľom víz. Prečo sa nebáť navštíviť krajiny, ktoré majú vízovú povinnosť zavedenú? Uznávam,…

Martin Lipinský 5 min. čítania
 Divoká Guyana Blog

Blog Divoká Guyana

Vedeli ste, že krajiny Surinam (predtým Holandská Guyana), Guyana (predtým Anglická Guyana) a Francúzska Guyana sú spoločne známe ako Guyanas?…

Ďalšie dovolenky do krajiny:

Viac informácií o krajine: