Geirangerská cesta | Zážitky BUBO

Geirangerska cesta bola otvorená v roku 1889. Vedie cez horský priesmyk medzi dedinkami Skjåk a Geiranger. Cesta je súčasťou okresnej cesty číslo 63, ktorá sa právom radí medzi najkrajšie cesty v Nórsku. Jej najvyšší bod leží 1038 metrov nad morom. Spája dva nórske kraje Sunnmøre a Østlandet.

Pôvodne tadiaľto prechádzala úzka cesta pre peších a vozy, postavili ju v roku 1824. Pre farmárov v Skjåku a Lome bola cesta cez horu z Grotli do Geirangeru najjednoduchšou cestou k moru. Dedina Geiranger čiastočne slúžila ako trhovisko, kde farmári z vnútrozemia vymieňali sušené ryby a soľ za decht, smolu a kožu. Obchodovalo sa však aj s dobytkom a koňmi. Od leta 1879 prichádzali do Geirangeru aj zahraniční turisti. V lete ich prišlo prvých tridsať.

Prvý štátny grant na výstavbu novej cesty prišiel v roku 1881 a práce sa začali v novembri toho istého roku. Vozovka s dĺžkou 22 km bola dokončená v roku 1889. Cesta mala maximálny sklon 1:10, deväť kamenných klenbových mostov, 29 zákrut s uhlom 180°. Bola široká 2,5 metra. V bode Knuten (uzol), ktorý už nie je súčasťou cesty, vedie cesta vo forme slučky. V tom čase išlo o jedno z najväčších cestných diel v krajine. Stavbu ocenili zlatou medailou na parížskej výstave v roku 1900 s odôvodnením, že poskytuje dobrý obraz nádhernej nórskej horskej prírody.

Od roku 1914 začali po ceste jazdiť autá a turisti. Cesta sa postupne rozširovala - od roku 1920 až do roku 1962, kedy sa začali na nej komplexnejšie práce. Cesta bola čiastočne zmenená, aj keď trasa sa približne zachovala.

Od roku 1982 má celý úsek Geirangerskej cesty dva pruhy, pokrýva ju asfalt alebo ropný štrk. Niektoré zvyšky pôvodnej cesty ešte stoja. Cesta sa v novembri na zimu zatvára. Otvorenie sezóny závisí od poveternostných podmienok, otvára sa zvyčajne okolo 25. mája.