Nórsko

Trollovia v Nórsku Nórske rozprávky

Trollovia sú tajomné bytosti, ktoré sú neodmysliteľne späté so severskou mytológiou. Sú podobní ľuďom, ale dosahujú rozmanitú veľkosť. Pôvodne to vraj boli obri alebo snáď potomkovia obrov. Od stredoveku sa však v ľudových povestiach postupne zmenšovali, takže dnes medzi nimi prevažujú skôr škriatkovia alebo škriatkovia dosahujúci najvyššiu veľkosť človeka.

Trollovia žijú podobne ako ľudia rodinným životom. Sú oboch pohlaví a trollovia ženského pohlavia najčastejšie vystupujú ako čarodejnice, ktoré ovládajú rad podivuhodných a ľuďom nebezpečných kúziel. Veľkí trollovia bývajú veľmi silní, ale často tiež hlúpi. Tí tiež najradšej ľuďom škodia. Menší trollovia bývajú múdrejší a príliš neškodia. Dobráci, ktorí by ľuďom dokonca pomáhali, však medzi trollmi zrejme nie sú. V Nórsku ale často zhotovujú sošky miernejších druhov trolov, pretože vraj podľa starých bájí majú prinášať na zem lásku. Ich miniatúrne postavičky sa zase stali vyhľadávaným turistickým suvenírom.

Trollovia obývajú celú Škandináviu a tiež ostrov Island. Niekedy sa im tiež hovorí elfovia. Najčastejšie žijú v horách alebo v skalách, schovávajú sa v šere jaskýň alebo číhajú na ľudí v skryte balvanov pri cestách. Veľmi často sa ukrývajú aj pod mostami a lávkami cez potoky a bystriny. Vyhľadávajú totiž šero alebo prítmie, pretože priamy dotyk slnečných lúčov pre neznamená smrť.

Obyvatelia európskeho Severu trollov rešpektujú a snažia sa s nimi vychádzať po dobrom a na ich území zachovávať pokoj pre ich život. Na Islande sa budovaná cesta vždy úctivo vyhne územiu, kde oddávna trollovia žijú. V škandinávskych horách, kde cesta alebo cesta musí viesť hlbokým údolím medzi vysokými štítmi a inokedy viesť nemôže, upozorňuje na územie obývanej trollmi dokonca zvláštna, inde úplne nevídaná dopravná značka.

Najznámejším takýmto miestom medzi turistami je nórske údolie Isterdalen neďaleko obce Rauma, kde bol niekdajší obchodný chodník zvaný Trollstigen, teda „Trollí chodník“, prechádzajúci územím trollov a príkre stúpajúca serpentínovito od mora až do výšky 800 metrov, prestavaná práve značkou, upozorňujúcou vodiča na nutnosť zvýšenej ohľaduplnosti ku trollom. Miesto sa preto právom stalo tradičnou zastávkou všetkých turistov.

Najväčším nebezpečenstvom, ktoré trollom hrozí, je slnečné svetlo. Preto sa ukrývajú výhradne na miestach, kde je tma, šero alebo aspoň prítmie, a zo svojich príbytkov vychádzajú len vtedy, keď nesvieti slnko. Pokiaľ totiž na trolla dopadnú ostré slnečné lúče, skamenie.

V Škandinávii aj na Islande je množstvo miest, kde sa podľa starých bájí trollovia zasiahnutí slnkom premenili na kamenné stĺpy. Jedno také miesto nájdeme napríklad pri najjužnejšej islandskej osade Vík, kde stojí v mori pri brehu niekoľko skalných veží či prstov. Stará povesť rozpráva, že sa tu trollovia kedysi za skorého rána snažili vytiahnuť loď z vody. Než však stačili svoju prácu dokončiť, vyšlo na jasnej oblohe slnko a trollovia pod jeho lúče skameneli. Dnes sa tomu miestu hovorí Trolie skaly, zatiaľ čo Islanďania ho nazývajú Reynisdrangar.

Trollovia od nepamäti patria neoddeliteľne k životu ďalekého severu a nemôžu teda chýbať ani v severských rozprávkach a povestiach.

Rozprávka: Mačka z Dovre

Kedysi žil na severe v severnom Nórsku muž, ktorý chytil veľkého ľadového medveďa a vybral sa na cestu, aby ho venoval dánskemu kráľovi. A tak sa stalo, že prišiel na Štedrý deň do hôr okolo Dovre. Vošiel do chalupy, kde žil muž, ktorý sa volal Halvor, a požiadal tu o prístrešie pre seba a medveďa.

„Nebesia, ochraňuj nás!“ povedal chalupník. „Dnes v noci nemôžem poskytnúť prístrešie žiadnym cudzincom. Každý Štedrý deň sem prichádza mnoho trolov, takže my sami musíme opustiť domov a nemáme strechu nad hlavou.“ „Ja myslím, že tu môžem pokojne zostať,“ povedal muž. „Môj medveď môže spať pri kachliach a pre mňa bude stačiť prístrešok.“

Muž po dlhom prehováraní nakoniec dovolil, že tam hosť môže zostať. Potom, čo pripravili na stôl smotanovú ovsenú kašu, naloženú rybu, klobásy a ďalšie dobroty, ktoré patria k slávnostnej vianočnej tabuli, rodina opustila domov.

Znenazdania sa v dome objavili trollovia. Niektorí boli veľkí, iní malí, niektorí mali chvosty a niektorí zase chvosty nemali, ďalší mali dlhé, predlhé nosy. A jedli, pili a ochutnávali všetko jedlo, ktoré bolo na stole.

Jeden z malých trollov však náhle zachytil pohľadom ľadového medveďa spiaceho vedľa kachlí. Nabodol na vidličku kúsok opečenej klobásy, pribatolil sa k medveďovi, strčil mu ju pod ňufák a hlasno volal: „Chceš klobásu, mačička?“ V tom okamihu ľadový medveď s mohutným revom vyskočil a celá banda prášila preč z domu.

Budúci rok bol na Štedrý deň popoludní Halvor v lese a rúbal drevo na Vianoce pre očakávanú návštevu trolov. Zatiaľ čo usilovne sekal, počul z lesa volajúci hlas: „Halvor! Halvor!“ „Áno,“ odpovedal Halvor. „Ešte je stále u teba tá veľká mačka?“ „Áno, je doma a spí vedľa kachlí,“ na to Halvor. „A teraz má navyše ešte sedem mačiatok, ktoré sú oveľa mohutnejšie a zúrivejšie ako ona!“

„Už nikdy viac k tebe neprídeme na návštevu!“ zakričal na muža z lesa troll. A odvtedy skutočne už nikdy trollovia nezjedli Halvorovi štedrovečernú večeru v jeho chalupe v Dovre.