Guelta d Archey – Čadská Petra

Červené mesto Petra v Jordánsku poznáte. Čad má niečo podobné, čo sa volá Guelta d Archey. Nie, nikto nič nevyhĺbil do skaly ako v Petre či Madain Saleh v Saudskej Arábii. Ide o prírodný poklad, no s podobným fluidom, aký cítite pri Pokladnici v Petre. Červené údolie v skalách, ktoré pôsobí doslova magickým dojmom. V čadskej púšti Ennedi je najmenej dvadsať trvalých alebo polotrvalých prameňov, guelt (púštnych rybníkov) a „bazénov“. Sú tu celoročne, ale v období sucha dosiahnu iba niekoľko metrov, no bez nich by život v srdci Sahary nebol možný. Guelty tú pokladom Čadu. Ennedi je súčasťou Sahary, nádherné útvary, geologické veže, stĺpy, mosty a oblúky, ktoré by už samotné mohli slúžiť ako hlavné turistické atrakcie (viď Utah USA). No absolútnou topkou je Guelta d'Archei. Náš domorodý sprievodca, ktorý sa živý tým, že vedie karavány tiav cez púšť a teraz nás, to vyslovil s tým, že to musím poznať, a keď som sa pýtal, že „Gelta čo?“, tak si asi pomyslel, že som nevzdelanec. Guelta d'Archei je v Čade považovaná za minimálne rovnocennú s Taj Mahalom a Machu Picchu dokopy. Guelta d'Archei je pýchou celého Čadu. Prichádzame sem a džípy zaparkujeme hneď vedľa riečky, naozaj tu v prostriedku tečie akási krátka riečka, a preto je Guelta d'Archei tak známa. V Čade či v celej centrálnej Sahare toto miesto pozná každý. Je to základný bod každej karavány, ktorá sa tu po týždňoch pochodu zastaví v tieni vysokých brál, aby si oddýchla a ťavy sa napojili vodou do sýtosti. Vyskáčeme z džípov ako výsadka, sme už dlho na ceste a stany postavíme za 3 minúty. Ťavy tu nie sú, a tak sa rozhodneme, že ideme na túru okolo, aby sme mali na gueltu výhľad z inej strany. Kuchára necháme pripraviť kozu, sadneme do áut a ideme asi 20 minút a potom ešte hodinku stúpame do hôr a prídeme na vyhliadku nad gueltou. Pod nami uzučká maličká riečka -jazierko a v pozadí naše stany. Stany sme postavili, ako keby ste to dnes urobili pred Pokladnicou (Al- Khazneh) v Petre. Sme v srdci Guelta d'Archei, na neuveriteľnom mieste. Už o rok toto možné nebolo a teraz už nemáte šancu, no nám sa to podarilo, stanujeme ako Johann Ludwig Burckhardt a cítime sa ako objavitelia (tiež navštívil Mekku, tak ako ja). Predtým, ako sa tento švajčiarsky cestovateľ chcel dostať do Timbuktu, zomrel na úplavicu. No to som mal viac šťastia =)Teraz sedíme na brale nad gueltou a fotíme a chystáme sa späť. Buď opäť hodinku a pol okolo, alebo proste zbehneme dole a prebrodíme riečku, tak 10 až 15 minút k našim stanom. „Krokodíly v tejto bačorine nemôžu žiť. Krokodíly na Sahare neexistujú“ počujem silné reči, ktoré by, medzi nami, mali byť aj pravdou. Maťo s Katkou zrazu vidia začeriť sa hladinu, krokodíl vystrčil hlavu. „Aáá, druhý raz“ kričí Maťo, „mám to nafotené“. Teraz je už všetko jasné a vraciame sa späť peši, nikto si netrúfa vstúpiť do riečky. Napriek hecovaniu sa, do „bačoriny“ sa už nikomu nechce. Príhody o stiahnutých a zožratých ťavách poznáme, a my sme teda oveľa menší než ťavy... Pozerám sa na náš exotiký kemp a teraz rozmýšľam, že môj stan je asi 7 metrov od jazierka.. bude to stačiť? Prídeme späť a je už tma, zapálime oheň, tiene sa vlnia po okolitých skaliskách, romantika ako delo, najeme sa a ideme spať. Večer sa zobudím na to, že vedľa môjho stanu zapli kompresor, či veľkoobjemovú vodnú pumpu. Čo? Tma ako v rohu, tu vo vnútri skál nie je tak jasno z hviezd, ako bolo inde na Sahare, a nevidím nič. Až po chvíli vidím obrysy stáda tiav. Nepočul som, ako prišli, sú ich stovky. Počujem až teraz, keď neuveriteľne hlasno pijú vodu, čo znamená život. Ťavy sú všade okolo nás, kam dovidím - ťava, ako v nejakom filme o Burckhardtovi. Určite by sa mu tu páčilo. Nie, žiadnu z nich nestiahli krokodíly do vody. No aj toto bol ohromný zážitok. Čo myslíte, podarí sa Vám niekedy vo vašom cestovateľskom živote do Guelta d'Archei dostať? Foto: sedím na skale nad Guelta d Archey, je november 2010 a my stanujeme priamo vo vnútri