Jazerá Ounianga – Čad, UNESCO

Bude to trvať 3 hodiny, hovorí náš navigátor, ktorého sme dostali od guvernéra vo Faya Largeau. Je vraj najlepší a doprevádza karavány s najfajnovejším tovarom – ťavie karavány cez Saharu. Cesta nakoniec trvala 3 dni. Keď sme to chceli už otočiť, povedal som „ideme ešte hodinu a potom to balíme“. Nasadli sme do našich 4x4, prešli 300 metrov a pred nami sa objavili nádherné jazerá. Sme tu „chvíľku“ pred svetovým turizmom, úplne sami. Píše sa rok 2010 a UNESCO ešte jazerá nezaradilo pod svoju ochranu. Všetko sa však bude rýchlo meniť. Ako to tu vyzerá? Predstavte si obrovskú Saharu rozlohy Európy. A v jej srdci, v strede tejto púšte nájdete zrazu jazero, respektíve súbor jazierok. Viete si predstaviť, koľko sa vyparuje za rok? 6 metrov !!! A stále je tu voda, blahodarná voda, prírodný zázrak. Ounianga Serir sú menšie, ale omnoho krajšie jazierka, a sú ďaleko (cca 60 km-žiadne cesty ) od veľkého jazera. Kedysi pred 5 -7 tisíc rokmi tu žili ľudia. Teraz je naokolo nekonečná púšť, a iba nehostinná púšť. Na povrchu jazera je voda slaná ako v mori. Hĺbka jazera je cca 25 až 30 metrov. Jazerá skupiny Ounianga Sérir tvoria hydrologický systém, ktorý je jedinečný na celej Zemi. Kombinácia jedinečných fyzikálnych faktorov udržuje všetky jazerá nezatuchnuté s čerstvou vodou. Najzaujímavejšie je centrálne jazero Teli. Vetrom rozfúkaný piesok rozdelil panvu na 10 jazier, pričom centrálnu polohu zaujímalo práve toto jazero Teli, kde sme prišli. Z povrchu jazera Teli dochádza k väčšiemu odparovaniu až 12 m ročne, pri ktorom je hladina vody stále nižšia. To umožňuje vode z priľahlých jazier tiecť cez priepustné bariéry dún do jazera Teli a udržiavať tak dobrú vodu aj tu. Bilharióza nebilharióza, po toľkej námahe sa vyzliekam a skáčem do jazera, plávam krížom. Voda je príjemná a zo mňa je nový človek. Cítim sa ako znovuzrodený. Nikde nikto a ešte to takto asi zopár rokov ostane, kým ich UNESCO nespropaguje. Doslova sme objavili jazerá hlboko v púšti, ktoré boli známe iba vedcom a zainteresovaným geológom. Keď prichádzame späť k Ouninaga Kebir, chceme zakempovať pri jazere Yoa, ideme už v noci. Bol to prekrásny deň.. Zrazu prvé auto zastaví vojak a namieri na nás protipancierovú zbraň a strašne kričí „v noci je zakázané jazdiť. Nevieš pravidlo? Ste vojaci?..“ Vojak sa evidentne bojí, tu v tejto lokalite sú známe tzv. Toyota wars, a naše 4 autá sú už schopné dobyť územie Slovenska za víkend. Sme ako skupina výsadkárov, tak trošku tak vyzeráme. Nakoniec všetko dobre dopadlo, utáboríme sa. Podarilo sa byť pri jazerách Ounianga 2 roky pred zaevidovaním UNESCO. Good job! Foto: %L. Fellner