Púšť- rady, ako sa správať a prežiť na Sahare

Čo ak sa Vám na Sahare pokazí auto?„Keď sa Ti pokazí auto Ľubo, tak ho hneď zapáľ. Nečakaj až Ti dôjde voda. Urob to hneď“ radil mi Peter Kompan, ktorý výjazdy na Saharu podnikal desaťročia. „Keď auto zapáliš máš šancu, že ťa niekto uvidí. Trvá to dni, kým prídu. Na Sahare je všetko ďaleko, nedá sa ísť rovno, musíš veci obchádzať...Keď sa Ti pokazí auto, zapáľ ho.“ Ako sa dá stratiť v pieskoch? Uchvátilo ma, že tu v Ennedi nie sú žiadne, ale skutočne žiadne cesty, a my ideme pieskom, zdá sa mi, že naverímboha, vyberáme si cestu a ideme cez púšť. Niekedy čakáme do poobedia, lebo cez deň sú piesky horúce, vtedy sa prepadávajú a naše auto by sa „utopilo“ Večer, keď sa ochladí, vieme ťažšími územiami prejsť. Zastaneme, okolo nás nádherné duny, ideme fotiť. Marcel prejde cez dunu, no tam je lepší záber, a tak urobí ešte jeden krok, jeee, toto je lepšie, pozerá do hľadáčika a urobí ešte dve nádherné snímky Sahary. Zdvihne hlavu a je sám, nevie, kde je. Kričí, ale vietor jeho hlas odnáša preč a zároveň zavial jeho stopy, a tak v panike prebehne dunu, aby došiel k autu, ktoré je tak 15 metrov. No netrafí smer a auto nevidieť. Pozrie sa naokolo až sa mu Sahara nezdá také pekná. Pieskové duny sú všade rovnaké a zdá sa, že sa ťahajú donekonečna. Táto skúsenosť dopadla dobre, naši vodiči videli, kam išiel, a doviedli ho. No naozaj som videl stratiť sa ľudí doslova na desiatich metroch. Možno vám táto príhoda zachráni život a vy budete na Sahare nabudúce opatrnejší. Čoho sa nabudúce vyvarujte? Mám pre Vás ďalší zážitok: Aj ja som sa tu v Čade na púšti stratil. Nebola to piesková, ale nádherná kamenná púšť, hory, oblúky, kamenné stĺpy. Iba som si odbehol fotiť, to isté ako Marcel, a zrazu som bol sám a kričal som a nepočul žiadnu odpoveď. Vtedy som si uvedomil, ako krásne tu vietor zavýja. Slnko zapadalo, vtedy sú najkrajšie fotografie, ale zároveň vtedy sa zo sekundy na sekundu rozfúka a vietor píska a nepočuť nič. Signál na mobile samozrejme nie je. V diaľke som videl najvyšší bod, a tak som sa k nemu rozbehli. Práve som v New Yorku odbehol maratón, a tak ten kilometrík, nakoniec to boli 2 km - tie rozmery skresľujú, som prebehol ako keby nič. No ja blbec som si, keď som vystúpil z auta, nezobral fľašu. Potom som to už nikdy neurobil. Neskôr na púšťach v Nigeri, Mali, Alžírsku, Mauretánii som, aj keď som išiel 3 metre od auta iba na WC, zobral tašku s fľaškou- vždy! Voda je život. Hore na kopci som videl do nekonečna, ale nikto nikde, slnko išlo z oblohy rýchlo dole, hovoril som si, že tu bude v noci zima. Spal som už zopár razy na púšti a viem, že som sa v spacáku chúlil. No hovoril som si, že prespím a ráno ma nájdu, však vedia, kde som ostal. Bolo to asi hodinku od Faya Largeau, oblasť, o ktorej nikto nehovoril a doteraz sa o nej nikde nepíše, ale je tu krásne. Kričím a nič, nikde nikto, a to vidíme desiatky kilometrov. Prejdem na druhú stranu brala a chcem zakričať a zrazu presne podo mnou vidím jeden z našich džípov. Úplne na druhej strane, ako som ho čakal. V čom som dobrý, to je orientácia v cudzom priestore, ale tu v púšti sa mi akosi zamotala hlava. Hodím dole kameň, lebo ma stále nepočujú, a keď dopadne, urobí rozruch, zdvihnú hlavy a zakývame si. Dole priamo ísť neviem, je to vyše stometrový padák, a tak idem naokolo. Prídem k autu ako keby nič, že pohodička, ale poviem Vám, všetko mohlo dopadnúť aj inak. Ešte 20 minút a tma by bola taká, že by som tam musel prespať...teda prečkať noc, lebo veľa by som toho nenaspal.Verím, že tieto príhody vám o púšti povedali viac ako iba púhe rady v bodoch. O Sahare sme urobili krátky filmík vygooglite si „Sahara BUBO“