Juzna Amerika, intenzivnejsie ako kedykolvek predtym

Vsetci ste urcite sledovali nase, vskutku intenzivne prezivanie situacie pod Machu Picchu. Vsetkym Vam dakujeme za podporu a pozitivne ohlasy. Potrebovali sme ich, i ked nam na mieste sa okrem dlhotrvajucich navrhov rieseni nezdala situacia az taka tragicka, ako sa to isto-iste spominalo v mediach. Pocas vsetkych styroch dni, ktore sme stravili v mestecku Aquas Calientes, sme nestradali nicim. Jedla, pitnej a v sprchach tecucej vody bolo dostatok, plyn aj elektrina viacmenej bezchybne fungovali. Ked sa po prvom chaotickom dni nasiel system funkcny pri evakuacii, aj toto sa nam zjednodusilo a my sme viacmenej iba cakali, kedy sa dostaneme na rad. Najvacsou komplikaciou bolo pocasie, ktore nedovolovalo vrtulnikom ci uz startovat z Limy a Cuzca, alebo pristat medzi horami pod Machu Picchu. Ked uz aj toto bolo zhora doriesene, prisli na rad aj mladsie rocniky a stastnou nahodou a tvrdostou Misovych laktov sme sa vsetci dostali uz na stvrty den do Cuzca. Evakuacie pokracovali este dva nasledujuce dni. Kazdeho v konecnom dosledku potesil letecky pohlad na jedny z najznamejsich ruin sveta a novodobeho siedmeho divu sveta. Podaktori z nas si uzili aj prelet celym Posvatnym udolim az do hlavneho mesta tohto regionu. Tolko k nasej Robinsonovskej casti. Zvysok doma osobne. Okypili sme sa v Cuzcu na hoteli pred nocnou jazdou do Puna, mesta na brehu jazera Titicaca. Tu sme nemohli vynechat navstevu plavajucich ostrovov ludi Uros. Potom nas cakalo dalsie dobrodruzstvo ako vystrihnute z akcneho filmu. Samozrejme prehaname, ale prepasovat "Pabla Escobara", alias nasho Palka, cez hranicu medzi Peru a Boliviou nebola hracka. jeho menovec sa momentalne nachadza v jednej z peruanskych vaznic za obchodovanie s drogami. Aj ked ich rocniky sa nezhoduju, stale policajny system nedovoloval nasmu Palinovi prekrocit hranicu. Aj toto sa nakoniec dobre skoncilo a vsetci sme sa ocitli v kotli menom La Paz. Vecerna prechadzka po meste,trh carodejnic, skvele ovocne stavy, vyhliadka z okraja mesta, posledna ochutnavka naozaj indianskeho zivota a tanecky s domacimi, to je to, co v nas toto mesto zanechalo. Vlastnym autobusom (nasa skupina je fakt silna, kedze su spolocnym zazitkom spojene dva zajazdy) prekracujeme tentokrat hranicu Chile. Cez 4600m vysoky horsky priesmyk sa dostavame na uroven ticheho oceanu do mesta Arica, kde len prestupujeme, aby sme sa opat vystverali do vysky 2600m do centra najsuchsej puste sveta Atacama. Aktualne spravy o pocasi: San Pedro de Atacama: 38°C v tieni, vietor 0m/s, rosny bod (neviem v com sa to udava, ale ziadna rosa tu nehrozi), tlak vzduchu - akurat... skratka na okraji Mesacneho udolia pod nadhernymi sopecnymi kuzelmi nam zle byt nemoze. Pri chilskom vinku sme sa vcera tak trosku rozlucili a dnesnym dnom sa nase cesty definitvne rozchadzaju. Jedna cast podla programu nabera smer Santiago de Chile a potazmo Europa, zatial co druha pokracuje za dobrodruzstvami na druhu stranu And, do Argentiny. Este raz chceme aj touto cestou podakovat nasej kancelarii za podporu a pomoc, za promptnost pri zmenach v programe a dufame ze az do konca zajazdu nebude musiet krizovy stab BUBO zasadnut. Pozdravujeme vsetkych doma...hasta luego Foto: Valparaiso, Chile