Čakajte prosím...

Keď ľudí chovajú, aby ich zabili

Ľ

Ľuboš Fellner

Tento malý ostrov – Atauro - bol odjakživa väznicou. Za Portugalcov, neskôr za Japoncov, potom aj za Indonézanov. Indonézia, ktorá Timor okupovala, do Timoru nepúšťala nikoho, dlho sa sem nedalo dostať, novinár víza nedostal na 100%, ale aj bežní turisti mali ťažkosti. Pritom my v BUBO sme vyše 20 rokov najväčším predajcom Indonézie na Slovensku a každoročne nám veľvyslanci dávali diplomy, chodili sme na blízky ostrov Flores, no sem sme sa ešte nedostali. Teraz po občianskej vojne je na Timore sloboda. Aspoň takto to vyzerá z balkónika hotela Esplanade. Je skoro ráno, ja popíjam skvelú kávu (na túto oblasť sveta nebývalé), slnko vychádza a o chvíľu bude na nevydržanie, no teraz je ešte slnko hebké, more je ako zrkadlo, domorodci behajú, väčšinou po asfalte v tom smogu lebo na pláži by mohol byť krokouš (croc), ktorého si nevšimnete a… Sedím na statnej drevenej stoličke, má tak 20 kg a najjednoduchší tvar na svete, je nezničiteľná a neviem si predstaviť keď tu na terase vznikne bitka. Obsadené sú iba 3 stoly a sú to samí vojaci, teraz v hnusných modrých tielkach, no na obed tu posedávajú vyšnorení v maskáčoch. Turista tu dnes nie je. Väčšina belochov, čo som v Timor Leste stretol sú dobrovoľníci, pracovníci NGO (neziskovky), misionári, vojaci, pracovníci ambasád a iných inštitúcii. Vincent je jeden z nich, je z Kalifornie, zo Sillicon Valley, žije tu dva roky, je veľmi milý. Hneď ako prišiel sa musel naučiť Tetum - domorodý jazyk, ktorý sa absolútne líši od Bahasa Indonesia. Je to austronézsky jazyk ovplyvnený Portugalčinou takže počúvame “obrigado” “mas o menos” “bondia“ a pod. Vincent prakticky ihneď dostal dengue a tá ho skolila na 2 mesiace. Dengue je tu dosť veľa a musíte vedieť ako ju nedostať, čo Vincent nevedel lebo nie je lekár a nemá cestovateľské skúsenosti. No ja som tu aj so svojim synom a viem, že dengue nedostaneme, tak ako ju nikdy nedostal žiaden klient BUBO (rady nájdete v mojich Blogoch či v pokynoch k adekvátnemu zájazdu). Dohováram sa s Vincentom, aby nám vybavil prístup do ozajstnej dedinky, šamanskej, kam nevedie žiadna cesta, kde ľudia ešte vyrezávajú masky z dreva pre náboženské rituály, kde ešte domy nie sú z tehál a nemajú plechovú strechu, ale sú z prútia. “To je len na Atauro. Keď bude odliv, pôjdeme po ceste. Ak príliv, musíte to obísť cez hory, asi 2 hodinky jednou cestou.” Odpovedá Vincent a tak máme hneď program na ďalší deň. Je super, že tu mám Vincenta. Po toľkých rokoch cestovania už cítim čo a ako. A teraz cítim ľudožrútov. Holanďania si rozdelili ostrov na polovicu a východná časť pripadla Portugalcom. Atauro je výnimka. Napriek portugalskému katolíckemu vymývaniu mozgov cítim, že to prapôvodno tu ešte je. Kedysi tu chovali ľudí na mäso. Narodili ste sa a váš život bol určený jasným smerom, “raz budete zjedení”. Žili ste v dome ovešanom lebkami a každý boží deň ste vedeli ako skončíte. Na pekáči. Potom prišiel kňaz v čelenke s perami od vzácnych vtákov. Dedinčania zabili svine a kozy, ktorými je tento ostrov známy, to aby sa najedli všetci. Ľudské mäso je sladké a nie každému šmakuje a dôležitá hostina musí byť kompletná, veď ani my nemáme radi na poriadnej hostine monotónnosť. Dedinčania sú pomaľovaní, na hlavách majú uviazané šatky do tvaru kohúta. Na krku talizmany v tvare lode a muži aj slnká a aj akési čelenky z bronzu a zlata – belak. A potom tých ľudí čo chovali, naraz všetkých na jednej grandióznej oslave zabili – obetovali. Týmto si naklonili dobrých, ale nakŕmili aj zlých duchov. Mnohí domorodci dnes nosia tričko s portrétom Xananu. Vyobrazený je ako býva portrétovaný Cheguevara či v Burkina Faso Thomas Sankara. No títo dvaja, Argentínčan a Burkinabé zomreli dávno. Xanana zomrel pred dvoma rokmi. Bola to živá legenda, hrdina, boh. Z rodiny učiteľov s perfektnou portugalčinou sa z neho stal bojovník za slobodu, väzeň v strašnom Jakartskom väzení Cipinang a neskôr prvý Východotimorský prezident. Počas oslobodzovacích bojov zahynulo neuveriteľných 250 000 Timorčanov. To je pri miliónovom národe extrémne veľa. Keď Indonézia koncom 20 storočia odchádzala (musela odísť) zbúrala urazene všetky mosty, zničila telekomunikačné káble, krajinu zanechala v absolútnej chudobe. No Organizácia Spojených Národov dáva do rozvojových projektov veľmi veľa. Novo nájdená ropa je pre tak malý štátik značným zdrojom peňazí. Mnohí mladí ľudia kritizujú to, že sa štátnici rozhodli pre Portugalčinu. Kritizuje to aj najväčší partner Austrália. No pre Timor je to jasný rozlišovací znak, základný znak identity. Východný Timor sa takto prihlásil medzi krajiny CPLP (Comunidade dos Países de Língua Portuguesa;) ktorým sa niekedy hovorí aj Lusofónny Commonwealth. Timor Leste znamená v preklade Východný Východ. Táto krajinka na východe Ázie sa postupne dostane na turistickú mapu sveta. No najbližšie roky ešte nie. Slnku na východe už vyšlo, u nás doma je po polnoci. Zdravím všetkých s neposednou dušou cestovateľa.

 

Postrehy:

  • obed v hoteli Esplanade v Dilí stojí viac než na Slovensku
  • noc v hoteli, ktorému dáte tak 2 hviezdy stojí 95 USD, stan 70 USD
  • južne od letiska skoro každý deň vidíte plávať dugonga, ktorého volajú Douglas
  • vo štvrti Delta I a II žije množstvo Filipíncov. Zarobia tu viac než doma
  • vo vojenskej základni v Metinaro, východne od Dilí vojaci chovajú dvoch krokodílov: samička sa volá María a 7 metrový samec Jose
  • taxikári majú vo svojích žltých šrotoch najviac plyšákov na svete. Cez predné okno vidíte horšie než v Pakistane, toto je svetová jednotka čo sa týka palubnej dosky taxikárov!
  • pohľadnicu Vám predajú, ale poslať ju dnes môžete iba DHL. Pošta ešte nefunguje.
  • káva (v Letefoho) z Timoru je špičková

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Východný Timor

Vianočná akcia 2018

Východný Timor (Malajzia,Singapur,Bali)
K

Ázia  

Východný Timor, Bali, Singapur, Malajzia, Indonézia


náročnosť

12 dní

Trvanie

2710€ 2493