Laponská vlajka | Zážitky BUBO

Ságu Synovia slnka napísal Anders Fjellner. Podľa nej vytvorili Laponsku vlajku. Tá nás sprevádza na našej ceste za polárnym kruhom. Videli sme najväčšie jazero Laponska- Inari a stovky ďalších jazier. Fínske roviny, nórske hory a fjordy. Stovky sobov, divých losov. Rybárske dedinky, sušené ryby, klietky na lov kráľovských krabov. Ja sa tu krabmi živím. Najlepšie kraby sú v Ushuai, v Sewarde a na Hokaide. No aj Kirkenesská krabia polievka stojí za to. Nádherná príroda a treking po snehových poliach a rozkvitnutých lúkach, oceľová obloha, zeleň a akosi málo komárov. Laponsko je územie rozdelené medzi 4 krajiny (asi 7x väčšie než Slovensko) a my na tejto ceste prechádzame jeho srdcom. Už sme prešli autami vyše 1000 km a zajtra sa máme pohnúť do poslednej bašty Laponcov, na polostrov Kola. Stále máme neuveriteľné počasie a 24 hodinové slnko. Bol som na Antarktíde, v Grónsku, na Islande, na Aljaške a zažil som dlhé dni, ale aby vám slnko pálilo do očí vysoko na oblohe o tretej ráno, z toho som stále paf. Samov je málo ( nemajú radi ak im hovoríte Laponec), no úplne sa od anglosasov odlišujú. Ich jazyk je Uralský, čosi medzi maďarčinou a ruštinou. Vôbec nevyzerajú tupo a ženy sú blondínky tak ako všetky domáce baby. Vôbec nestretávame starých ľudí. Teda skoro vôbec nestretávame domácich. Samov je spolu iba cca 70000 čo je na takom veľkom území nič. Stretávame ich ba v krčme a aj to po jednom. Opäť píšem po polnoci. Dni tu máme neuveriteľne dlhé. Ťažko sa opisuje niečo čo treba vidieť. Laponsko to je jeden nádherný obraz, úžasné fotografie. Apropos v Bratislave bolo dnes 36 a my sme sa guľovali. Bielym čistučkým, snehobielym snehom. No opálili sme sa viac než vy doma. Slnko je tu silnejšie.