Lietajúce líšky: giganti, ktorí sadia lesy

Indická lietajúca líška alebo kaloň (Indian flying fox, Pteropus giganteus) patrí medzi najväčšie netopiere na svete. Jej rozpätie krídel môže dosiahnuť až jeden a pol metra a samotné telo meria približne 16 až 22 centimetrov. Dospelé jedince vážia okolo 1,5 kilogramu a v prírode sa môžu dožiť pätnástich až dvadsiatich rokov. Hoci pôsobia trochu bizarne, sú to mimoriadne elegantné, pokojné a fascinujúce tvory, ktoré najčastejšie uvidíte za súmraku, keď sa vracajú na svoje obľúbené ovocné stromy. Práve na nich zvyknú visieť celé kolónie, niekedy aj stovky jedincov.

Na rozdiel od netopierov, ktoré lovia hmyz, lietajúce líšky sú vegetariánmi. Pochutnávajú si na mangu, guave, banánoch a neodmietnu ani sladký nektár z kvetov. Tým, že sa živia rastlinami, zohrávajú v prírode mimoriadne dôležitú úlohu. Opeľujú stromy, roznášajú semená a pomáhajú tropickým lesom regenerovať sa, rásť a udržiavať druhovú pestrosť.

Kým netopiere sa pri lete orientujú takmer výlučne pomocou echolokácie, predkovia kaloňov túto schopnosť počas evolúcie stratili a pri skúmaní priestoru sa začali spoliehať najmä na zrak. Aj preto majú veľké, výrazne vyvinuté oči a spolu s predĺženým ňufákom pôsobia na väčšinu ľudí ako roztomilé zvieratá. Práve podľa týchto líške podobných čŕt, najmä psieho ňufáka, špicatých uší a veľkých očí, v kombinácii so schopnosťou lietať dostali svoje meno lietajúca líška.

Napriek tomu, že sú pre prírodu nenahraditeľné, čelia viacerým hrozbám, od straty biotopov až po konflikty s ľuďmi. Ochrana týchto zvierat je preto dôležitá, ak chceme zachovať rovnováhu tropických lesov.

Rovnako ako väčšina netopierov sú kalone nočné zvieratá. Cez deň odpočívajú. Každé ráno sa zhromažďujú na spoločnom mieste odpočinku, kde spolu visia dolu hlavou ako živé závesy. Ich hniezdiská bývajú najčastejšie na vysokých figovníkoch, mangovníkoch či tamarindovníkoch pri vodných plochách alebo na okrajoch polí. Hoci ich let je takmer nehlučný a mávanie krídel sotva počuť, po dosadnutí na strom sa menia na prekvapivo hlučnú bandu. Hádačky, prenikavé škrekoty, vrčanie aj krik sú ich každodennou formou komunikácie. Pre miestnych obyvateľov tvoria tieto zvuky neodmysliteľnú súčasť večernej atmosféry. Napriek tomu, že pôsobia chaoticky, ide o dômyselný systém, ktorý umožňuje kolóniám fungovať bez väčších konfliktov. Zvuky používajú na pozdravy, varovania, ohlasovanie potravy, odháňanie votrelcov a pri párení. Pomáhajú udržiavať sociálnu štruktúru celej kolónie a zároveň chránia jej členov pred nebezpečenstvom. Zaujímavé je aj ako získavajú pitnú vodu. S veľkou zručnosťou lietajú tesne nad hladinou vodných plôch, naberú kvapky vody na srsť a potom si ich na strome jednoducho zlíznu.

Indické lietajúce líšky patria medzi najrozšírenejšie druhy kaloňov v južnej Ázii. Vyskytujú sa v Indii, na Srí Lanke, v Bangladéši, v Nepále, v Pakistane aj v Mjanmarsku a dokážu sa veľmi dobre prispôsobiť životu v mestskom prostredí. Na rozdiel od niektorých ostrovných populácií, napríklad na Seychelách, kde ich dodnes podávajú v niektorých reštauráciách, na Srí Lanke sa nekonzumujú.

Kalone si zaslúžia, aby sme ich vnímali nielen ako zvláštnych nočných návštevníkov, ale najmä ako dôležitých pomocníkov tropických lesov. Keď nabudúce uvidíme ich siluety proti večernej oblohe, pripomeňme si, že v tichosti zabezpečujú opeľovanie a šírenie semien, procesy, od ktorých závisí život mnohých rastlín. Vďaka nim zostáva príroda Srí Lanky živá a rozmanitá.