Ako som prežívala nadmorskú výšku

Naša expedícia v komfortnych topánkach sa pomaly ale iste blíži k cieľu. Strávili sme pár dní v Chile v skvelom hoteli s geniálnym výhľadom na sopku Licancabur. Predstavte si, že si chlípete zo svojho decentne namiešaneho Pisco Sour a pri tom hľadíte na takmer 6000 metrov vysoku sopku so snehovou pokrievkou. Z kuchyne vám nosia samé dobroty, vôňave a vyvážene pokrmy, že sa cítite prinajmenšom ako kráľ. Lokálne jedlo zladene s medzinárodnou kuchyňou. Vyzerá, vonia, chuti skvelo. A večer vždy drobna čokoládka na vankúši..hneď sú sladšie tie sny :) Cez deň parádne teplo a v noci...Jedna z najjasnejších oblôh, ake som kedy videla. Niet divu, že všetci sa sem tlačia budovať svoje observatória s najnovšími teleskopmi. NASA predbieha Európu. Európa zase NASA. A tak ďalej tu beží život stále dookola. Z nadmorskej výšky cca 2400 m sa posúvame až na takmer 5000 m n.m. Riadna záťaž pre naše tela. Ja od 4000 metrov so šoférom žujem koku. Opatrne vyberá každý lístok z igelitoveho vrecúška a dáva do úst. Učím sa, ako si vytvoriť priestor medzi spodnou perou a podzubnym priestorom. Najprv ma tie kostrbaté lístky tlačia. Mám pocit, že mám v ústach špenát. Už len volské oko a pár zemiakov. Šofér má zo mňa srandu. Vraví sa, že šofér má byť veselý a má mať iskru v oku - tak tu sa nám to darí. Okolita príroda je dychberúca. Doslova! Vyzerá to, že tu sa Bohovia vyšantili. Akoby sa práve tu zrodil impresionizmus a minimalizmus v jednom. Biela, Zelená a Červená Laguna s kolóniami plameniakov sú absolútne božske. Sme tu sami. Len oblaky, sopky, Laguny, plameniaky a my..mám pocit, že som na inej planéte..a v tom to príde. Len kúsok pobehnem hore do kopca, zohnem sa v aute po vodu a hlavu mi ide roztrhnúť od bolesti. Snažím sa dostať maximum šťavy z lístkov v ústach. Žiaden efekt. Cucám z tých lístkov, čo to dá, ale nič. Je mi horšie než zle. Hovorí sa, že keď sa priblížite k Bohom príliš, dajú vám takú malú facku, aby ste nezabudli, kde je vaše miesto. Ale tak nádhernu scenériu som už dávno nevidela. Stojí to za to! Cesty niet, robíme si ju sami pred sebou. Najskôr vysušená žltohnedým štetcom načmáraná krajina a potom malé zelenosvieže čistinky s pasúcimi sa lamami. Neskutočná krása! Je mi zle, ale moji súputníci držia so mnou. Tomu sa hovorí tím :). Našťastie z výšok sme už klesli. Včera len nejakých 3800 v Potosi a dnes ešte nižšie v Sucre. Koku sme už prestali žuť. Aj nám bude smutno, tak zatiaľ dopĺňame zásoby kokovým čajom a pomaly sa začíname pripravovať na slovensku snehom zabielenu krajinu...no tu sa deti v pondelok vracajú do škol po letných prázdninach.