Coroico - zjazd cesty smrti | 10.02.2006

Bol to deň D. Náš BUBO šofér sa pomodlil za volantom, dal si do úst koku a pridal plyn. Vydali sme sa strmhlav dolu k začiatku ceste smrti. Bicykle máme priviazané na streche autobusu. Všetci sme sa vyslovene tešili. Časť údolia bola zahalená v hustej hmle. Pred pár dňami ešte v severnej časti Chile, v púšti Atacama sme sa skoro ráno vybrali na gejzíry vo výške 4200 m n.m., aby sme sa v nich sami vykúpali. V Arice sme sa hodili do Pacifiku a prebehli sa po týchto tichomorských plážach. Dnes Bolívia a cesta smrti! Dole by malo byť pekné počasie a na nás ostať iba plavky. Podotýkam, že na začiatku sme mali na sebe tri vstrvy. O Bolívii sa hovorí, že to je Tibet Južnej Ameriky a niečo na tom pravdy je. Zvládli sme to, ako vždy! BUBO klienti sa tešili ako malé deti. Štart a rútili sme sa dole! Po 4 hodinách a za výdatného dažďa sme dorazili po ceste smrti do Coroica. Počasie sa nám umúdrilo a nám sa vyskytli úžasne scenérie na okolité hory. Akosi sme usúdili, že pre zjazd s bicyklami je najlepší dážď. Je to vtedy absolútna bomba. Adrenalín cítim ešte teraz! A bez dažďa by sme nevideli tie krásne prírodné zázraky ako dvíhanie sa hmly na údolím do výšky. Zlatisté slnko nám pohľadilo tváre a my premočení do nitky sme fotili posledné šialené zábery nad roklinou. Zajtra vyrážame na kokové plantáže a poobede späť do La Pazu. Tato cesta je super! Teraz sme si dali chvíľu pauzu. Nie je nič lepšie ako chladené pivo po takomto tvrdom adrenalínovom zážitku. Sme v mestečku, ktoré zbohatlo z pestovania koky, píšeme domov, že sme cestu smrti prežili a užívame si poobedie na bolívijskom vidieku. Pred štyrma hodinami, sme boli všetci zababušení v bundách. Skončili sme v plavkách v bazéne s pivom v ruke s výhľadom na 4-tisícové vrchy. Ten zjazd bol pecka! Autor: Jozef Zelizňák, Kamila Prešnaiderová - BUBO sprievodcovia