Z Efate na ostrov Tanna Nespútaná divočina, ktorá ešte nestratila svoj charakter

Nachádzame sa v hlavnom meste Vanuatu - v Port Vila, na ostrove Efate - a krásne slnečné doobedie si užívame prehliadkou tohto malebného mestečka, v ktorom akoby sa zastavil (na prvý pohľad) čas. Pravdou však je, že je to ekonomicky, politicky a priemyselne najvyspelejšia časť celého súostrovia, skladajúceho sa z viac než 80-tich, nie veľkých, relatívne geologicky mladých, ostrovov vulkanického pôvodu. Obývaných je pritom až 65 ostrovov, takže dá sa povedať, že populácia je roztrúsená v rozmedzí 1300 km od najsevernejšej časti súostrovia, až po najjužnejšiu. My v Port Vila bývame v Grand Hotel & Casino, čo je najluxusnejší a najmodernejší hotel v celej krajine. Je to hotel, ktorý ako jediná budova na Vanuatu má výťah. Bol by hriech ho nevyskúšať! :) Zároveň nám poskytuje aj krásny výhľad na zátoku Vila Bay, ktorá je nabitá exotickou energiou Tichomoria. Stačí sa len zahľadieť do tej krásy a všetky problémy zrazu neexistujú. My sa do hlavného mesta ešte vrátime, no teraz nás čaká 30 minútový prelet na ostrov nespútanej divočiny. Je to ostrov Tanna, o ktorom mnoho ľudí ešte nikdy nepočulo. My v BUBO tento ostrov poznáme, pretože sme priekopníkmi lovenia zážitkov a preto ho považujeme za cestovateľský skalp aj pre tých, ktorí sú takzvaní "cestovateľskí docenti". Z domáceho terminálu letiska Bauerfield, pomenovaného po podplukovníkovi amerických námorných jednotiek Harold W. Bauerovi, ktorý sa zúčastnil boja v bitke pri Guadalcanal, odlietame spoločnosťou Air Vanuatu a z lietadla typu ATR-72 sa kocháme pohľadmi na koralové more. Dlho nám obdivovanie nevydržalo, pretože sme všetci zaspali ako malé deti. Možno kvôli pokazenej klimatizácii v lietadle, z ktorej namiesto studeného išiel teplý vzduch. :D Pristávame na ostrove Tanna, o ktorom sa v miestnych kuloároch hovorí, že ak má človek navštíviť čo i len jeden ostrov mimo Efate, tak je to práve tento. Ostrov, nachádzajúci sa v provincii Tafea veľký 550 km², je význačný nielen pre svoje nepoškvrnené dažďové pralesy, kávové plantáže, úžasné hory a modré lagúny, ako aj dych berúce koralové pobrežie, ale najmä pre pôvodné dedinky Kastom a majestátnu sopku Yasur. Toto je to, pre čo sme tu! Z letiska Whitegrass Airport, ktoré sa z cesty ani nepodobá na letisko, máme zhruba 10 minút do rezortu. Tu sa už stretávame s prvými znakmi unikátnosti a rozdielnosti jednotlivých ostrovov. Vanuatu patrí medzi najšťastnejšie krajiny na svete, čo nám potvrdzujú nekončiace úsmevy a pozdravy každého obyvateľa, okolo ktorého prejdeme. Sme tu! Sme v raji. Náš rezort je ideálnym miestom na večerný oddych s výhľadom na západ slnka. Pri kvalitnom koktejli Hawaii a pri pobehujúcich gekónoch okolo nás predostriem klientom ďalší deň, ktorý bude absolútnou čerešničkou nášho zájazdu. Máme ráno a počasie ako vystrihnuté z rozprávky. Slnečno a len zopár obláčikov. Čo viac si človek môže priať v takejto drsnej krajine, ktorej každý deň hrozí nejaká živelná pohroma. Tamojší ľudia sú majstri v odolávaní prírodným katastrofám, nakoľko krajina čelí neustále cyklónom, povodniam, zemetraseniam nasledovaným tsunami, obrovským suchám a v neposlednom rade erupciám sopiek. Nebolo tomu tak dávno, keď celá krajina, a predovšetkým ostrov Tanna, boli v pozore pred hrozbou, aká tu dlho nebola. 13. marca 2015 sem udrel cyklón PAM o sile kategórie 5, čo je v stupnici tropických cyklónov najničivejší. Zapísal sa do histórie ako jedna z najhorších prírodných katastrof, ktoré malo Vanuatu za celú svoju históriu. Dokazuje to tým, že 95% dedinských domov bolo zrovnaných so zemou a zostali len trosky. Vietor dosahoval rýchlosť až 250 km/h a zničil všetko, čo mu prišlo do cesty. Infraštruktúra na Tanne je doteraz poznačená týmto cyklónom, no ľudia sú vďační, hoci škody, ktoré spôsobil, boli vysoké, ale obete na životoch boli pomerne nízke. Odhaduje sa 11-15 mŕtvych. Vďaka pomoci ostatných krajín sa Vanuatu rýchle regeneruje a opäť sa stáva krajinou nazývanou „rajom na zemi“. My máme stretnutie o 8:30 hod. ráno, no keďže čas tu je relatívnejší ako samotná teória relativity, tak sa nám posúva odchod až na 9:20 hod. Smerujeme do tradičnej "kastom" dedinky Yakel, kde ľudia Ni-Vanuatu stále žijú tak, ako v dávnych dobách, keď ostrovy ešte neboli "ovplyvnené" bielymi ľuďmi. Po zhruba hodinovej ceste po tankodrome, s ktorým majú niekedy problém aj 4x4 autá, sa dostávame do dedinky. Prví nás vítajú malí zvedaví chlapci s nambasom okolo pásu, ktorý je jediným ich oblečením a zároveň ochranou na penis. Po chvíľke nás privíta náčelník a zároveň "sprievodca" menom Tahou, ktorý je poctený našou návštevou a po jeho boku vstupujeme do epicentra melanézskej kultúry. Na vlastné oči vidíme domorodých ľudí, ktorých sme doteraz mohli vidieť iba v dokumentoch National Geographic. Ba dokonca ani tam nie sú takí "originálni", akých vidíme my s BUBO skupinou práve teraz! Nahé deti hrajúce sa okolo nás sršia energiou a keď sa spýtame, či tie plody na strome sú mandarínky, tak Tahou povie jednému z chlapcov, aby išiel zopár odtrhnúť. Ani nevieme ako, a chlapec, ktorý nemohol mať ani 4 roky, bol v korune takmer 6 metrového stromu a hádzal nám mandarínky, ktoré majú neopísateľnú chuť. To, čo jeme zo supermarketov u nás, sa ani nedá nazývať ovocím! Ako prechádzame dedinkou, Tahou nás pozval na vyhliadku, aby nám ukázal v diaľke strom, na ktorom dva roky dozadu býval. Dnes tam už býva jeho kamarát, nakoľko chcel byť bližšie k svojej záhradke, o ktorú sa denno-denne stará. Ide najmä o plodiny Taro, Yum, Tapioca, Manioc. Na svoju oddelenú sekciu rastliny KAVA však nedá dopustiť. Ideme ďalej a schádzame dole k vodopádu, ktorý využívajú dedinčania na umývanie, ako aj načerpanie vody, ktorú používajú na varenie. Okolo nás stále behajú bosí chlapci a my sa nestačíme diviť, ako to dokážu. Ak by sme sa my vyzuli, tak pri prvom kroku by nás kameň alebo hocičo iné pichlo do nohy a nedokázali by sme ísť ďalej. Jirko sa rozhodne, že sa pri vodopáde spolu s malými chlapcami okúpe. Pri návrate vidíme, že dedina ožila. Tahou nás zobral do ich nakamalu, teda miestnosti alebo miesta, kde sa stretávajú ľudia a dovolí nám bližšie spoznať ich kultúru, je len otázkou času, kedy aj táto úplne vymizne. Ženy len v slamených sukničkách a muži len s nambasom nám na záver ukážu ich tradičné tance a my v úžase ani nevieme, ako sa máme tváriť. Je to pocit, ktorý je neopísateľný, pretože vidieť autenticitu takého levelu je priam cestovateľským darom. Pocit šťastia? Dojatia ? Úzkosti ? Sami nevieme. No nechalo nám to "jazvu" na srdci, ktorá sa už nikdy nezahojí. Na záver podporíme domácich kúpou originálnych náramkov a totemov, ktoré síce vyzerajú, ako keby prežili spomínaný cyklón, ale to je to, čo má skutočnú hodnotu. Tahou nám veľmi pekne ďakuje za náš príchod a ja ho len opravujem, že to my ďakujeme jemu a že je to pre nás veľká česť, že nám dovolil nazrieť do ich kultúry, ktorá je viac než dych berúca. Zorganizoval ešte pre nás skupinovú fotku s dedinčanmi a v nemom úžase opúšťame túto Bohom zabudnutú dedinku. Vraciame sa do rezortu v čase obeda a onedlho pokračujeme v už tak skvelo rozbehnutom dni ďalším, tentokrát čisto prírodným, zážitkom. Teraz bude naša cesta smerovať na juhozápad, ku skvostu samotného ostrova, k sopke Yasur. Táto 361 metrov vysoká hora láka turistov z celého sveta, ktorých je tu našťastie stále minimum. Je to najdostupnejšia aktívna sopka na svete a my si už na ňu brúsime zuby. Po pláni vulkanického popola prichádzame k hlavnej bráne, kde sa zahlásime a počkáme na začiatočnú ceremóniu tanca, po ktorej nás rozdelia na skupinky, anglickú a francúzsku. My máme miestneho sprievodcu Maxa, ktorý pozná Yasur ako svoju dlaň. Nasadáme do áut a po adrenalínovej, povodňami rozbitej, ceste ideme na úpätie divokej sopky. Sme tu pol hodinu pred západom slnka a čaká nás už posledný krok, aby sme vyšli na jej okraj. Chýba nám posledných 150 metrov, aby sme videli do samotného kotla. Max ide prvý, my za ním a na konci na nás dáva pozor sprievodkyňa Shefi, ktorá nám prezradila, že sa len zaúča. Šliapeme, kráčame, stúpame a sme tu! WOW! Vidíme hustý dym vychádzajúci z kotla tejto hrmiacej sopky, no keďže je ešte stále svetlo, tak lávu nevidíme. Pokračujeme ďalej a dostávame sa na ďalší vrchol západnej strany, kde sa nám naskytne pohľad, ktorý nemá konkurenciu. Je to tu! Vidíme to! Sme na totálnom okraji mohutnej sopky Yasur a pod nami je niečo, o čom sme znova len počuli. Pri zapadajúcom slnku kotol stále viac a viac červenie a my sa nevieme vynadívať. Yasur sa nachádza na pobreží blízko zátoky Sulphur Bay. Má extrémne nerastlinné pyroplastické jadro, ktoré má diametrálne zhruba 400 metrov. Ide o stratovulkán spôsobený východne sa pohybujúcou indo-austrálskou tektonickou platňou podsúvajúcou sa pod západne sa pohybujúcu pacifickú platňu. Práve vďaka tomu sa tu erupcie naskytnú niekoľkokrát do hodiny a v geologickej sfére sú označované ako stromboliány alebo vulkaniány. Slnko zapadlo a my sme viac než nadšení z toho, čo vidíme. Fotíme, točíme a zrazu booom! Prvýkrát nám buchla!!! Vidíme, ako vyprsknutá láva steká dole po vnútorných stenách kúžeľa a my sme v eufórii a zároveň aj v napätí. Zrazu sopka akoby ožila a častejšie začala vystreľovať lávu, od ktorej sme však boli v bezpečnej vzdialenosti. Chvíľu nič a zrazu ešte silnejší výbuch, tentokrát aj s tlakovou vlnou! WOW! Kričíme všetci a tešíme sa, ako keby sme vyhrali v lotérii. A veruže aj vyhrali ! Po chvíli k nám vietor zavial mohutný sírnatý oblak plný vulkanického popola. Musíme sa otočiť a skrčiť, pretože tisícky malých ihličiek za sekundu nám narážajú do tváre. Po krátkom čase máme popol všade. Ale vážne - všade! Už je takmer úplná tma a my stále pozorujeme majestátnosť bublajúcej lávy, pred ktorou máme všetci rešpekt. Všetko sme nafotili, natočili a pri svetielkach z mobilov ideme pomaly naspäť, a tu zrazu obrovský tresk ! Tentokrát taký silný, že tlaková vlna ma normálne posunula do strany a láva chrlila až nad úroveň samotnej sopky. Tak, toto bolo mocné, vravíme si. Toto je ono. Toto je tá čerešnička na torte nášho zájazdu a podarilo sa nám to, v čo sme dúfali. Vidieť v akcii aktívnu sopku je jeden z TOP zážitkov v živote. Nám sa to podarilo a s údivom sa vraciame po rozbitej bahnistej ceste späť do rezortu. V aute sa neustále bavíme o tom, čo sme v tento deň zažili. Počas jedného dňa mať tak intenzívne zážitky, o ktorých aj tí najskúsenejší cestovatelia ani len kútikom duše nezapochybujú, že patria medzi unikátne, je totálny fenomén. Po ceste domov sa ešte na 20 minút zastavíme na ochutnávke tradičného nápoja Kava, ktorý má prenikavú korenistú chuť a vyzerá akoby to bolo vyluhované v bahnistej vode. Je to však obľúbený nápoj domácich a práve na Tanne sú účinky Kavy najúčinnejšie. My sme nedokázali vypiť ani malú šálku tohto nápoja a náš šofér si zobral pre istotu pol litra. Vo večerných hodinách sa vraciame na rezort a jediné, čo už dnes musíme, je absorbovať tak intenzívne zážitky, ktoré budeme ešte dlho spracovávať a premýšľať o tom, či to je vôbec pravda, čo sme zažili. Tanna, ďakujeme Ti za krásny deň a hlavne za počasie, ktoré hrá veľmi významný faktor vo všetkom spomínanom. Vanuatu a jeho ostrovy patria medzi jedny z posledných, takmer nedotknutých rajov na tomto svete. Tak to stihni ešte predtým, ako to moderná kultúra, technológie a masový turizmus úplne pohltia.