Tunely Vietkongu pri Saigone

Necelé dve hodinky severne od Saigonu (dnešného Hočiminovho mesta) vystupujeme na parkovisku pred areálom legendárnych Cuchi tunelov. Čo si pod nimi vlastne môžeme predstaviť? Tento dômyselný systém podzemných chodieb slúžil ako útočisko Vietkongu - partizánov podporujúcich Severný Vietnam počas Vietnamskej vojny. Vchádzame do areálu, kde si môžeme v tieni bambusov hneď na úvod obzrieť jeden z originálnych vstupov do tohto podzemného mraveniska. Väčšina z nás by za Vietkong bojovať nemohla (obzvlášť po deviatich dňoch na zdravej no zato mimoriadne chutnej vietnamskej strave). Celý komplex je totižto navrhnutý skôr pre menšie a útlejšie vietnamské postavy než pre poriadne stavaných Európanov. V ďalšej časti si prezeráme repertoár dômyselných a prekvapivo rôznorodých pascí, ktoré v džungli číhali na nepriateľa. Vietkong sa pri ich zostrojovaní inšpiroval rybárskymi a loveckými, respektíve skôr pytliackymi trikmi. Všetky hroty v pasciach mali aj spätné háčiky, aby sa z rán nemohli len tak ľahko vytiahnuť. Ostne sa natierali rôznymi roztokmi pre prípad, že ak by pasca obeť neusmrtila ihneď, privodila by jej aspoň vážnu infekciu. Expozícia pokračuje k americkému tanku, z ktorého po výbuchu míny ostala len ťažká holá konštrukcia. Pre všetko ostatné sa za vojny našlo nové využitie. Každý káblik či pliešok v podzemných dielničkách pretavovali na zbrane alebo nové nástroje. Okrem iného takto zbierali aj nevybuchnutú muníciu, z ktorej zas získavali pušný prach. Jožo rozmýšľal: „A ako využili postranné pásy z toho rozobratého tanku?" odpoveď prišla po pár minútach, keď sme vošli do obuvníckej dielničky. Na vlastné oči sme videli, ako sa pneumatiky menia na gumové sandále, ktoré sme si mohli dokonca aj obuť. Naopak. Presne tak, ako to praktizovali vojaci Vietkongu. Prečo naopak? Aby nepriateľ podľa stôp nevedel, ktorým smerom sa dotyčný pohyboval. „A čo vojaci Vietkongu jedávali?" prišla celkom logická otázka od Diany. Na záver prehliadky nám odpoveď servírujú na tanieri v podobe tapioky a horkastého čaju z pandánových listov. Ťažko si predstaviť, ako mohli jednotky na takejto jednoduchej strave fungovať deň čo deň. Vrchol nášho doobedia predstavoval pre odvážlivcov štyridsaťmetrový prechod jedným z tunelov. Na opačnej strane tmavej, 120x60 centimetrov širokej podzemnej chodby dospievame k záveru, že odhodlanie a motivácia vojakov, ktorí v Cuchi bojovali a žili niekoľko rokov, museli byť skutočne ohromné.