Prvá slovenská expedícia krížom cez Peru Rozvíjame slovenské cestovateľstvo – Peru, január 1999

 Pri založení BUBO v roku 1993 sme si dali cieľ rozvíjať slovenské cestovateľstvo.  Je začiatok roka 1999 a my vyrážame na obrovskú slovenskú expedíciu, ktorá zmení pohľad Slovákov na nedostupnú Južnú Ameriku.  Chceme priletieť do peruánskej LImy a prejsť od Tichého oceánu k Atlantiku, cez vysokánske Andy, prebrázdiť celé Peru, pozrieť Machu Picchu, krížom cez Amazóniu, vodopády Iguazu a skončiť na karnevale v Rio de Janeiro. Na danú dobu je to riadna drzosť, veď to ani nejde, toľko prekážok je pred nami.Ľuboš, mladý lekár, riaditeľ BUBO chodí posledné 3 mesiace roku 1988 do Viedne a doslova prosí ambasády (krajín Južnej Ameriky), ktoré majú práve tu vo Viedni sídlo, aby nám dali výnimku a udelili víza.  Brazília odmieta a úradníci sú presvedčení, že chceme emigrovať.  Brazílska ambasáda sídli na ulici Lübeck 1 a Ľuboš sem chodí ako na klavír. Sadne na autobus a potom ide cez Viedeň peši, vlastní síce auto Ladu (zelenej farby) ale nemá na benzín. Všetky svoje peniaze vždy investuje do cestovania. Slovensko nikto nepozná, náš pas má nulovú hodnotu, vybaviť víza pre skupinu je skoro nemožné. Za Československa to šlo, teraz s novým pasom je dostať víza zrazu ťažké.V Nemecku práve odstúpil významný kancelár Helmut Kohl, prezident USA Bill Clinton čelí sexuálnemu škandálu, Rubeľ výrazne padol a terorista Osama Bin Ladin vyhlásil fatwu. Ešte 10 rokov sa u nás na Slovensku bude platiť korunami, v kinách sa premieta novinka Titanic s mladučkým Leonardom di Caprio a práve teraz vznikol Google. Na internete nenájdete však absolútne nič a hotely objednávame faxom. Cestovateľ František Kele, ktorý je predsedom poroty na najväčšom (a prvom) cestovateľskom festivale BUBO Bal, Ľubošovi radí čo a ako. Nebol ani zďaleka na všetkých miestach kam chce ísť Ľuboš, ale na pár miestach bol a pán Kele dáva Ľubošovi rady. Na hotely do Južnej Ameriky posielame peniaze transferom z ČSOB (jediná banka ktorá má s medzinárodnými transfermi skúsenosť) mesiace pred našou cestou a platíme za tento proces banke veľa peňazí. Južná Amerika to sú gangy, drogy, násilné prepadnutia, lupiči, pouličné krádeže, ešte raz detské pouličné gangy piranitos, partizáni a obávané Sendero Luminoso, ktoré stále funguje... toto je jasné - ale mnoho vecí je nejasných a keďže túto trasu nikto pred nami zo Slovenska neprešiel, naozaj nikto nič nevie. Letenky sú násobne drahšie než dnes a naše platy násobne nižšie. Ľubošov plat je napríklad 3050.-korún čo je menej než 100 Euro – ide o mesačný plat lekára na bratislavských Kramároch. Letenka cez Arubu, Bogotu do Limy  je teda niekoľko mesačných platov. Všetko vyzerá, že zlyhá keď nám Paraguaj nechce vydať víza. Žiadajú očkovanie proti žltej zimnici, musíme mať aktuálny výpis z registra trestov oficiálne preložený do španielčiny (to sú veci v tejto dobe značne ťažko zohnateľné) a prinútia nás všetkých prísť na ambasádu do Viedne a odtlačiť palec svojej ruky. Paraguaj to je stále myslenie diktatúry a tak sa správajú. Nič nie je jasné, ale keď nám Brazília víza udelí, tak zlomíme aj Peru. Všade do každej jednej krajiny potrebujeme veľmi drahé víza. Dnes nepotrebujeme víza v Južnej Amerike nikde. Nakoniec sme vyrazili. Boli to neskutočné zážitky. Hneď prvý deň si dáme marinované surové ryby ceviche a zapíjame hojne piscom (vínovicou). Ľuboš potom spí na streche hotela s papagájom. V bedrovom páse má vyše milión korún. Keby ho okradli, BUBO skrachuje. No Ľuboš je vtedy namakaný a je ochotný sa biť a žiadny partizán nemá proti chlapcovi z východného bloku šancu. Prechádzame belostnou Arequipou -zničujúce zemetrasenie príde až o dva roky – a sme tak jednými z mála Slovákov (stačia Vám prsty rúk) ktorí mesto videli celistvé. V kaňove Colca (jednom z najhlbších na svete)  sledujeme desiatky kondorov a následne sa plavíme po jazere Titicaca. V Amazónii plávame s krokodílmi, lovíme pirane a sliedime za jaguármi. Machu Picchu v tomto roku je parádne. Vstupné je skoro nula, Ľuboš vybieha na vrchol Huayana Picchu. Žiadne rezervácie, proste iba tak ide. Žiadne luxusné vlaky, ale lokálka kde s nami idú pestrofarebné indiánky v klobúčikoch a veľkých sukniach a ponúkajú nám s úsmevom choclo con queso (kukuricu s obrovským slaným syrom). Peru v januári 1999 nakopne BUBO k cestám na nový kontinent kde rýchlo získame veľký náskok z ktorého profitujú naši klienti. Vášeň pretrvala! Peru milujeme a vieme v tejto krajine zariadiť to o čom iný ani nevedia, že existuje. Prečo? Lebo sme tu boli prví.